Dánska rozprávka

Tri labutie panny

Jeden človek rok čo rok osieval pole hrachom, ale vždy po svätojánskej noci bolo pole také udupané, že nezviezol z neho jediný hrášok.

Mal troch synov, Pera, Povla a Hansa, a tí si zaumienili, že vystriehnu, kto im každý rok kántri úrodu. Pri hrachovom poli aj postavili malú búdku. Večer pred Jánom vošiel do búdky Per, aby vystriehol škodcu. Per bol najstarší, inak rúči šuhaj, a tak sa nazdal, že on si veru s tou nezdobou poradí.

Prvé dve hodiny sa mu čas pokojne míňal. Sedel s otvorenými očami, nič nezbadal. Ale keď sa chýlilo k polnoci, začal podriemkavať, až napokon tuho zaspal. Zobudil sa za bieleho dňa a hrach bol udupaný ako zvyčajne.

Na, najbližšiu svätojánsku noc skúsil šťastie Povl. Ale nevykonal viac než Per. Pred polnocou zaspal a ráno bolo hrachové pole udupané ako po minulé roky, takže ani teraz nezviezol otec jedinkého hrášku. Na tretí rok išiel na postriežku Hans. Per a Povl sa mu vysmievali, vraj o nič lepšie nepochodí ako oni. Ale Hans ich nepočúval. Nech si bratia vravia, čo chcú, on si sadol do búdky a striehol.

O polnoci začul zhora zvláštny šum a šuchot. A zrazu sa rovno pred búdkou spustili na zem tri čarokrásne devy, odeté do snehobieleho labutieho rúcha. Zhodia rúcha a Hans počuje, ako si vravia, že si ich môžu dať k búde pod striešku, lebo tam ich veru nikto nevezme. „Nuž, veď uvidíme,“ pomyslel si Hans. Tri labutie panny začali tancovať po poli z jedného konca na druhý a rozdupali všetok hrach.

Keď však chceli odletieť, nemohli nájsť labutie rúcha. Hans ich ukryl do svojej búdky.

  • Ja som ich vzal, – ukázal sa im. – lebo môjmu otcovi nivočíte hrach.
  • Ó, milý, drahý Hansík, – prosia ho, – ak nám vrátiš naše labutie rúcha, môžeš si niektorú z nás vybrať za ženu.
  • Tak potom si vyberiem teba, – ukázal Hans na najmladšiu, zo všetkých najkrajšiu, a hneď im vrátil labutie rúcha.
  • Prídeme zase o rok, – povie najmladšia, – a potom budeme mať svadbu. Prostred hrachového poľa nájdeš tri ploché kamene a pod každým sud zlata. Za to vystrojíš svadbu. Pozvi na svadbu celú krajinu, len kráľa nie. On nesmie prísť za nič na svete.
  • A čo by sa stalo, keby aj on prišiel?
  • Nikdy by sme neboli svoji. Sme v moci zlého ježibábeľa. Uniesol nás a zrovnal so zemou otcov kráľovský zámok, ktorý stál na tomto mieste. Len raz do roka, na svätojánsku noc, môžeme si navštíviť starý domov, a keď nám nebudeš verný, nikdy sa sem už nevrátime.

Tri zakliate kráľovské dcéry v labutích rúchach odleteli a Hans za nimi pozeral, pokým sa mu nestratili z očí. Potom šiel domov za otcom a bratmi.

  • Tak čo, chytil si škodcov? – spýtali sa Per a Povl. – Ba veru, chytil som tanečnice, – odvetil Hans a vyrozprával im o troch kráľovských dcérach v snehobielych labutích rúchach a o troch sudoch zlata pod plochými kameňmi na hrachovom poli.
  • Ej, to sa ti len čosi prisnilo, – povedali Per a Povl. – Veď ty si celú noc prespal ako aj my.
  • Nuž poďme, či nájdeme tie tri sudy zlata, – povedal otec. – Ak sú tam, potom iste aj to druhé bude pravda.

Vyšli teda všetci štyria na pole. Prostred poľa našli tri ploché kamene. Pod každým bol sud zlata, plný lesklých peňazí.

  • Veru, teraz bude najlepšie, ak hneď začneme pozývať na svadbu, keď má byť na nej celá krajina, – povedal otec.

Na druhý deň ráno sa otec vybral z domu. Musel vojsť do každého dvora, do každého domu; na nikoho nechcel zabudnúť, lebo všetci mali byť na svadbe najmilšieho syna. Napokon prišiel do hlavného mesta a tak ako inde, i tu pozýval z domu do domu. Stalo sa však, že práve vtedy kráľ fajčil v obloku svoju dlhú, zlatom vybíjanú fajku z morskej peny a bol mu veľmi dlhý čas. Tu zazrie sedliaka, ako chodí z domu do domu hore-dolu ulicou. Kráľ zozvedavel: „Čo tam len ten sedliak všade chce a prečo nepríde ku mne?“ I zobral si starý kabát a vyčaptané dreváky, do úst vopchal vyčmudenú zapekačku, zišiel na ulicu a pustil sa do reči so sedliakom.

A ako sa tak zhovárajú, opýtal sa kráľ:

  • Čo ty toľko beháš, vidí sa mi, že chodíš z domu do domu!
  • Volám hostí na synovu svadbu. Okrem kráľa bude na nej celá krajina, – odvetí starý sedliak.
  • Ach tak, potom teda iste aj mňa pozveš?
  • Hej, ak ešte nie si pozvaný, nuž ťa pozývam. – A tak sa stalo, čo sa stať nemalo.

Čas plynul, až prišiel svadobný večer. V stodole i vo všetkých izbách prehýbali sa dlhé stoly pod vyberanými svadobnými jedlami, pivnica bola plná najvzácnejších vín. Všade hojnosť, veď sudy so zlatom vyprázdnili až do dna. A ľudia, veselí a spokojní, hrnuli sa zo všetkých strán; chudobní vo vyblyšťaných drevákoch peši, bohatí v krásnych kočoch. Najkrajšia hola mladucha, ktorá prišla so svojimi sestrami v labuťom rúchu. Nikdy ešte nebolo v krajine takej slávnosti.

Keď boli v najlepšom, zrazu sa v plnom lesku zjavil kráľ. Len čo zazrel čarokrásnu mladuchu v snehobielom šate, hneď sa do nej zamiloval a zavolal na ženícha:

  • To je nevesta pre mňa, a nie pre teba!

Nevesta vstala spolu so sestrami a kývla Hansovi, aby išiel za ňou. – Bol si nám neverný, – povedala, – už sa nikdy nevyslobodíme. Odteraz musíme navždy zostať v zámku zlého ježibábeľa, nikdy sa už nedostaneme na svätojánsku noc do svojho starého domova.

  • A či by som nemohol prísť do ježibábeľovho zámku a vyslobodiť teba i tvoje sestry z jeho moci?
  • Nie, to je nemožné, lebo bývame ďaleko, v zámku Silammen, čo je na juh od slnka, na východ od mesiaca, z druhej strany oceánu.
  • Kto chce, pre toho nie je nič nemožné, – odvetil Hans. – Stoj čo stoj musím sa dostať na zámok Silammen, lebo ak sa mi nepodarí vyslobodiť ťa z moci ježibábeľa a dostať ťa za ženu, potom život nebude mať pre mňa cenu.
  • Nuž ak mi prinesieš tento prsteň na zámok Silammen na druhej strane oceána, – povedala najmladšia kráľovská dcéra a sňala si zlatý prsteň z dlhých zlatých vlasov, – potom zlomíš ježibábeľovu moc a všetky tri nás vyslobodíš. Ale škoda sa ti na to podobrať, aj tak nič nevykonáš. – Potom tri kráľovské dcéry v labutích rúchach vzlietli na juh, k zámku Silammen, a o chvíľu sa mu stratili z očí.

Hans nechal svadbu svadbou a hneď sa vydal na cestu. Vzal si do batôžka jediva, vrecká si naplnil zlatými peniazmi a tak sa vypravil do šíreho sveta za labutími pannami. Nemal ani potuchy, kde nájde zámok Silammen, ale spoliehal sa na šťastie, na plné vrecká a na svoj uzlík s najvzácnejšími jedlami. Bol mladý a zdravý a na všetko mal čas. Ak nenájde svoju labutiu pannu na jednom konci sveta, skúsi šťastie na druhom konci.

Na tretí deň večer stretol prostred lesa dve staré baby. Hádali sa o staré topánky. – Ej, rozumu nemáte, – prihovoril sa im, – dosť ste už staré, a hádate sa o vyčaptané topánky, čo nestoja ani štyri groše!

  • Ba veru stoja aj oveľa viac! – prekrikovali sa baby.
  • Akože? – spýtal sa Hans.
  • Pravdaže, lebo kto si tie topánky obuje a povie: „Co míľa, to krok, čo krok, to míľa“, ten potom naozaj robí míľové kroky.

„Také topánky by som práve potreboval,“ pomyslel si Hans a povedal babám: – Ukážte tie topánky, nech si ich vyprobujem. Potom vám poviem, ktorá z vás ich dostane. – Obul si topánky a rečie: – Či mi len pristanú.

  • No, ktorá z nás ich dostane? – prekrikovali sa baby.
  • Ani jedna, – odvetí Hans. – Čo míľa, to krok, čo krok, to míľa! – A hop! už bol na míľu od starých rozkričaných báb. A ženie sa ďalej s vetrom o úbehy cez lesy a húštiny, a o chvíľu je ďaleko-preďaleko od rozhnevaných báb.

Teraz sa mu cesta rýchlo míňala. Na druhý deň večer uprostred veľkého lesa vidí dvoch chlapov, ako sa bijú o starú hrdzavú pušku. – Ej, rozumu nemáte, – povie im Hans. – Dospelí ľudia, a oni sa tu ako chlapci bijú o starú pušku, čo nie je hodna ani štyri groše!

  • Ba veru je hodna aj oveľa viac! – prekrikujú sa chlapi.
  • Akože? – spýtal sa Hans.
  • Pravdaže, lebo kto tou puškou namieri na niekoho, hoci aj na najmocnejšieho ježibábeľa, ten sa z miesta ani nepohne, pokým naňho mieri.

„Takú pušku by som práve potreboval,“ pomyslel si Hans a povedal: – Ukážte, nech sa pozriem na tú pušku, potom vám poviem, kto ju dostane. – Namieri na nich pušku a chlapi ani keby skameneli, nemôžu sa pohnúť z miesta.

  • No teda, kto dostane pušku? – prekrikujú sa chlapi.
  • Ani jeden, – odvetí Hans. – Čo míľa, to krok, čo krok, to míľa! – A hneď bol na míľu od rozhnevaných chlapov. Teraz sa mohli biť, koľko sa im len chcelo, ked Hans bol s puškou za horami za dolami.

Celý deň chodil v míľových topánkach, a keď prišiel večer, našiel sa v obrovskom lese. Hodinu za hodinou putuje medzi čiemymi stromami a nedozemými húštinami, ale nezazrie jedinké ľudské obydlie. Napokon sa mu kdesi z diaľky mihne pred očami svetielko, vykročí, a hneď stojí pri biednej chyžke. „Tu iste nájdem ľudí, čo sa mi dajú najesť a vyspať,“ pomyslí si Hans, lebo jeho uzlík s jedlom bol už dávno prázdny. Zaklope na dvere a vojde do nízkej izbice. Pri peci pradie stará žena.

  • Dobrý večer, mamka! Dali by ste pocestnému trocha najesť a na túto noc strechu nad hlavu?

Žena pokrúti hlavou a povie: – Jesť by som ti dala, ale na noc ťa nemôžem vziať. Môj muž je mocný strigôň, pán všetkých zvierat, ale ľudí nemôže vystáť. Ak by ťa tu našiel v noci, zle by sme pochodili, ty i ja.

  • Ej, nič to, – odvelí Hans. – Ja ho premôžem, neublíží ani tebe, ani mne!
  • Ak je tak, – povie starenka, – potom teda ostaň.

Hans si poriadne zajedol a ľahol si za pec, lebo po dlhej ceste bol veru unavený. S hukotom a hrmotom prišiel v noci strigoň. Už zďaleka zacílil Hansa a prskal od zúrivosti, že sa akýsi človek opovážil vojsť do jeho domu. Ale Hans na nebo len mieri puškou a strigôň ani keby skamenel, nemôže sa pohnúť z miesta. Strigôň sa veľmi naľakal a začal prosil Hansa, aby ho pustil, že mu ani vlások na hlave neskriví.

  • Ak mi ukážeš cestu na zámok Silammen, čo je na juh od slnka, na východ od mesiaca, na druhej strane oceána, potom ťa hneď pustím.
  • Nie, to ti neukážem, lebo o tom zámku som nikdy nepočul. Ale zajtra môžem zvolať všetky zvieratá, azda niektoré z nich počulo o zámku Silammen a pozná cestu k nemu.

Na druhý deň po raňajkách vyšiel strigoň z chyže a zapískal na píšťalke. Hneď sa k nemu zbehli všetky zvieratá, od veľkého slona až po malú myšku. Strigoň sa ich všetkých povypytoval na zámok Silammen, ale ani jedno o ňom nikdy nepočulo, ani nepoznalo k nemu cestu.

  • Nuž, potom ti neostáva iné, – povedal strigôň, – iba zájsť k môjmu bratovi, pánovi všetkých rýb. Možno niektorá ryba pozná zámok Silammen, veď ony sa dostanú trocha ďalej ako moje zvieratá. – Hans strigôňovi poďakoval, rozlúčil sa s ním a šiel do šíreho sveta.

Keď sa začalo stmievať, prišiel Hans zase do lesa, väčšieho, než kedy videl. Ako tak putuje v temnej pustej hore, príde zrazu k malej biednej chyžke pri mori. „Tu bude azda bývať strigôňov brat,“ pomyslí si Hans. Potom otvorí nízke dvere a vojde dnu. Pri peci pradie stará žena.

  • Dobrý večer, mamka, – prihovoril sa Hans, – či tu býva mocný strigôň, pán všetkých rýb?
  • Býva veru, býva, – odvelí žena.
  • Mám pre neho pozdrav a odkaz od jeho brata, pána všetkých zvierat, aby mi ukázal cestu na zámok Silammen.
  • Čo robiť, môj muž nemôže vystáť ľudí ani toľko ako jeho brat. Ak ťa tu v noci pristihne, zle bude s nami.
  • Ej, nič to, – odvetí Hans. – Premohol som jeho brata, premôžem aj jeho a neublíži ani tebe, ani mne.
  • Ak je tak, – povie starenka, – potom leda zostaň.

Hans si poriadne zajedol a ľahol si za pec. S hukotom a hrmotom prišiel v noci strigôň. Už zďaleka zacílil Hansa a prskal od zúrivosti, že sa akýsi človek odváži vojsť do jeho domu. Ale Hans na neho len namieri puškou a strigôň ani keby skamenel, nemôže sa pohnúť z miesta. Strigôň sa veľmi nalakal a začal prosiť Hansa, aby ho len pustil, že mu ani vlások na hlave neskriví.

  • Mám pre teba pozdrav a odkaz od tvojho brata, pána nad všetkými zvieratami, aby si mi ukázal cestu na zámok Silammen, čo je na juh od slnka, na východ od mesiaca, na druhej strane oceána. Ak mi poradíš, hneď ťa pustím.
  • Nie, to ti neukážem, lebo o tom zámku som nikdy nechyroval. Ale zajtra ráno môžem zvolať všetky ryby, čo plávajú v moci, možno niektorá z nich počula o zámku Silammen a pozná cestu k nemu.

Na druhý deň po raňajkách vyšiel strigôň na pobrežie a dva razy zapískal na píšťalke.

Hneď priplávali k pobrežiu všetky ryby, od ozrutnej veľryby až po drobučkého sleďa. Strigôň sa ich všetkých povypytoval na zámok Silammen, ale ani jedna ryba o zámku nepočula, ani nevedela k nemu cestu.

  • Nuž, potom ti neostáva inšie, – povedal strigôň, – ako zájsť k môjmu bratovi, pánovi nad všetkými vtákmi, čo lietajú vo vzduchu. Možno niektorý vták pozná cestu k zámku Silammen, veď ony sa dostanú trocha ďalej ako moje ryby.

Tak musel Hans putovať ďalej, ale na to už privykol. A v míľových topánkach sa mu cesta veľmi rýchlo míňala, nad tým sa teda nemusel trápiť.

Popoludní prišiel Hans zasa do lesa, väčšieho a divšieho ako všetky lesy, cez ktoré kedy putoval. Po ľuďoch tu nebolo ani slychu, ani stopy. Hlboko v lese našiel biednu chyžku, do ktorej vošiel. Pri peci priadla stará žena.

  • Dobrý večer, mamka, – prihovoril sa. – Býva tu mocný strigôň, pán všetkých vtákov?
  • Býva veru, býva, – odvetí starenka.
  • Mám pre neho pozdrav a odkaz od jeho brata, pána všetkých rýb, aby mi ukázal cestu k zámku Silammen.
  • Čo robiť, môj muž nemôže vystáť ľudí ani toľko ako jeho bratia. Ak ťa tu v noci pristihne, zle bude s nami.
  • Ej, nič to, – odvetí Hans. – Premohol som jeho bratov, premôžem aj jeho a neublíži ani mne, ani tebe.
  • Ak je tak, – povie starenka, – potom teda zostaň.

Hans si poriadne zajedol a ľahol si za pec, že počká, pokým strigôň nepríde domov. Už zďaleka zacílil Hansa a prskal od zúrivosti, že sa akýsi človek opovážil vojsť do jeho domu. Ale Hans na neho len namieril puškou a strigôň ani keby skamenel, nemôže sa pohnúť z miesta. Strigôň sa veľmi naľakal a prosí Hansa, aby ho len pustil, že mu ani vlások na hlave neskriví.

  • Mám pre teba pozdrav a odkaz od tvojho brata, pána nad všetkými rybami, čo plávajú v mori, aby si mi ukázal cestu k zámku Silammen, čo je na juh od slnka, na východ od mesiaca, na druhej strane oceána. Ak mi poradíš, hneď ťa pustím.
  • Nie, to ti neukážem, lebo o tom zámku som nikdy nepočul. Ale zajtra môžem zvolať všetkých vtákov, azda niektorý vie, kde je zámok Silammen, a pozná k nemu cestu.

Na druhý deň po raňajkách vyšiel strigôň z chyže a tri razy zapískal na píšťalke. Hneď sa zleteli vtáci zo všetkých kútov sveta, od veľkého orla až po malého vrabčeka. Strigôň sa ich všetkých povypytoval na zámok Silammen, ale ani jeden z nich o zámku nepočul, ani nevedel cestu k nemu.

  • A sú tu už naozaj všetci vtáci? – opýtal sa Hans.
  • Nie, – odvelí malý vtáčik, – chýba ešte veľký sup, čo býva pri oceáne.

O chvíľu priletí veľký sup, šuštiac dlhými krídlami. – Prečo si neprišiel hneď, keď som zapískal? – zlostil sa strigôň.

  • Ó, nesmieš sa na mňa hnevať, – prosí vták. – Hniezdo mám plné mladých, a kým som sa vydal na takú dlhú cestu, musel som ich najprv nakŕmiť.
  • No, ak nám povieš o zámku Silammen, – povie strigóň, – tak ťa nepotrescem.
  • Hej, dobre viem, kde je zámok Silammen. Je na druhej strane oceána, práve naproti lesu. Mám tam na najvyššom strome hniezdo.
  • Mohol by si tomuto človiečikovi ukázať cestu k zámku? – opýta sa strigôň.
  • K môjmu hniezdu v lese pri oceáne mu ľahko ukážem cestu. Ale cez oceán sa nedostane, keď nemá krídla ani perie.
  • A nemohol by si ma preniesť k zámku Silammen? – opýtal sa Hans veľkého vtáka.
  • Mohol by som, ak dostanem na cestu dosť jedla. Musíš zabiť sedem tučných volov, rozsekať ich a uložiť mi ich na chrbát. Potom mi musíš podať kus mäsa zakaždým, keď natiahnem zobák.

A tak musel strigôň vystanoviť sedem tučných volov. Rozštvrtené dal ich vtákovi na chrbát. Sup letel, Hans si vykračoval v míľových topánkach, až sa dostali k supovmu hniezdu pri oceáne. Vták dal trochu mäsa mláďatám a potom si mu Hans sadol na chrbát. Veľký sup letel cez oceán dňom i nocou, a keď natiahol zobák, Hans mu podal mäso. Každý deň zhltol jedného vola. Napokon mu už neostal ani kúsok mäsa a ešte mali pred sebou nekonečnú hladinu oceána. Tu si Hans vyrezal kus mäsa z vlastného stehna a dal ho supovi do zobáka. Toto mäso bolo výživnejšie než mäso zo všetkých siedmich volov a vták nasýtený letel ďalej. Netrvalo dlho a zazreli žiaru zámku Silammen, čo bol na juh od slnka, na východ od mesiaca, a vták sa zniesol rovno k zámku. Hans mu zliezol z chrbta a poďakoval sa mu, že ho preniesol ponad ďaleký oceán.

Hans vošiel do zámku Silammen i s hrdzavou puškou, aby mu bola poruke, keby náhodou stretol zlého kráľa ježibábeľa. Stretol však najmladšiu kráľovskú dcéru, takú krásnu, ako mu zostala v pamäti. Ale ona ho nepoznala. Povedal jej svoje meno i odkiaľ ide, lež to jej nič nepripomenulo. Potom jej rozprával o svojom dlhom putovaní, ako navštívil pánov zvierat, rýb a vtákov a ako ho sup preniesol ponad oceán, ale ani to nepomohlo. Tu si Hans spomenul na zlatý prsteň, ktorý si pri rozlúčke vyňala z vlasov a darovala mu ho. Poprosil ju, aby mu dala pohár vína, kým pôjde ďalej. Ochotne mu ho doniesla, veď prešiel taký kus sveta. Hans vypil víno, položil prsteň do pohára a podal jej ho. Len čo kráľovská dcéra zazrela prsteň, hneď spoznala svojho ženícha, objala ho a pobozkala. Vtom sa celý zámok otriasol hrozným buchotom a hrmotom a zlý kráľ ježibábeľ sa rozletel na prach.

Na zámku Silammen bola potom veľká slávnosť, varilo sa a pražilo, hodovalo a tancovalo. Svadba, akej páru nebolo, slávila sa sedem dní. Na ôsmy deň dve staršie sestry v labutích rúchach odleteli do svojej vlasti a tam oznámili otcovi a bratom, ako Hans pochodil.

Ale Hans so svojou čarokrásnou ženou zostal na zámku Silammen, čo je na juh od slnka, na východ od mesiaca, na druhej strane oceána, a žili v pokoji a radosti. A ak nezomreli, žijú ešte podnes.


pridané: 6. október 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…