Ťahal dedko repu

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden dedko. Tento dedko mal krásnu veľkú záhradu, v ktorej pestovalvšelijakú zeleninu a chutné ovocie. Raz vyšiel dedko pred dom nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bola jar, vtáčiky spievali, zem voňala.

  • Ako je dneska krásne! – pochvaľoval si dedko. Nevdojak siahol rukou do vrecka nohavíc, a tam – semienko. Ktovie, kde sa tam vzalo!

Dedko spravil pätou vo vlhkej zemi jamku a semienko do nej opatrne, ale o-pa-tr-ne vložil.

  • Len si rasť, maličké! Ktovie, čo z teba bude!

Semienko utešene rástlo. Najprv pustilo korienok, potom z neho vyklíčili lístky. Dedko ho polieval a okopával, ako najlepšie vedel.

  • Čo len z teba vyrastie? – spytoval sa neraz.

Semienko rástlo, lístky sa mu veselo zelenali, a keď sa pod nimi začalo zaokrúhľovať biele bruško, to už dedko vedel:

  • Zasadil som repku!

Repka rástla a rástla. Najprv bola maličká, potom väčšia, a napokon taká obrovitánska, že podobnú ešte svet nevidel.

Ťahal repu, ťahal, najprv len trošku, a nič. Potom viac, a napokon z celej sily, ale repa držala mocnými koreňmi v zemi ako prikovaná.

  • No počkaj, veď ťa ja dostanem! – zlostil sa dedko, ba aj nohou dupol, ale nepomohlo.

Pozbieral všetky sily, uchopil šticu zelených listov a ťahal, ťahal, ťaháááál… ale vytiahnuť ju nijakovsky nemohol.

  • Sám to veru nezmôžem, – povzdychol si. – Potrebujem pomoc.

Zavolal teda babku.

  • Babka, prosím ťa, poď sem na chvíľočku, pomôž mi vytiahnuť toto repisko!

Babka v kuchyni piekla buchty, ale keď začula, že treba dedkovi pomôcť, ochotne pribehla.

  • Repu? A ktorú? – spýtala sa.
  • Ktorú, ktorú… no predsa túto opachu! – rozhodil ruky dedko.

Babka si šikovne vysúkala rukávy a chytila dedka okolo pása. Ťahá dedko repu, ťahá babka dedka. Ťahajú, ťahajú, no repu vytiahnuť nemôžu.

  • Ej veru, ešte nás nie je dosť! – povedal dedko a obzeral sa, kto by im mohol pomôcť.

Práve vtedy šla okolo vnučka Zuzka.

  • Zuzka, nože poď sem, moja! – volal ju babka.

Zuzka zavoňala babkine buchty a nazdala sa, že ju babka volá zamaškrtiť si. Ochotne pribehla a spýtala sa:

  • Pomôžem vám s tými buchtami?
  • S akými buchtami? S repou pomáhaj, buchty budú až potom!

Vnučka až vtedy zbadala obrovskú repu.

  • Jéj, tá je obrovská! Ako ju vytiahneme? – zvolala.
  • Spoločne sa nám to hádam podarí! – povedal dedko odhodlane.
  • Tuto sa postav, Zuzka, za babku, a ty babka, zasa za mňa! – povedal dedko a mocne chytil repu za zelenú šticu.

Babka sa postavila za neho a chytila ho okolo pása. Zuzka sa postavila za babku a tiež ju chytila okolo pása.

Dedko sa nadýchol a povedal:

  • Ťahajme – teraz!

Všetci traja sa zapreli, ako najlepšie vedeli, a potiahli.

Repa sa ani nepohla.

  • Ešte raz! – skríkol dedko. Potiahli teda ešte raz, dedko repu, babka dedka, vnučka babku, ťahajú a ťahajú, ale repu vytiahnuť nemôžu.
  • Ešte je nás málo, – povedal dedko a trochu odfúkol.
  • Aha, tamto beží Dunčo, – povedala babka.
  • Dunčo, Dunčo! – zvolala Zuzka. – Poď nám pomôcť repu vytiahnuť!

Dunčo ochotne pribehol a zavrtel chvostíkom. Dedko ho potľapkal po huňatom kožuchu.

  • Postavíš sa tuto za mňa, ja za babku, babka za dedka, a budeme ťahať, rozumel si? – vysvetľovala Dunčovi Zuzka.

Dunčo zavrtel chvostíkom, že rozumel.

A tak sa zasa postavili: prvý dedko. Za ním babka. Za ňou vnučka, A na konci Dunčo.

  • Teraz! – skríkol dedko a potiahol z celej sily.

Aj babka potiahla z celej sily.

Aj vnučka potiahla z celej sily.

Aj Dunčo potiahol z celej sily.

Ale repa držala ako prilepená.

  • Ešte raz! – zavelil dedko, a tak všetci ťahajú – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku. Ťahajú, ťahajú, vytiahnuť nemôžu.
  • Málo nás je, – povedal dedko a obzeral sa, koho by ešte zavolal na pomoc.
  • Mňau! – ozvalo sa spoza plota. – Mňau, mňau!
  • Murka! – potešil sa dedko. – Ideš ako na zavolanie. Nože sa postav tuto za Dunča, a keď poviem ťahajme, tak potiahneš aj ty, rozumela si?
  • Mňau! – odpovedala Murka a lenivo sa pretiahla.
  • Nechcem počuť nijaké výhovorky! – prísne povedal dedko. – Už sa aj postav za Dunča! Keď sa všetci pousilujeme, iste sa nám podarí repu vytiahnuť.

Čo mala Murka robiť, keď nechcela nahnevať dedka? Neochotne sa postavila za Dunča a opatrne sa chytila jeho huňatého kožucha.

  • Poriadne ho chyť! – povedal dedko. – Neulievaj sa!

Murka teda chytila Dunča mocnejšie.

  • Tak to je správne! – pochválil ju dedko. – A teraz sa pochytáme aj my ostatní.

A tak sa pochytali – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka. Ťahajú, ťahajú, ale tú potvorskú repu nie a nie vytiahnuť!

  • Ešte! – vola dedko.

Všetci zabrali z celej sily.

  • Ešte trošku! Tuším sa kúštiček pohla! Nože sa pochlapte, už stačí len máličko!

Všetci ťahali a ťahali, a cítili, že už naozaj stačí len máličko.

Vtedy z diery vykukla myška.

  • Nože, Hryzka, poď, prosím ťa, pomôž nám repu vytiahnuť! – poprosila babka.
  • Písk! – vypískla myška a vrtko vybehla z diery.
  • Sem sa postav, za Murku!

Myška sa poslušne zaradila za Murku a zadívala sa na dedka čiernymi lesklými očkami ako koráliky.

  • Výborne! – povedal dedko. – A teraz všetci spolu ťaháme a ťaháme!

A tak ťahali a ťahali – dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka, myška mačku.

Ťahali a ťahali, až sa im z kečky parilo. Dedkovi od námahy vystúpil na čelo pot.

Babka fučala ako parná lokomotíva – uf, uf, uf!

Vnučka zaťala zuby, zavrela oči a líca jej sčerveneli ako paradajka, ale babku nepustila.

Dunčo ani nedýchal a ťahal, čo mu sily stačili.

Murka sa tiež usilovala, hoci sa jej sprvoti ani trochu nechcelo.

A myška – drobučká Hryzka – tej skoro vyliezli oči navrch hlavy, ale nepopustila.

Zrazu repa začala pomaly, pomaličky povoľovať.

  • Už to budéééé! – zvolal dedko.
  • Nevzdávajme sa! – fučala babka.
  • Ešte kúsok! – dychčala vnučka.
  • Hav, hav, hav! – ťahal psíček.
  • Mňau, mňau, mňau! – usilovala sa mačička.

Myška si ani nič nepomyslela, ani nič nepovedala, len poriadne potiahla. Repa odrazu urobila hop! A bola vonku.

Všetci sa prekopŕcli – dedko na babku, babka na vnučku, vnučka na psíčka, psíček na mačičku a mačička na myšku. Ale tú obrovskú repu, tú predsa len vytiahli! To bolo radosti!


pridané: 4. apríl 2005, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…