Rumunská rozprávka

Slava, dcéra zeme

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden starček a starenka. Boli takí starí, že si nemohli ani spomenúť, koľko rokov sú už na svete, a takí chudobní, že nemali vo svojej chalúpke ani jeden krčah, z ktorého by sa mohli vody napiť.

  • Ach, starček, starček môj, pustý je náš úbohý domček!
  • Ach! Starenka moja, netráp ma aj ty nadarmo…

Nemali úbohí starkí ani jedného dieťaťa, nemali ani psíka alebo mačku, ani sliepku alebo žabku, o ktorú by sa starali a ktorá by im napĺňala srdcia radosťou; nemali nič, celkom nič.

Jedného rána zišlo starčekovi niečo na um. Vstal a povedal starenke:

  • Počuj, starenka, dokedy sa budeme takto sami trápiť a nariekať od žiaľu ako dve kukučky? Chcel by som počuť vo svojom dome detský hlások a aby ten hlások na mňa volal: „Otecko, sprav mi toto! Otecko, sprav mi ono!“ Veď keď sa to tak vezme, nežiadam veľa.
  • Ale, starček, rozum sa ti pomútil? – odpovedala mu starenka. – Odkiaľ dieťa? Odkiaľ hlások?
  • Odkiaľ-neodkiaľ! Povedal som, a dosť!

A s týmto veľkým odhodlaním starček odišiel a začal čosi zbierať. Potom sa dal do práce a spravil z hliny dievčatko. Položil mu na líčka ružové lístky, z vlny a vranieho peria urobil mu prekrásne vlasy, z dvoch nevädzí spravil očká a takto pomaličky svoje dielo dokončil.

Keď to starenka uvidela, chcela spočiatku starčeka vysmiať, ale potom zvážnela. Prečo by nemohli aj oni mať dievčatko práve také maličké a tiché? Starenka ho vzala do náručia, kolísala a spravila mu postieľku, akú len vedela.

  • Otecko, čo budem jesť? – spýtalo sa zrazu hlinené dievčatko.

Starkí zmeraveli. Najväčšmi sa zľakol starček. Ako by aj nie? Veď on vlastnými rukami spravil toto maličké stvorenie, a hlások mu nemal odkiaľ dať.

  • Nič, dcéra moja, – odpovedal starček, keď sa trocha spamätal. – Nejeme každý deň, lebo nemáme čo…

Začudovaná starenka priblížila sa k postieľke dievčatka, hľadela naň udivene a neopovážila sa ho ani len dotknúť.

  • Prečo ma nemáte radi aj vy, mamička? Nechcete ma vziať na ruky?

Keď to starenka počula, veľmi sa zľakla, ale potom vzala dievčatko na ruky, objala, pobozkala ho a v očiach sa jej zjavili slzy ako hrachy. Potom si ju vzal starček, potom zase starenka a znovu starček…

  • Vidíte, to sa mi páči, – hovorilo dievčatko. – Ale hladní nemôžeme ísť spať…

Starenke sa zdalo, že zomrie od hanby, radšej by sa bola videla pod zemou.

Keď však nebolo, nebolo – čo mala robiť.

  • Prečo neuvaríte z toho veľkého bieleho ovocia, čo rastie vo vode?

Popri starčekovej chalúpke tiekla totiž rieka. Ale čože, keď rýb v nej nebolo!

  • Ako ich môžeme uvariť, dcérka moja, – zamiešal sa do reči starček, – veď sú to kamene… Nemôžu ich jesť ľudia, ktorí majú zdravé zuby, nieto my starci, čo viac omáľame ďasnami, ako hryzieme.
  • A čo keby sme skúsili?

A dievčatko toľko naliehalo, až starček povedal:

  • Počuj, starenka, dievčatko ešte nič nevie. Uvaríme kamene, aby sme jej ukázali, že sa nedajú jesť.

Starenka nakládla oheň, položila hrniec na sporák a starček šiel po kamene. Keď voda začala vrieť, vsypal kamene do hrnca a za nejaký čas ich povyberal. Mali ste vidieť, aké boli mäkučké, mäkulinké, ako zemiaky, a ich vôňa bola taká príjemná, že starčekovi nešlo raz do hlavy, že tak môžu voňať nepotrebné kamene! Čo mohli na to starkí povedať? Nepovedali nič. Jedli, jedlo aj dievčatko, a potom šli spať. Od toho času si nelámali hlavu. Varili kamene a tieto mali vždy inú chuť, podľa toho, ako im rozkázalo dievčatko s očkami ako nevädze, s lícami ako ruže, s vlnenými vláskami, čiernymi ako vranie perie.

  • Nedáte mi nijaké meno? – opýtalo sa raz dievčatko.
  • Dáme ti, prečo nie…

A pomenovali ju Slavou. Slavka bola veľmi usilovná, šikovná a múdra. Lenže vôbec nerástla. Ostala maličká ako dlaň. Keď to starček videl, jedného dňa jej povedal:

  • Dcérka moja, ty sa vo všetkom vyznáš, iste budeš poznať liek aj na to, aby si trochu narástla.
  • Chceli by ste, otecko, aby som bola väčšia? – opýtala sa Slavka. – Na to som ozaj zabudla… Ale ak chcete, môže sa stať. Keď bude pršať, pokropte ma trochu dažďovou vodou!

Onedlho pršalo. Starček ju pokropil a dievčatko začalo rásť. Za jeden deň narástlo toľko, ako iné deti za desať rokov.

  • Mám ešte rásť?
  • Ešte trochu, dcéra moja… Pozri, až po tento klinec, pribitý na dverách.
  • Dobre.

A Slavka narástla toľko, ako si starček želal. Stalo sa z nej štíhle pekné dievča ako ruža.

  • Už stačí, otecko?

Starkí od radosti nevedeli, čo majú robiť. Slavka bola najkrajšie dievča v celej krajine a nie div, že sa o tom rozletel chýr na všetky strany sveta, až prenikol cez múry cárskeho paláca. Práve v tom čase cár ovdovel.

  • Práve takú cárovnú by som potreboval! – povedal si cár.

Dlho nerozmýšľal, sadol do koča a o tri dni došiel k domčeku, kde Slavka bývala. Práve vešala bielizeň. Keď ju cár uvidel, zastavilo mu dych.

  • Slavka, – povedal, – stretlo ťa veľké šťastie! Nehľadím na to, že si z chudobného rodu. Teš sa, budeš cárovnou…

Ale Slavka sa vôbec netešila. Čomu sa mala tešiť? Cár bol starý, krivý a jachtavý.

  • Cár, – povedala Slavka, – hľadaj si cárovnú medzi cárovnami a mňa nechaj s mojimi starkými.

Beda! Cár sa veľmi nahneval. Čím väčšmi ho Slavka odmietala, tým zúrivejšie sa pokúšal dostať ju.

  • Budeš mať všetko, čo ti len duša zažiada, budeš sa voziť v zlatých kočoch a rozkazovať sluhom.

Slavka nechcela o tom ani počuť. Keď cár videl, že jeho úsilie je márne a že ľudia, ktorí sa začali schádzať, robia si z neho posmešky, nasadol nahnevaný do koča a odišiel. Ale nie ďaleko. Srdce mu nedovolilo. Rozkázal, aby mu postavili palác neďaleko domčeka, kde bývala Slavka. Prišli robotníci, murári a tesári a všetci sa tak usilovali, že palác rástol ako z vody. Po celý čas posielal cár svojich služobníkov k Slavke s darmi, no dievča nechcelo nič prijať. Keď to cár videl, rozkázal, aby priviedli starčeka do paláca.

  • Počuj, starček, – povedal cár, – prečo ma Slavka nechce?
  • A či ja viem, vaša výsosť…? Azda sa jej nepáčite!

Cár sa náramne nahneval. Kričal, búchal päsťami, a keďže už bol veľmi starý, pochytil ho veľký kašeľ, až mu slzy tiekli. Keď sa utíšil, povedal s hnevom:

  • Tu máš, starček, tridsať uvarených vajec. Zanes ich Slavke a povedz jej, že jej prikazujem, aby ich podsypala pod kvočku. Musí sa z nich vyliahnuť tridsať kuriatok. Ak to nesplní, dám vám všetkým sťať hlavy.

Starček ani sám nevedel, ako odišiel z paláca. Srdce mu prenikol hlboký žiaľ.

Keď prišiel domov, Slavka ho privítala a opýtala sa:

  • Čo chcel cár od vás, otecko?
  • Ach, ach, dcérka moja, – vzdychol starček a vyrozprával, čo sa mu prihodilo… – Už je s nami koniec. Horkej staroby som sa dožil, ale neľutujem seba. Myslím na teba, holubička moja, a neviem, čo si mám počať…

Slavka sa len usmiala a povedala:

  • Nebojte sa, otecko! Choďte k cárovi a povedzte, že nemáme kvočku čím kŕmiť. Zaneste mu dva klasy uvarenej kukurice a poproste ho, aby ich zasial. Keď z nich narastie mladá kukurica, vyliahnu sa aj z varených vajec kuriatka.

Starček sa zaradoval. Zvrtol sa a utekal rýchlo do paláca. Keď prišiel k cárovi, povedal mu, čo ho Slavka naučila.

  • Dobre ťa naučil ten, kto ťa naučil, – zaškrípal cár. – No počkaj, veď mám dobrú ihlu na váš kožuch!

Cár dal starčekovi hrsť ľanu a rozkázal, aby Slavka z neho urobila povrazy a plachty na jeden veľký koráb. Ak to neurobí, vraj všetci traja prídu o hlavy!

Úbohému starčekovi prešla dobrá vôľa a prišiel domov zúfalý ako prvý raz.

  • Uspokojili ste cára, otecko? – spýtala sa Slavka.
  • Bodaj by som ho nikdy nebol videl! – vzdychol si starček. – Bodaj by hrom do neho uderil! Predstav si len, čo si zase nevymyslel…

Starček jej všetko porozprával, a Slavka sa len usmievala.

  • Nebojte sa, otecko! Choďte k cárovi a povedzte mu, že nemáme ani praslicu, ani vreteno, ani krosná. Zaneste mu tento kúsok dreva a poproste ho, aby nám z neho spravil praslicu, vreteno a krosná. Keď to spraví, urobíme aj my jemu povrazy a plachty…

Starček sa zase zaradoval a ako len vládal, utekal k cárovi:

  • Vaša výsosť, – oslovil starček cára a všetko mu vyrozprával.

Cár sa hrozne nahneval. Dal si zavolať svojho radcu a ako sa radili, tak sa radili, až nakoniec dal starčekovi hrnček s rozkazom, aby ním vyčerpal všetku vodu z mora. Starčekovi bolo do plaču. Pochopil, že cár ich chce stoj čo stoj všetkých troch zmárniť.

Cestou domov hútal starček s hrôzou, či jeho dcérka ešte dačo vymyslí. Keď ho Slavka uzrela, hneď sa ho opýtala:

  • Uspokojili ste cára, otecko?
  • Ej, veľký podliak je tento cár! – vzdychol zhlboka starček.
  • Predstav si, čo znova vyhútal… – a vyrozprával jej všetko.

Slavka sa však zase usmiala a takto poučila starčeka:

  • Nebojte sa, otecko! Choďte k cárovi a povedzte mu, že sme pripravení splniť jeho rozkaz. Ale nech zastaví všetky rieky, aby sa viac nevlievali do mora.

Keď počul cár i toto, začal zúriť od hnevu a dal príkaz sťať hlavu svojmu poradcovi, ktorý mu tak zle poradil. Potom si zavolal iného radcu a radil sa s ním, radil, až napokon poslal starčeka domov, ale nedal mu nijaký príkaz.

  • Otecko môj, uspokojili ste cára aspoň teraz? – opýtala sa Slavka, keď ho uvidela.

Starček žiaril od radosti:

  • Zvíťazili sme, dcérka moja, porazili sme ho na hlavu! Neopovážil sa ten naničhodník viac ani muknúť.

Slavka zvážnela a jej belasé oči sa zachmúrili.

  • To nie je dobré znamenie, otecko! Cár sa tak ľahko nevzdá.

Starček však o nijakom nebezpečenstve nechcel ani počuť. Aby túto radosť oslávili, uvariia starenka plný hrniec kameňov, na ktorých si pochutili lepšie ako všetci cári sveta na najlepších jedlách.

Keď sa zvečerilo, starkí si ľahli spať. Slavka však usnúť nemohla, tušila, že cár pripravuje nový útok, a nemohla ani oka zažmúriť.

Vyšla z domčeka, sadla si na podstienku a roj svätojánskych mušiek začal nad ňou poletovať.

  • Prosím vás, mušky, zhasnite svetielka, – pošepkala im Slavka, – lebo nás môže vidieť cár…

Svätojánske mušky poslúchli a v tej chvíli nastala hlboká tma. Tak Slavka nejaký čas sedela, keď zrazu uzrela v diaľke fakle a začula rinčanie zbraní.

  • Ej, cár, cár, – povedala Slavka, kývajúc hlavou, – ale si ty hriešna duša!

Potom vošla potichu do domčeka, obliekla si starčekove staré šaty a vyšla opäť von. Zavolala si chrústa, dýchla na neho a chrúst sa v tej chvili premenil na ohnivého tátoša, čierneho ako noc. Slavka naň vysadla a v tej chvíli zmenili sa jej roztrhané šaty na bohatierske. Potom odlomila z vŕby prútik a premenila ho na meč.

  • Ostaňte zdraví, starkí moji! – zvolala Slavka. – Veď o mne ešte budete počuť, – a vrhla sa na cárových vojakov. Keď títo zazreli neznámeho bojovníka, ktorý ich tak nečakane napadol, neosmelili sa ani vytiahnuť svoje meče. Cár im totiž rozkázal ukradnúť dievča, no nepovedal im, že budú musieť bojovať, a preto takýto útok neočakávali.

Slavka ich rozohnala ako čriedu oviec a potom sa ponáhľala k cárskemu palácu. Cár sa prechádzal sem i tam, hrýzol si od netrpezlivosti prsty a načúval, či sa ešte jeho vojaci nevracajú. Zrazu len zazrie neznámeho bojovníka, ktorý preskočí cez okno do jeho izby, a hrozne sa naľakal:

  • Čo je… Kto si? – zamrmlal.
  • Tak teraz už dosť, cár! – skríkla Slavka. – Bola som až veľmi trpezlivá, myslela som, že sa umúdriš, ale ty robíš čím ďalej tým väčšie hlúposti… Vyzri, cár, von z obloka, dobre sa porozhliadaj, lebo viac neuzrieš svet.

Keď to dopovedala, vyskočila na svojom tátošovi von oblokom a začala cválať okolo paláca, rýchlejšie a rýchlejŠie, až sa palác začal točiť ako vreteno. Znútra bolo počuť nariekanie cára, ale palác sa len krútil a krútil, až sa zrazu začal ponárať do zeme. Ponáral sa pomaly, stále sa krútiac, až sa úplne stratil v hlbinách zeme. Keby sa bol človek pozrel zhora, bol by videl dieru bez dna a viac nič.

  • Tak ti treba! – povedala Slavka, potom obrátila koňa a ponáhľala sa k domčeku starkých.

Títo spali pokojným spánkom a ani netušili, čo sa porobilo. Slavka sa len usmiala a nechala ich ďalej spať. Ale na svitaní, keď sa zobudili, povedala im toto:

  • Mamička, otecko, počúvajte, čo vám poviem. Od dnešného dňa je toto kráľovstvo vaše a vy budete spravodlivo vládnuť, lebo zlý cár už nežije.

Slavka im nedala čas, aby sa spamätali, alebo vyriekli čo i len slovko. Vzala orechovú škrupinu, pavučinu a štyri chrústy, fúkla na ne a hľa, – pred domčekom sa zjavil koč, do ktorého boli zapriahnuté štyri paripy. Potom vzala biely kameň, z tých, čo starenka varievala, fúkla naň, a na kozlíku koča sa zjavil parádny kočiš, oblečený do bielych šiat.

Slavka pomohla starkým nasadnúť, odviezla ich do veľkého cárskeho paláca v hlavnom cárskom meste a vyhlásila ich za cára a cárovnú.

  • Dcérka moja, – pošepol jej starček, keď sa trochu spamätal, – ako k tomu prídeme, veď my panovať nevieme?
  • Otecko, – odpovedala Slavka, – cári boli vždy leniví a naničhodní, a ľudia sa im klaňali. Nech je raz cárom aj statočný človek!

A tak sa stal starček cárom a starenka cárovnou. Za ich panovania sa ľuďom dobre vodilo. No po ich smrti vymenovali za cára darebáka a cári boli znovu lakomí a nenásytní ako predtým.

Lenže to bolo oveľa neskôr. Teraz boli všetci spokojní a zázračná Slavka vykročila na svojom čiernom tátošovi do sveta, aby vykonala ďalšie neslýchané skutky, o ktorých sa v tejto rozprávke dopočujeme.

Prešla mnoho krajín. Chodila cez hory a doliny, a keď si jej čierny tátoš občas spomenul, že bol chrústom, rozprestrel svoje široké krídla a vzniesol sa až nad oblaky. Niekedy sa stalo, že vleteli doprostred mračna, a vtedy Slavka zvýskla, lebo ich oboch pokryla hrubá vrstva inovate.

Raz, keď tátoš so Slavkou leteli povetrím, uzreli pred sebou v diaľke veľkú chmáru, čiernu ako tmavá noc.

  • Dopredu! – skríkla Slavka, pobodla žrebca a vnikli do čiernej chmáry. V tej chvíli sa obaja s údivom poobzerali okolo seba. Vo vnútri chmára nebola už chmárou. Bol to zámok s hrubými opevňovacími múrmi, s kamennými domami a rovnými ulicami. Po oboch stranách ulíc bolo vidieť rôzne obchody, no v obchodoch boli šaty veľmi čudného a starého strihu. V zámku, ponorenom do hlbokého ticha, nebolo vidieť ani živej duše…! Slavka sa obzrela a videla, že náhodou natrafila na hlavnú bránu zámku. Tátoš sa zastavil, udivene dupotal kopytami po kamennej ceste a jeho dupot sa ozýval ako zvuk zvona.
  • Kde zmizli všetci obyvatelia? – pýtala sa Slavka.

A práve v tej chvíli, akoby jej chcel odpovedať, zjavil sa spoza rohu jedného domu akýsi človek. Bol vysoký, štíhly, mladý a silný. Jeho šaty boli veľmi čudného strihu a podobali sa šatám, ktoré sa nachádzali v opustených obchodoch. – Stoj, stoj! – zvolal človek už zďaleka a ponáhľal sa Slavke v ústrety. Keď prišiel k nej, opýtal sa znepokojený:

  • Ako si sa sem dostal? Už storočia minuli, odkedy ľudská noha sem nevkročila.
  • Kde sú ľudia? – spýtala sa Slavka. – Aký je to zámok?

Jej slová akoby mu boli pripomenuli dávnu udalosť a mladý rytier zrazu zosmutnel.

  • Zostúp! – rozkázal prísne. – Budeme sa biť na život a na smrť!

Slavka porozumela, že pre jej šaty ju rytier pokladá za chlapa, no nič mu neprezradila.

  • Prečo by sme sa mali biť? – odpovedala mu. – Veď si mi nič nevykonal…

Na rytierovej tvári sa odzrkadľovala veľká bolesť, zúfalo zvolal:

  • Zostúp z koňa! Azda len neodmietneš so mnou zápasiť?
  • Ba hej, – usmiala sa Slavka. – Ja sa bijem len s tým, kto ma nahnevá.

Rytier sa odmlčal a chvíľu uvažoval.

Potom zrazu začal posmešne:

  • Zdá sa mi, cudzinec, že v tvojej krajine sa bojovníci starajú o deti a perú plienky. Povedz aspoň otvorene, že sa bojíš spravodlivého boja.

Keď to Slavka počula, oči sa jej zrazu zachmúrili. Rozhnevaná zosadla z koňa a úsečne povedala:

  • Ako sa budeme biť?
  • Ako si želáš, – zvolal veselo rytier. – Ak chceš, môžeme zápasiť.

Pochytili sa za pasy. Zápasili takou silou, že aj najsilnejší medveď by bol dušu vypustil pri jednom zovretí, nieto ľudský tvor. Ale Slavka s cudzincom len zápasili, merali si sily, ale jeden druhého nie a nie premôcť. Zápasili celý deň a celú noc.

Na druhý deň na svitaní rytier smutne povedal:

  • Takto to nejde! V zápasení sme rovnako silní. Zmerajme si sily šabľami.
  • Dobre, – odpovedala Slavka.

Rytier vošiel do prvého domu a vrátil sa s mečom, ktorý bol ťažký ako on. Slavka vytiahla svoj meč a začali bojovať. Ich meče udierali o seba s veľkým hrmotom, až sa blýskalo a ľudia na zemi sa poľakali, lebo takú búrku ešte nezažili! Ani jeden meč sa nezlomil a zakaždým, keď si už niektorý z bojovníkov myslel, že zasadil svojmu, protivníkovi posledný úder, narazil na meč toho druhého. A tak prešiel zase celý deň a celá noc.

  • Beda, ani takto to nejde, – zastonal cudzí rytier. V mečoch sme rovnakí! Sprobujme sa radšej pretekať v behu!
  • Dobre! – odpovedala dievčina.

Dohodli sa teda, že budú bežať hlavným námestím k hradu, až k miestu, kde čakal Slavkin kôň. Obaja bežali tak rýchlo, že im pískal vietor v ušiach a ostával pozadu. Niekoľko krokov pred cieľom mládenec predstihol Slavku o dĺžku dlaní, ale dievčina zrýchlila beh a k tátošovi dobehli naraz.

  • Čo spravíme? – opýtal sa zúfalý mládenec. – Si prvý človek, ktorý sem prišiel po mnohých stáročiach a sme rovnako mocní!
  • Nič sa nestalo, – usmiala sa Slavka. – Skúsme si zmerať sily ešte raz.

Mládenec chvíľu rozmýšľal a potom povedal:

  • Dobre. Skúsme sa pretekať v bystrosti umu… Čo počuť najďalej?
  • Hrmenie a klamstvo, – odpovedala mu bez rozmýšľania.
  • A kto som ja?
  • Hrdina hrdinov, – odpovedal rytier tiež bez rozmýšľania.

Slavka sa začala smiať a sňala z hlavy železnú čiapku. Ako, žúžoľ čierne vlasy sa jej rozsypali po pleciach.

  • Dievča? – zašepkal ohromený mládenec. Potom, keď pochopil, kto ho porazil, zvolal šťastným hlasom:
  • Zvíťazila si! Zvíťazila si!

V tej chvíli sa naplnili ulice, domy a obchody ľuďmi,– ktorí sa hrnuli s kvetinami a zástavami k svojej osloboditeľke, padali jej k nohám a objímali ju.

  • Čo je… Čo sa stalo…? Odkiaľ sa vzali títo ľudia? – spýtala sa dievčina a mladý rytier, s ktorým zápasila, jej rozpovedal, ako jeho hrad zaklial jeden čarodejník.
  • Svojimi čarami premenil hrad na oblak, zdvihol ho do výšin a ľudí premenil na jašterice. Len ja jediný, ako najmocnejší obyvateľ hradu, ostal som čakať neznámeho hrdinu, s ktorým som mal zápasiť. Keby som ho porazil, ostane všetko po starom. Ale keby ma porazil on, kliatba stratí moc! Ty, dievčina, si nás zachránila a nikdy sa ti za to dostatočne neodvďačíme… – Zatiaľ čo sa rozprávali, zámok sa pomaly začal spúšťať na zem – na svoje pôvodné miesto. Ľudia otvárali brány opevňovacích múrov hradu a začali vychádzať von do polí.
  • Leto… stromy… – zašepkal rytier. – Ako dávno som nevidel zelené lúky.

Ani nestihol dopovedať, keď zrazu obrovský hrmot zatriasol stenami a vo vzduchu sa zjavil čarodejník na šarkanovi.

  • Oslobodil si hrad, prekliatec, – zareval s veľkým hnevom a vrhol sa na rytiera, – ale ty mi neujdeš bez trestu! – A v tej chvíli šarkan vydýchol nosom tmavý dym a rytier sa premenil na žabu. Potom čarodejník zmizol vo vzduchu s veľkým hrmotom.

Slavka však nestrácala čas. Chytila žabu, dala si ju do vrecka, vysadla a opýtala sa svojho tátoša:

  • Dobehneme ešte čarodejníka?
  • Neviem veru, – odpovedal tátoš, ale roztvoril svoje krídla a vyletel do výšin.

Letel tak rýchlo, že Slavka onedlho zazrela v diaľke čiernu bodku.

  • Dobehneme ho, dobehneme ho! – zvolala.

Tátoš pozbieral všetky svoje sily a letel ďalej tak rýchlo, že o chvíľu uvideli šarkana veľkého už ako chrobáka.

  • Ešte trošku, ešte trošku, – povzbudzovala Slavka svojho koníka, no on sa začal pomaly spúšťať k zemi.
  • Nehnevaj sa, pani moja, ale keby som bol ešte ďalej lietal, srdce by mi puklo…

Čo si mala Slavka počať? Zostúpila z koňa, zaclonila si oči a pátrala v nekonečnom priestore za svojím nepriateľom. Nevidela však nič, len orla, ktorý pomaly krúžil nad nimi.

  • Nehnevaj sa, – povedal jej znovu kôň. – Mňa si urobila z úbohého chrústa a myslím, že som ti dobre slúžil. Keby si si spravila koňa z tamtoho orla, určite by si porazila každého nepriateľa…

Slavka sa zarmútila, keď počula tie slová, pretože dlhú cestu prešli spolu a vždy boli dobrými priateľmi.

  • Nebuď smutná, pani moja! – prehovoril znovu tátoš. – Počuj moju radu…
  • Orol, orlíček, – zavolala Slavka smutne, – zleť dolu! – Orol zostúpil k nej, Slavka fúkla na neho a zrazu sa premenil na ohnivého tátoša, akého ľudské oko ešte nevidelo. Veď čím bol chrúst v porovnaní s orlom?

Dievča sa ešte obzrelo, so slzami v očiach pohladkalo koňa, ktorý sa v tej chvíli premenil na chrústa a zmizol vo vzduchu.

  • Orol, orlíček, nevidel si, kadiaľ utekal čarodejník na červenom šarkanovi? – opýtala sa Slavka, keď naňho sadla.

Žrebec zakýval hlavou, udrel kopytami a zahundral urazene:

  • Môže byť na svete nejaká vec, ktorú by orlie oko nespozorovalo? Čarodejník zostúpil do svojej podzemnej jaskyne, lepšie povedané pod Krvavé more…
  • Ku Krvavému moru! – zvolala Slavka a tátoš sa rozbehol rýchlejšie ako vietor, rýchlejšie ako šíp.

Letia oni, letia, až doletia ku Krvavému moru. Ako ďaleko len ľudské oko, dovidelo, kolísali sa červené vlny, ani vtáčik-letáčik nelietal nad nimi a nijaká rybka nevyskočila z tej prečudesnej vody.

Žrebec sa na brehu zastavil, obrátil hlavu k Slavke a povedal:

  • Potiaľto sme došli šťastlivo, ale ako prejdeme Krvavé more, to veru ani ja sám neviem.

Veď to nebola maličkosť dostať sa na dno mora, nájsť vchod a vojsť do podzemnej jaskyne čarodejníka.

  • Ani lode nemôžu plávať po Krvavom mori, – dodal tátoš, – lebo drevo v tejto vode padne na dno ako kus železa… Zavolám si, pani moja, svojich bratov, možno nám poradia!

Slavka s tým súhlasila a tátoš zaerdžal tri razy tak silno, že vlny Krvavého mora sa zdvihli až k nebu. O chvíľu sa zjavilo vo vzduchu deväť pyšných orlov a nahnevane zvolali:

  • Kto nás to volá k neprestretému stolu?
  • Ja som vás zavolal, bratia moji, – odpovedal tátoš.

Orly sa ešte väčšmi nahnevali.

  • A odkedy sú orly z vysočín bratmi zemských koní? – skríkli všetci, divo krúžiac vo vzduchu.

Tátoš im vysvetlil, že on je ich bratom, ale že Slavka ho premenila na koňa, aby jej pomohol poraziť čarodejníka.

  • Ty si to? – zasmiali sa orly. – Veď sme sa čudovali, ako nás môže kôň volať… povedz teda, čo od nás chceš!

Kôň im porozprával, že hľadajú vchod do podzemnej ríše čarodejníka. Orly pozreli na seba, vypukli v smiech a smiali sa s takou chuťou, že sa im perie rozšuchorilo.

  • Zdá sa, braček, že odkedy si sa stal koňom, trochu si otupel, – povedal mu jeden z bratov, keď sa smiech trochu utíšil. Orly viac nemeškali a začali krúžiť okolo Krvavého mora. Keď preleteli more krížom-krážom, vrátili sa späť.
  • Nič neunikne orliemu oku! Vchod do podzemnej jaskyne čarodejníka dobre vidieť… Veď vari lietať ešte vieš?

Tátoš vzlietol do výšky a orly mu ukázali miesto, kde sa má ponoriť do vĺn, aby sa dostal ku vchodu jaskyne. I keď jeho zrak bol veľmi prenikavý, predsa len nemohol dovidieť až na dno, lebo už nemal orlie oči.

  • Tu?
  • Áno, tam.
  • Ďakujem vám za pomoc, bratia, – povedal orol. Potom si stiahol krídla a začal sa so Slavkou spúšťať dolu. Keď narazili na hladinu mora, vystrekli z neho červené kvapky až k nebu a pokropili perie orlov. Tátoš so Slavkou klesol až na dno. Jeho kopytá udreli na železnú bránu jaskyne. Slavka rýchlo zostúpila z koňa a našla na dverách železnú kľučku. Kôň jej pomohol ťahať za kľučku, aby mohli otvoriť vráta. O chvíľu sa im to podarilo a obaja vošli dnu. V jaskyni bola hrozitánska zima a tma ako v mechu. Tátoš sa cestou často potkýnal o ostré kamene a Slavka sa udierala o klenbu jaskyne. Zrazu sa ozval akýsi hlas:
  • Povedz heslo, inak ťa ďalej nepustím!

V tme, v ktorej nebolo vidieť ani na krok, siahla Slavka po meči – veď odkiaľ mohla poznať heslo?

  • Hľadaj v mojom pravom uchu, – pošepol jej tátoš.

Slavka sa nahla k tátošovmu uchu a vytiahla z neho fakľu, ktorá sa zrazu sama zapálila. Vtedy uvidela, že stráž pri bráne je obrovský netopier, veľký ako človek, a jeho krídla sú z mäkkej kože.

Netopier vykríkol oslepený svetlom, zavrel oči, vrhol sa na Slavku a usiloval sa ju chytiť do svojich pazúrov. Skákal sem i tam a vycieral ostré zuby. Slavka ho prebodla mečom a v tej chvíli netopier s ukrutným nárekom zmizol.

Opatrne kráčali ďalej dlhou a úzkou jaskyňou. Keď už išli dlhší čas, počuli zas nejaký hlas:

  • Heslo! Povedz heslo, inak ťa ďalej nepustím!

V tme sa zablysli dve okrúhle svetlá, a keď Slavka zdvihla fakľu, zazrela sovu, veľkú ako človek, ktorá sa na ňu vrhla a začala ju ďobať do hlavy.

Sťastie, že Slavka mala na hlave železnú čiapku, ktorú sova preďobala ako škrupinu z vajca. Slavkin meč prepichol aj sovu, ktorá takisto zmizla ako netopier.

  • Veľmi príjemne tu nie je, – povedal tátoš, keď napredovali do hlbín jaskyne. Nestačil to však ani dopovedať a nad hlavami im začala pukať klenba. Ledva odskočili trochu nabok, zhora sa začali sypať kamene a hneď za nimi vystrekol prúd vriacej vody.

Mračná pary, ktoré vychádzali z vody, naplnili celú jaskyňu. Zrazu sa zasa všetko akoby zázrakom utíšilo. Slavka sedela na svojom koni a kráčala čoraz hlbšie do jaskyne. Nešli dlho, keď sa zrazu kamenné steny začali rozstupovať a priestor sa rozširoval. Keď Slavka zdvihla fakľu do výšky, nevidela už nad sebou kamennú klenbu. Začalo sa čoraz väčšmi vyjasňovať.

Slavka potiahla svojho tátoša za uzdu a tátoš sa zastavil. Pred nimi sa vypínal veľký palác a dievča zadivene zistilo, že to je ten cársky palác, ktorý ona ponorila do zeme. Okná paláca boli osvetlené. Slavka sa k nim opatrne priblížila a chránená tieňom pozrela dnu.

Za stolom obloženom jedlami a nápojmi od výmyslu sveta sedel cár a čarodejník. Obaja sa usmievali a štrngali si pohármi. Slavka hneď pochopila, čo sa stalo. Keď čarodejník chodil podzemnou ríšou, natrafil na ponorený zámok. A pretože cár bol práve taký naničhodník ako čarodejník, nie div, že sa spriatelili.

Slavka plná hnevu udrela mečom do okna, ktoré sa rozletelo na kúsky. A kým sa hodujúci stihli spamätať, skočila na koni do miestnosti.

  • Ty… ty? – skríkol naplašený cár, keď spoznal v Slavkinom oblečení hrdinu, ktorý ponoril jeho palác do zeme.

No čarodejník, hoci tiež zbledol, zapískal z celej sily. S hrozným hrmotom vrazil do miestnosti šarkan.

  • Zmárni ho! – rozkázal čarodejník a ukázal na Slavku.

Drak sa chcel vrhnúť na Slavku, ale nemal čas ani papuľu otvoriť a už mu hlava odletela medzi cárove zlaté taniere. Čarodejník vyskočil a v tej chvíli utvoril okolo seba ohnivý kruh. Slavka fúkla a ohnivý kruh zhasol.

  • Hľadaj v mojom pravom uchu, – pošepol jej žrebec. Slavka sa nahla k pravému tátošovmu uchu, vytiahla z neho laso a chytila doň čarodejníka.

Tento sa však dotkol lasa prstom a to sa hneď premenilo na hada, ktorý sa vrhol na Slavku. Dievča ho však v poslednej chvíli stačilo preseknúť mečom.

Zatiaľ sa cár trochu spamätal a prikradol sa k Slavke odzadu, že ju stiahne z koňa. Zle však pochodil, kôň ho kopol kopytom tak mocne, že sa prilepil o stenu.

Vtedy sa dievčina pustila do čarodejníka. Keď čarodejník videl, že je s ním zle, pokúsil sa o poslednú obranu. Urobil kotrmelec, premenil sa na sovu a vyletel von oknom. Kôň roztiahol svoje krídla a hybaj za sovou.

Sova lietala sem a tam okolo paláca, raz hore, raz dolu, no kôň ju nemilosrdne prenasledoval. Slavka natiahla luk, šíp zacvendžal a zapichol sa rovno do sovy. Červená krv z rany stiekla na zem a premenila sa na červenú muchu, ktorá odletela s veľkým bzučaním. Tátoš za ňou. Mucha splašene poletovala sem a tam, schovávala sa do puklín skál, vletela do paláca a skrývala sa za stoličky, no Slavka ju nemilosrdne prenasledovala, až ju v jednom rohu chytila.

  • Prosím, čo si želáš? – zabzučala mucha v dlani dievčaťa slabým hlasom.
  • Najprv sa premeň na človeka, – povedala Slavka a chytila muchu za jedno krídelko.

Mucha spravila tri kotrmelce a premenila sa znovu na čarodejníka. Miesto krídelka držala Slavka mocne ako v putách čarodejníkovu ruku.

  • Prosím, – zamrmlal čarodejník, – želáš si ešte niečo?

Slavka vytiahla z vrecka žabku:

  • Premeň ju na človeka, – povedala.

Čarodejník stŕpol od zlosti, ale čo mohol robiť? Spod pazuchy vytiahol fľaštičku zelenú ako tráva a nakvapkal z nej žabe na hlavu akúsi tekutinu. Žaba vyskočila, striasla sa a zrazu pred Slavkou stál krásny rytier zo zakliateho zámku. Začal sa obzerať okolo seba a utierať si oči, akoby sa bol zobudil z hlbokého spánku.

  • Aký čudný sen som mal, – povedal tichým hlasom.
  • Snívalo sa mi, že som bol zelenou žabou a nemohol som rozprávať…
  • A bol by si i ďalej ostal žabou, – zahromžil nahnevaný čarodejník, – keby ti nebol pomohol tento prekliaty mládenec, na ktorého nemajú účinok nijaké čary…

Keď mládenec začul tieto slová, celkom sa spamätal, chytil čarodejníka a zovrel ho takou silou, až mu kosti zaprašťali. Keď ho pustil z rúk, čarodejník padol na zem ako vrece múky.

V tej chvíli sedem ráz zahrmelo, zem sa zatriasla a Slavka s mladým rytierom a tátošom ocitli sa pod belasým nebom, na širokej lúke, plnej červených ruží. Krvavé more sa kdesi prepadlo.

  • Ako sa ti odvďačím, Slavka, za všetko, čo si pre mňa urobila? – zvolal mladý rytier a kľakol pred ňou na kolená.

Tátoš veselo zaerdžal a pošepkal mu tíško do ucha:

  • Vezmi ju do náručia a obaja nasadnite na mňa!

Rytier poslúchol, tátoš rozprestrel svoje krídla a vyletel do belasých výšok.

Leteli rok, leteli tri, leteli deväť, leteli deväťdesiatdeväť rokov. Niektorí ľudia vravia, že i dnes lieta vo vzduchu ohnivý tátoš a nesie na svojom chrbte Slavku s rytierom zo zakliateho zámku. A tí istí ľudia vravia, že všade tam, kde sa páchajú krivdy, zjaví sa nečakane tátoš, Slavka napadne nepriateľov z jednej strany a rytier ich zgniavi z druhej strany.

Keď sa nad tým zamyslíš, povieš aj ty, že na tom môže byť veľa pravdy, veď ľudia by o tom len tak nadarmo neboli začali rozprávať.


pridané: 6. november 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…