Juhoslovanská rozprávka

Zvieracia reč

Istý človek mal pastiera, ktorý mu mnoho rokov verne a statočne slúžil. Raz, ako tak kráčal pastier za ovcami, počul v lese akýsi piskot. Išiel za piskotom do lesa, prezvedieť sa, kto to píska. V lese uvidel velký oheň a prostred ohňa pišťal had. Keď to pastier videl, díval sa a čakal, čo bude had robiť, lebo horelo všade okolo neho a oheň sa k nemu čoraz vačšmi približoval. Had zavolal na pastiera:

  • Pastier, preboha, zachráň ma pred ohňom!

Pastier vystrel ponad oheň svoju pastiersku palicu, had na ňu vyliezol, potom sa plazil pastierovi po ruke a okrútil sa mu okolo krku. Keď pastier videl, čo had robí, veľmi sa čudoval a povedal:

  • Čo to robíš, nešťastník! Ja som ťa zachránil a ty ma chceš pripraviť o život?

Had mu odpovedal:

  • Nič sa neboj, len ma odnes k otcovi. Môj otec je hadím cárom.

Pastier ho začal prosiť a vyhovárať sa, že nemôže opustiť svoje ovce, ale had mu povedal:

  • Nestaraj sa o ovce, nič sa im nestane, len poď čím skôr.

Pastier sa vybral s hadom do lesa a napokon prišli pred bránu, ktorá bola zo samých hadov. Had na pastierovom krku zapískal a hady sa hneď rozplietli.

Vtedy had povedal pastierovi:

  • Keď prídeme do paláca k môjmu otcovi, bude ti núkať, čo si zažiadaš: striebro, zlato, drahokamy. Ale nechci nič také, žiadaj si len, aby si mohol rozumieť zvieracej reči. Bude sa dlho vykrúcať, ale napokon ti ten dar dá a ty porozumieš všetkým zvieratám.

Vtom prišli do paláca k hadovmu otcovi a otec sa s plačom pýtal hada:

  • Kdeže si toľko bol?

On mu vyrozprával, čo sa stalo, že sa dostal do ohňa a že ho pastier zachránil.

Potom sa hadí cár opýtal pastiera:

  • Čo chceš za to, že si mi zachránil syna?

Pastier mu odpovedal:

  • Nechcem nič iné, len rozumieť zvieracej reči.

A cár mu odpovedal:

  • To nie je pre teba. Keby som ti to dal a ty by si to niekomu prezradil, ihneď by si umrel. Žiadaj si niečo iné. Dám ti, čo len budeš chcieť.

Ale pastier mu odpovedal:

  • Ak mi chceš niečo dať, urob, aby som rozumel zvieracej reči, a ak mi to neurobíš, zostaň tu spánombohom, iné nič nepotrebujem.

A už sa chcel pobrať preč.

Cár ho však zadržal a povedal mu:

  • Zostaň teda a poď bližšie, keď už tak naliehaš. Otvor ústa!

Pastier otvoril ústa, hadí cár mu do nich zapľul a povedal:

  • Teraz mi ty zapľuj do úst.

Pastier mu zapľul do úst a hadí cár zasa jemu. Tri razy si tak zapľuli jeden druhému a potom hadí cár povedal pastierovi:

  • Odteraz budeš rozumieť reči zvierat. Choď zbohom, ale za nič na svete to nikomu neprezraď, lebo ak to prezradíš, hneď umrieš.

Pastier odišiel a ako kráčal po lese, počul a rozumel, čo si hovorili vtáci i tráva a všetko vôkol. Keď prišiel k ovciam, videl, že sú všetky pohromade, že mu ani jedna nechýba a pokojne sa pasú. Ľahol si, aby si trochu oddýchol. Len čo si ľahol, prileteli dva havrany, sadli si na strom a začali sa zhovárať svojou rečou:

  • Keby ten pastier vedel, že tam, kde leží tá malá čierna ovca, je pod zemou pivnica plná zlata a striebra!

Keď to pastier počul, odišiel k svojmu gazdovi a povedal mu, čo sa dozvedel od havranov. Gazda zapriahol do voza, vrátili sa na to miesto, začali tam kopať, odhrabali zem z pivničných dverí, nabrali si poklady a odišli domov.

Gazda bol statočný človek, všetky poklady dal pastierovi so slovami:

  • Tu máš, syn môj, to sú tvoje poklady. Postav si dom, ožeň sa i ži si s týmito pokladmi.

Pastier si vzal poklady, postavil si dom, oženil sa a o krátky čas stal sa z neho najbohatší človek na širokom okolí. Mal svojich pastierov, čo mu pásli ovce, kravy, kone, svine, mal veľký majetok a veľké bohatstvo.

Raz pred Vianocami povedal svojej žene:

  • Priprav vína a pálenky a všetko, čo treba, zanesiem to zajtra pastierom na salaš, nech aj oni majú radosť.

Žena ho poslúchla a urobila, ako jej rozkázal. Keď na druhý deň prišiel na salaš, povedal gazda večer všetkým pastierom:

  • Poseďte si pekne spolu, jedzte, pite a veseľte sa, ja budem strážiť statok po celú noc.

A tak gazda odišiel a zostal pri statku. Okolo polnoci začali vlci zavýjať a psi štekať. Vlci vraveli svojou rečou:

  • Môžeme ísť do škody? Bude mäsa aj pre vás.

A psi odpovedali:

  • Môžete, aspoň sa aj my najeme!

Ale medzi psami bol jeden starý psisko, ktorý mal už iba dva zuby. Tento starý psisko vravel vlkom:

  • Berte sa preč! Kým mám ešte tieto dva zuby, nedovolím, aby ste robili škodu môjmu pánovi.

Gazda to všetko počul a rozumel, čo sa zhovárali. Ráno rozkázal všetkých psov pobiť a len toho starého nechať pri živote.

Sluhovia vraveli:

  • Preboha, pane, to je škoda!

Ale gazda im povedal:

  • Urobte, ako som povedal.

Potom sa pobral so ženou domov. On sa niesol na koni a žena na kobyle. Ako tak išli, gazda podišiel dopredu a žena zaostala. Kôň, ktorý niesol gazdu, zaerdžal a povedal kobyle:

  • Poď rýchlejšie, prečo si zaostala?

A kobyla odpovedala:

  • Ej, ľahko je tebe: ty nosíš iba jedného, a ja troch: gazdinú, ktorá čaká dieťa, a žriebä, ktoré čakám ja.

Nato sa gazda obzrel a usmial sa. Žena to však zbadala, pošibala kobylu, dobehla muža a začala sa vyzvedať, prečo sa usmial.

On jej odpovedal:

  • Pre nič, len tak.

Žene to však nestačilo a začala naliehať na muža, aby jej povedal, prečo sa usmial. Muž sa bránil:

  • Daj mi pokoj, žena, čo sa s tebou robí? Ja ani sám neviem, prečo som sa usmial.

Ale čím väčšmi sa bránil, tým na nebo väčšmi naliehala, aby jej povedal, prečo sa usmial. Napokon jej povedal:

  • Ak to poviem, musím hneď zomrieť.

Ale ona ani na to nič nedbala, len naliehala a žiadala, aby jej povedal, že mu nedá pokoj, kým jej to nepovie. Vtom prišli domov. Keď gazda zoskočil z koňa, hneď si rozkázal robiť truhlu, a keď bola hotová, postavil ju pred dom a povedal žene:

  • Teraz si ľahnem do truhly a poviem ti, prečo som sa usmial.

Ale ako som už povedal, hneď nato zomriem.

A tak si ľahol do truhly, ešte raz sa poobzeral okolo seba a videl, že ten starý pes opustil statok, sadol si k jeho hlave a plače. Keď to gazda zbadal, povedal žene:

  • Prines kúsok chleba a daj psovi.

Žena priniesla kúsok chleba, hodila ho pred psa, ale pes na chlieb ani nepozrel. Prišiel však kohút a začal zobať chlieb. Pes povedal kohútovi:

  • Nešťastník jeden! Ty myslíš na jedlo, a nevidíš, že ti gazda ide umrieť!

Ale kohút mu odpovedal:

  • Nech umrie, keď je blázon. Ja mám sto žien a viem si s nimi poradiť. Keď nájdem niekde nejakú omrvinku kukuričného chleba, všetky ich pozvolávam a potom chlieb zjem sám. Ak sa niektorá nahnevá, ďobnem ju zobákom. A on si nevie s jednou dať rady.

Keď to gazda počul, vstal z truhly, chytil palicu a zavolal ženu:

  • Poď, žena, poviem ti, čo chceš vedieť.

A pretiahol ju palicou:

  • To je to, prečo som sa usmial! To je to, žena moja!

Potom ho žena už nikdy viac neunúvala, aby jej povedal, prečo sa usmial.


pridané: 7. január 2005, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…