Slovenská rozprávka

Sklený vrch

Vjednej dedine bývali raz dvaja bratia. Starší bol veľký boháč, ale zlý a skúpy. Mladší bol zas veľmi chudobný, takže neborák často nemal ani čo do úst vložiť. Ale pri všetkej svojej biede a chudobe bol predsa dobrý a statočný. Neraz prišiel chudák k svojmu bratovi prosiť, aby mu dal dačo zjesť, lebo ho núdza tak priprela, že nemá čo do úst vložiť, ale ten bohatý mu nikdy nič nedal, zavše ho zlostne odbil a vystrčil, akoby mu ani bratom nebol. Raz neboráka tiež tak neľútostne trápil hlad – nuž čo si mal počať? Išiel do hory, natrhal si plánok a najedol sa, hoci boli kyslé. A keď sa ich dosť naobhrýzal, ľahol si na zem a ani sám nevedel ako, zaspal. Kým spal, veľmi premrzol, a keď sa prebudil, bol už večer a zima ho drvila.

  • Ach, kdeže sa ja teraz zohrejem? – vravel si, – brat ma do svojho domu nepustí a moja chalupa už dávno ohňa nevidela. Ale pôjdem na Sklený vrch, ľudia hovoria, že tam naveky oheň horieva, azda sa tam zohrejem. Už ja len ta pôjdem, keď sa ľudia nechcú nado mnou zmilovať, azda tam útechu nájdem.

Pobral sa a šiel.

Zďaleka videl na sklenom vrchu veľký oheň horieť a dvanásť ľudí okolo neho sedieť. Keď tých čudných ľudí zazrel, stŕpol od strachu, ale potom predsa podišiel k nim.

Keď už prišiel, pozdravil sa im a prosil:

  • Ach, dobrí ľudia, zmilujteže sa nado mnou! Som chudobný, nemám ohňa, nikto sa o mňa neobzrie a premrzol som strašne, dovoľte mi pri tom vašom ohni sa zohriať.

Všetci dvanásti naňho pozreli a najstarší vážne povedal:

  • Synak, sadni si medzi nás a zohrej sa od niektorého z nás.

Sadol si medzi nich, a keď všetci mlčali, mlčal aj on, neopovážil sa ich mlčanie pretrhnúť. Iba mlčky sa prizeral, ako si všetci miesta premieňajú. Tí dvanásti obišli oheň dookola, a keď už každý bol zasa na svojom mieste, z ohňa sa zdvihol starý človek s plešivou hlavou a šedivou bradou a takto k chudobnému človeku prehovoril:

  • Človeče, nekráť si tu takto život, ale choď domov, pracuj a statočne ži! Naber si hoc aj z toho uhlia, veď ho my aj tak všetko nestrovíme!

Tí dvanásti vstali, nasypali uhlia do hodného mecha a podali mu ho. Chudák sa im pekne poďakoval a šiel domov s plným mechom na pleci.

Prišiel domov a naradovaný, že už aspoň uhlia bude mať, začal ho naprostred ohniska vysýpať. Ale ako sa čudoval a radoval, keď videl, že každá iskrička, sotva na zem doletela, na zlatý peniaz sa premenila. Vysypal všetko uhlie a peňazí sa mu nakopila toľká hŕba, že ich porátať nemohol, až sa rozplakal od radosti.

Peňazí mal teraz už dosť, ani im veru počtu nevedel. Ale by bol predsa rád zvedel, koľko ich vlastne má. Chcel ich premerať, ale merice nemal, nuž pobral sa k svojmu bohatému bratovi a prosil ho, aby mu mericu požičal.

  • Načože ti je merica? – spýtal sa ho brat. – Čože, ty trhan, budeš s mericou merať?

A on len pokorne odpovedal:

  • Sused mi bol trocha žita dlžný, teraz mi ho vrátil, rád by som ho premerať.

Boháč mu neveril, ale by bol rád zvedel, čo bude s ňou naozaj merať. Nuž mu ju len požičal, ale dno merice smolou pomazal. Mladší brat ak meral, tak meral milé peniaze a mnoho ich nameral. Keď všetky pomeral, vzal mericu a zaniesol bratovi. Nezbadal, že sa mu na dno niekoľko dukátov prilepilo. Starší brat hneď spozoroval, že mladší peniaze meral, a zlostne ho okríkol:

  • Potvora, chcel si ma oklamať, ale som ťa dostriehol! Povedz mi naskutku, kde si tie peniaze vzal, lebo ak nie, obžalujem ťa, že si ich ukradol.

Čo si mal neborák mladší brat počať? Vyjavil mu všetko a porozprával, kde tie peniaze vzal.

Už mal teraz aj mladší brat dosť bohatstva. Kúpil si role, pár volov a gazdoval si. Ale pri gazdovstve by sa mu aj gazdiná bola zišla: našiel si teda rúču dievčinu, oženil sa a žil s ňou statočne a spokojne.

Ale starší brat veru so závistlivým okom hľadel na mladšieho. Darmo mal dosť bohatstva, chcel mať ešte viac.

Čo neurobil? Vybral sa na Sklený vrch. Úfal sa, že aj on tak dobre obíde ako jeho brat.

Prišiel k ohňu a tým dvanástim, čo okolo ohňa sedeli, sa takto prihovoril:

  • Dobrí ľudia! Pekne vás prosím, nechajte ma, chudobného, pri tom vašom ohni, lebo ma nočná zima celkom zdrobila, už ďalej nevládzem.

Ale jeden z tých dvanástich sa ohlásil:

  • Syn môj, ty si sa v šťastlivú hodinu narodil, máš bohatstva dosť, ale si zlý a skúpy. Pred nami luhať nesmieš a že si luhal, za to ťa trest neminie!

Ohromený boháč sedel medzi tými dvanástimi bledý ako stena a bál sa čo len slovko preriecť.

Chlapi si zas miesta popremieňali, a keď už každý na svoje predošlé miesto prišiel, zdvihol sa z ohňa starý človek so šedivou bradou a plešivou hlavou a takto prehovoril:

  • Zle sa vodí ľuďom zlým. Ty si zlý a za to ťa môj trest neminie!

Vtom zlostníka jeden z tých dvanástich schytil, posotil ho nemilosrdne, pohodil druhému, potom tretiemu, štvrtému a tak do konca a posledný ho podal šedivému starcovi, ktorý s ním zmizol v ohni.

Na druhý deň hľadali v dedine boháča, ale nikto nevedel, kde sa podel. Jeho brat to azda tušil, ale mlčal, akoby onemel.


pridané: 6. november 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…