Venezuelská rozprávka

Spievajúca flauta

Žil raz jeden kráľ a mal troch synov – Pedra, Juana a Josého.

Stalo sa, že kráľ začal strácať zrak. Pomaly, pomaličky slepol. Prichádzali najlepší lekári z krajiny, ale nemohli mu pomôcť. Napokon jeden lekár povedal:

  • Na chorobu tvojich očí je liek. Je to vodička z kvetu olivového stromu.

Keď to kráľ počul, potešil sa. Ale potom si pomyslel:

„Kdeže vezmeme olivový kvet? Veď v krajine olivy nerastú.“ V zúfalstve poslal po svojich troch synov a povedal im o lieku, ktorý by sa dal pripraviť, keby našli čo len jeden olivový kvet.

Žiadal ich, aby mu pomohli.

Najstarší syn Pedro riekol otcovi:

  • Pôjdem a pohľadám olivový kvet. Ale keď budem chodiť po krajine sem a tam, veľa strovím. Daj mi moje dedičstvo a vyberiem sa na cestu.

Kráľ dal Pedrovi jeho čiastku a Pedro sa vybral hľadať olivový strom. Cestou stretol starenku, ktorá ho prosila o almužnu. Pedro mal však zlé srdce a starenke nedal ani omrvinky. Chodil, putoval po krajine krížom-krážom, týždne a mesiace utekali, ale olivový strom nikde nenašiel.

Kráľ bol nespokojný, že sa mu najstarší syn nevracia. Zavolal teda prostredného syna Juana a žiadal ho, aby sa vybral hľadať olivový kvet. Juan si vypýtal od otca polovicu svojho dedičstva a odišiel.

Cestou stretol starenku, ktorá si pýtala almužnu. Nedal jej ani omrvinky a putoval ďalej. Darmo však prechodil krajinu sem a tam, olivu nenašiel.

Prešlo niekoľko týždňov.

Keď najmladší syn José videl, že bratia sa nevracajú a otcov zrak je zo dňa na deň slabší, predstúpil pred kráľa a povedal:

  • Pôjdem hľadať olivový kvet, ktorý ti vráti zrak. Kráľ privolil a najmladší syn sa vybral do sveta. Cestou stretol starenku, ktorá pýtala almužnu. Bolo mu jej ľúto, že je taká chudobná, a povedal:
  • Peňazí nemám, ale rád sa s tebou rozdelím o jedlo.

Otvoril kapsu a dal jej zo všetkého polovičku. Obaja si sadli, aby sa nasýtili, a José porozprával starenke, čo hľadá.

Starenka riekla:

  • Kdeže by človek našiel olivy v tejto krajine!

José prikývol.

No keď sa starenka najedia, povedala:

  • Viem, kde sú olivové stromy. Ďaleko na západ odtiaľto je veľký vrch, samotný stojí v údolí. Na jeho východnom úbočí je olivový háj. Tam nájdeš tie kvety.

Rozišli sa a José sa ponáhľal na západ, až došiel k tomu vrchu.

Na jeho východnom úbočí našiel zakvitnutý olivový háj.

S radosťou natrhal olivové kvety a hneď sa vydal na spiatočnú cestu. Ako šiel, stretol svojich bratov, ktorí darmo hľadali olivy. Bratia závideli Josému olivové kvety natoľko, že mu ich vzali.

José sa bránil, nuž ho tak zbili, že padol na zem a viac sa nepohol.

Bratia sa báli, že ich zlý skutok vyjde najavo, preto Josého zahrabali pri ceste a ponáhľali sa domov.

Kráľ sa veľmi tešil, keď sa Pedro a Juan vrátili s olivovými kvetmi. Prehliadol a obidvoch synov zahrnul veľkými poctami. Kráľa však trápilo a rmútilo, že José sa tak dlho nevracia. Na tom mieste, kde Pedro a Juan zahrabali brata, vyrástla trstina.

Jedného dňa šiel okolo pastier a počul lahodnú melódiu, ktorá vychádzala z trstiny. Podišiel bližšie a počúval. Mladý hlas spieval:

Hraj, pastier, na mne hraj a daj mi dosť sily, zvesť pravdivú rozniesť o kvete olivy.

Pastier odrezal jednu trstinu a urobil z nej flautu. Keď ju priložil k ústam a zahral, ozývali sa z nej opäť tie isté lahodné slová a nôta.

Pastier chodil s flautou po krajine a všade ľudia počúvali tú pieseň.

Hraj, pastier, na mne hraj a daj mi dosť sily, zvesť pravdivú rozniesť o kvete olivy.

Chýr o flaute sa rozniesol široko-ďaleko. Nakoniec sa dostal do uší aj kráľovi. Poslal po pastiera, aby si čudnú pieseň aj sám vypočul. Pastier prišiel a stal si pred kráľa. Priložil flautu k ústam, tichučko fúkal a mladý hlas spieval:

Ach, otec, na mne hraj a dajmi dosť sily, zvesť pravdivú rozniesť o kvete olivy.

Kráľ vychytil flautu z pastierových rúk. Priložil ju k ústam, fúkal do nej a počul Josého hlas, ktorý rozprával, ako našiel olivový kvet, ako ho bratia zbili a zahrabali pri ceste.

V žiali uvrhol kráľ Pedra a Juana do žalára a hneď sa vybral k Josého hrobu. Vojaci odkopali hlinu a našli Josého. Nebol mŕtvy, ako si jeho bratia mysleli. Vstal, objal otca a kráľ plakal od radosti.

Keď sa José vrátil, urobil veľkú hostinu. A kráľ, vďačný, že sa mu vrátil syn a prehliadol, dal vypustiť Pedra i Juana zo žalára.


pridané: 6. apríl 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…