Slovenská rozprávka

Starý Bodrík a vlk

Mal bača psa Bodríka. Ten mu už od rokov strážil ovce.

Vlk sa ani zblížiť nesmel ku košiaru. Ale čože! Na staré dni Bodrík ochromel a stratil všetky zuby.

„Starého psa iba na smetisko!“ riekol bača. „Načo chovať starú psinu, keď viac nevládze?“

Vzali si mladého psíka. Toho nachovali, pohľadkali a pustili ku košiaru.

Leží Bodrík na smetisku. Trasie sa, trápi ho veľký hlad. Ach, bolo mu strašne ľúto! Čo to len s ním porobili?

Prišla noc. Mladý pes zaliezol do búdy. Vystrel sa tam a spal na postlanom pazderí. Starý Bodrík spával čujno. On i teraz zbadal vlka. Chcel preskočiť plot, ale nohy nič nevládzu. Od hladu bol ako mucha. Smutne si zas ľahne a rozmýšľa: Ech, čo! Keď ja nemám, nech má teda vlk pod zuby! A ani nezaštekal.

Ide bača ráno ovce dojiť. Ráta ich, ráta – a tu jedna chýba. „Ej, keby bol starý Bodrík striehol, nebol by vlk ovcu odniesol!“ svitne bačovi po nečase v hlave.

Privolá bača starého Bodríka zas k sebe. Pekne ho pohladká, poriadne nachová. Starý Bodrík ovíja sa mu okolo nôh a od radosti skáče. Večer už neleží na smetisku, ani v búde. Bodrík obchádza okolo košiara. Vie, že kde sa vlk navnadí raz, ta príde i druhý raz.

Vlk aj prišiel ako na isté.

Ale Bodrík sa mu postaví do cesty:

„Cože ty tu chceš?“

„Nuž, čo chcem! Ovcu chcem!“ povie vlk.

„Choď, oplan! Ja ti ovcu nedám!“ zavrčal na nebo Bodrík.

„No len mi ju daj! Kus tebe, kus mne. Pekne do spolku. Jednako ťa gazda nechová.“

„S vlkom spolky – čert berie ovce i volky!“ odpovie starý Bodrík. „Včera ma gazda nenachoval. Bol som lačný a slabý, nuž ľahko ti bolo odniesť ovcu. Ale dnes ma gazda nachoval dobre. Som zase dosť mocný a ovcu ti nedám!“

„Keď mi nedáš ovcu, tak sa chystaj na potýčku! Či vieš, čo je to?“ durdil sa vlk.

„A veď, keď ti taká ďaka, hotuj sa ty sám! Len čo si postriežku okolo košiara odbavím, hneď za rána sa ti postavím v hore pod dubom. Tam sa budeme potýkať, rozumieš?“

Vlk na to iba zavrčal a bežal do hory pomoc zháňať. Pribehne pred zápoľu. V zápoli je diera, v diere býva medveď. Zastane si vlk pred dieru, zdvihne pysk a začne zavýjať.

„Čože trúbiš?“ vyjde medveď z diery.

„Ej, veru trúbim, sused! Starý Bodrík nechcel mi dať ovcu. Ráno sa mám s ním potýkať. Hľadám pomocníka.“

Spomenul si medveď, že Bodrík i jeho neraz naháňal. Nedbal by ho tiež potrestať. Sám riekol vlkovi:

„Ak chceš, pôjdem ráno s tebou!“ Vlk sa zaradoval. Akože by nechcel takú pomoc. Veď preto aj prišiel.

Dohodli si čas a vlk šiel k svojej sestre. Bola vydatá na druhom konci hory.

Príde vlk ku starej borovici. Zdvihne pysk a začne tenko vyť:

„Líštička-sestrička, vyjdiže von, vyjdi!“ Vystrčí líštička červenú hlavičku z diery pod koreňom:

„Čo tak pištíš? Deti mi zo budíš!“

„Ach, sestrička, veru pištím! Starý Bodrík nechcel mi dať ovcu. Ráno sa mám s ním potýkať. Hľadám pomocníka.“

Pripomenula si líška, ako ju raz Bodrík div nechytil za chvost. A len tak, z ničoho nič. Veď mu ona ovce neodvláča! Nedbala by ho za to potrestať. Sama sa ponúkla vlkovi:

„Ak chceš, pôjdem ráno s tebou!“

Vlk sa zaradoval. Už mal dosť pomocníkov. Ej, Bodrík, beda ti! Pes však dobre poznal vlčie obyčaje. Nešiel ani on sám do hory. Vzal so sebou prasnú sviňu a starého kocúra. Bývali blízko; boli to jeho dávni dvorania. Neboli už mladí, ale zato verní, vyskúšaní kamaráti.

Vlk, medveď a líška stáli už pod dubom, keď od salaša prichádzali pes, kocúr a sviňa. Boli ešte dosť ďaleko. No ako ich medveď zazrel, strašne sa naľakal:

„Aha, bračekovia!“ zvolal. „Pozrite, ako sa ten prvý čo krok, to zohne! Ten iste zbiera skaly, ktorými nás ubije.“

A to pes kríval a medveď si myslel, že čo sa raz uhol, to skalu zodvihol.

„Ľaľa! A ten druhý ako šabľou seká!“ zvolá líška.

A to sa kocúr chvostom zboka nabok oháňal, ale líška myslela, že to šabľou blýska.

Tu počujú sviňu krochkať. Po hlase poznali, že je prasná. Vedeli, že vtedy žarty nepozná, nuž veru ani oni nebrali vec na žart. Medveď sa vydriapal na strom, líška uskočila do tŕnia. Dôjdu si naši traja kamaráti pod dub. Kocúr si veselo vrčí:

„Vrní-vrní-vrní…“

„Ťaj,“ zľakne sa líška, „veď ten vraví: v tŕní! v tŕní!…“

Líška myslí, že kocúr už-už na ňu skočí. Veru tá nečakala! Vyskočila z chrastia – hybaj vnohy! Len červený chvost jej v diaľke blysol!

Prasná sviňa zastala pod dubom.

„Hr-hr-hr!…“ zakrochkala a zaborila rypák do zeme.

„Ťaj,“ zľakne sa medveď, „veď tá vraví hor', hor', hor'! Iste ma tu hore vidí a chce korene stromu podryť.“

Nuž veru nemeškal ani macko. Zoskočil zo stromu a hajde! Už aj zmizol v húštine. Vlk ostal sám. Bol rád, keď mohol ufujazdiť aj on s celou kožou.

„Hav, hav!“ zabrechal za nimi starý Bodrík, až sa mu hora ozvala. Ako dobre, že mu kamaráti pomohli zahnať divochov do hory. Od tých čias mu bolo na salaši dobre až do smrti.


pridané: 4. máj 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…