Čínska rozprávka

Rozprávka o prvom rozprávkarovi

Raz podvečer spýtala sa Li-chua-Slivkový kvet:

  • Starký Sun, kde si sa naučil tak veľa rozprávok?

Starký sa zamyslel.

  • Veľa príhod, ktoré si už počula, a ktoré ešte počuješ, rozprával mi môj starý otec Lao Pan, keď som bol taký ako teraz ty. Vravelo sa o ňom, že je najlepší rozprávkar v celom kraji.
  • No a tvoj starý otec sa tie rozprávky kde naučil? – spýtala sa znovu Li-chua.
  • Akiste aj on od starého otca alebo od potulných šuo-šu-ti-rozprávkárov, akí ešte aj teraz chodia po mestách a dedinách, hrajú na lutny, spievajú piesne a rozprávajú rozprávky o dobrých a planých ľuďoch, o zvieratách a vtákoch, čo vedia hovoriť ľudskou rečou, o dobrých a zlých čarodejníkoch…
  • A nevieš, starký, – neprestávala Li-chua, – kto začal prvý rozprávať rozprávky?
  • Viem. Počúvaj. Samý prvý suo-šu-ti žil už veľmi, veľmi dávno. Narodil sa v kniežacom dome…

Bedár sa teší synovi, lebo s ním pribúda do domu pomocník. Bok po boku so synom sa pracuje veselšie. A knieža sa teší synovi, že bude mať komu odovzdať kniežatstvo. Knieža Luo Wang dlho nemal detí. Napokon mu nebo darovalo syna, ale tomu synovi nebolo súdené stať sa kniežaťom. A to sa stalo takto:

Chlapček nemal ešte ani rok, keď už začal chodiť ako aj iné ročné deti. Ale kedykoľvek mu prišlo dačo do cesty, potkol sa a spadol. Pestúnka to povedala kniežaťu. Knieža hneď kázal zavolať lekára. Lekár prezrel chlapčeka, a pokýval hlavou. Malý knieža bol slepý.

Keď sa slepý syn narodí bedárovi, bedár zaplače,  zažalostí, a potom prestane: čo sa dá robiť, bude musieť pracovať sám. Ale čo má robiť knieža, keď sa mu narodí slepý syn? Veď slepému nemôže odovzdať kniežatstvo!

Bol to pre knieža ťažký úder. Ale človek, čo privykol rozkazovať, nevie sa dlho rmútiť, jeho žiaľ sa mení na hnev. Knieža rozkázal lekára popraviť a chlapčeka zaniesť do ďalekých hôr a hodiť divým zverom.

No zvery chlapčekovi neublížili. Prvý ho zazrel tiger. Hneď vedel, že je pred ním človek, ibaže celkom maličký. Starý tiger bol veľmi múdry a vedel hovoriť ľudskou rečou.

„Človek, ja ťa zjem!“ povedal chlapcovi.

Ale chlapček bol maličký, nijakú reč sa ešte nestihol naučiť, preto nič neodpovedal, iba vystrel ruky a podal sa za hlasom. Tigra to tak prekvapilo, že vrtko odskočil do húštiny, akoby ani nebol starý, dôstojný tiger, ale samopašné tigríča. No čoskoro sa vrátil a s ním prišiel aj všetok lesný národ. Každé zviera chcelo vidieť maličkého smelca. Tak sa stal syn kniežaťa Luo Wanga lesným obyvateľom.

Tigrice a lane ho kŕmili svojím mliekom a chlapček rástol zdravý a mocný. Líška mu ušila kožušinový kabát. V ňom sa chlapček ponášal na ostatné zvieracie deti.

Páv mu daroval krásnu čiapku z pávích pier. A kamzík, keď videl, že chlapček nemá kopýtka, urobil mu mäkké papučky.

Nebolo v lese jediného zvieraťa, jediného vtáka, ktorý by chlapčekovi aspoň čím-tým nepomohol. Starý tiger ho učil zvieraciu reč. Zvieracia reč je jednoduchšia ako ľudská a dieťa sa ju ľahko naučí. Keď chlapček podrástol, tiger ho naučil aj niektoré slová ľudskej reči. Vedel ich dosť, ale pravdaže menej, než ich vedia ľudia.

Večer, keď už tiger i žiak ustali od učenia, rozprával tiger všelijaké dávne lesné príhody. Aj ľudí spomínal často vo svojich rozprávkach. A tie sa chlapcovi páčili najväčšmi.

Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.

No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské ruky spravili.

Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.

Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi“, povedala tenkým hláskom najtenšia struna; „ba“, ozvala sa najhrubšia; „… -pi-ba … pi-ba“. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba“. V číne sa tak nazýva dosiaľ, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.

Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal: „Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.“

Roky sa míňali. Chlapec rástol ako aj všetky zvieracie mláďatá. Zdalo sa mu, že je celkom taký ako ony. Znepokojovalo ho iba jedno. Keď zvery povedali „počujem“, celkom dobre rozumel, čo to znamená, lebo aj on počul. Keď zvery povedali „tvrdé“ alebo „mäkké“, „chutné“ alebo „nechutné“, „veľké“ alebo „malé“, aj tomu rozumel. No keď povedali „vidím“, tomu už nerozumel. Keď vychádzalo slnce, cítil, že sa otepľuje, ale vtáci spievali, že sa rozvidnelo. Keď slnce zapadalo, cítil, že sa ochladzuje, ale vtáci spievali, že sa stmieva.

Raz sa chlapec opýtal tigra, prečo je to tak, a tiger mu odpovedal:

„Preto, že si slepý.“

„A ty ma nemôžeš zbaviť slepoty? Veď si najmúdrejší zo všetkých zverov.“

„Nie, nemôžem.“, povedal tiger.

„A ľudia môžu?“ spýtal sa chlapec.

„Neviem,“ odpovedal tiger, „ale ľudia dokážu oveľa viac ako hociktorý najmúdrejší zver.“

„Tak teda pôjdem k ľuďom.“, povedal chlapec.

„Choď.“, riekol tiger.

A chlapec odišiel k ľuďom.

Sprvu sa mu medzi ľuďmi všeličo zdalo čudné: aj to, že bývajú v domoch a spávajú na tvrdých lôžkach, hoci je oveľa jednoduchšie vyryť si dieru do zeme a spať na mäkkej tráve; aj to, že potravu najprv dlho, dlho varia a potom rovnako dlho jedia dajakými dlhými paličkami, hoci vziať jedlo do prstov je oveľa ľahšie… Veru nemálo čudných vecí spoznal šuhaj v prvých dňoch života medzi ľuďmi. Lenže človeku sa patrí žiť s ľuďmi. A tak sa šuhajovi ľudský spôsob života čoskoro zapáčil.

Ťažko je bedárovi, ak mu pribudnú do rodiny ďalšie ústa, ale ktorýže bedár odmietne pomôcť inému, a ešte k tomu slepcovi!

V dedine bolo veľa domov, a tak šuhaj býval raz v tej a raz zase v inej fanze.*

Jedného dňa prišiel do domu chudobnej vdovy. Vdova od rána do večera zmotávala hodváb z kokonov, aby uživila seba a svojho synčeka. Nebola to ľahká práca. Stačilo sa len trošku niekam zahľadieť, a tenučké vlákna sa pochlpili: rozchĺpaj ich, všetky sa ti potrhajú. A v ten deň doľahlo na ňu ešte iné nešťastie: vdovin synček ochorel. Ležal na lôžku a plakal. Materi tiež nechýbalo veľa do plaču, lebo nemohla nechať robotu, aby si potešila syna.

Ale odrazu chlapec prestal plakať. Mať zdvihla hlavu a videla, že pri ňom sedí slepý šuhaj a čosi mu rozpráva. Započúvala sa: ach, aká to bola zaujímavá rozprávka o žabke, čo naľakala ukrutného tigra a prekabátila prefíkanú opicu. Šuhaj rozprával a pritom brnkal na konských vlasoch, natiahnutých na bambuse, že ryčali ako tiger, kvákali ako žaba a kvičali ako opica. Chorý chlapček sa usmieval a usmievala sa i jeho mať. Keď šuhaj dokončil prvý príbeh, začal druhý…

Nenadarmo sa vraví, že kde príde smiech a radosť, odtiaľ odíde smútok a bolesť. Do večera sa chlapček cítil takmer zdravý a vdova zmotala v ten deň oveľa viac hodvábu ako inokedy.

Ráno rozpovedala susedom, ako slepý šuhaj vyliečil jej syna. Aj susedia chceli počuť veselé príbehy o lesných obyvateľoch. A tak sa každý večer schádzali počúvať slepého šuhaja. Jeho rozprávky zaháňali ťažké myšlienky a ťažkých myšlienok i starostí má bedár vždy vyše práva.

Keď šuhaj zmĺkol a odložil lutnu, tu niektorý sedliak začal rozprávať, čo sa prihodilo jemu alebo jeho susedom.

Mladý mesiac nestihol ešte narásť do splnu, a chýr o slepom šuhajovi sa už rozniesol po celom kraji.

Čoskoro prišli k nemu pastieri z ďalekej osady spoza hôr a šuhaj odišiel s nimi.

V novej dedine už nerozprával iba o zvieratách, ale aj o tom, čo počul od sedliakov. No jeho rozprávky sa ponášali na to, čo počul, tak ako sa drahocenná jaspisová škatuľka, dielo majstra – umelca, ponáša na kus jaspisu, ktorý nájdeme v horách.

Z horskej dediny odviedli šuhaja rybári do svojej osady na brehu veľkého jazera. Tak chodil z miesta na miesto, všade rozprával a všade počúval.

Rieka sa vtedy stane riekou, keď do nej vtečie tisíc malých potôčikov. Slepý šuhaj sa vtedy stal šuo-šu-ti-rozprávkárom, keď mu tisíc ľudí rozpovedalo tisíc príbehov. Vedel rozprávky o dávnych časoch, ale aj o tom, čo sa stalo iba včera; vedel rozprávky o Nebeskej ríši**, ale aj o zámorských krajinách; rozprávky smutné i veselé. A vedel aj takéto: keď ich počúvaš, smeješ sa – a keď skončia, zamyslíš sa.

Raz prišiel šuo-šu-ti do jednej dediny. Bola to obyčajná chudobná dedina, akých je v Nebeskej ríši veľmi veľa. Lenže v iných dedinách ľudia neprelievali podaromnici slzy, ale borili sa s biedou, ako len mohli. A v tejto dedine plakalo a nariekalo všetko od najmenšieho po najväčšie. Majú, povedzme, krásnu úrodu, nuž prichodilo by sa radovať, ale oni plačú – veď za úrodným rokom môže prísť neúrodný. Ženy dobre predajú plátno na bazáre, ale po ceste domov sa zamyslia a poplačú si – čo ak na druhý raz bude už plátno lacnejšie?

Prelialo sa tu každý deň toľko sĺz, že vodu z rieky prichodilo brávať povyše dediny, lebo uprostred dediny bola už horko-slaná ako voda Žltého mora.

Slepý šuo-šu-ti pobudol medzi týmito ľuďmi a rozpovedal im veselú rozprávku o tigrovi. Nazdal sa, že sa budú smiať, ale tí plačú: čo ak tiger príde k nim?

Na druhý deň šuo-šu-ti mlčal a na tretí zvolal všetkých na návsie a rozpovedal im túto rozprávku:

Jedna žena mala dvoch synov. Obaja sa vyučili remeslu a usadili sa v meste, neďaleko dediny, v ktorej bývala ich matka. Starší farbil pestrými farbami hodvábne tkaniny a mladší z nich robil krásne dáždniky.

Mať si mala synov tak rada, že neprestajne myslela iba na nich. Jej srdce nikdy nemalo pokoja.

Zadaždí sa, a ona už smúti:

„Jaj-jaj-jaj! Môjmu staršiemu neuschnú farebné hodváby! Ako len bude žiť, čo len bude jesť?“

Vyjasní sa, ukáže sa slnce, a mať zase horekuje:

„Ktože v takomto čase pomyslí na dážď? Nepredá môj mladší ani jediný dáždnik. Iste už nemá ani za hrsť ryže. Neborák, akiste sedí lačný!“

A tak deň čo deň prelieva slzy od rána do večera.

Raz sedela na prahu domova a ako zvyčajne horko plakala. Išla tade staručká starenka, celá šedivá, o paličke. Pozrie na ženu a spýta sa:

„Prečo plačeš?“

Matka jej vyrozpráva svoje trápenie. Starká ju vypočula, pokývala hlavou a vraví:

„Ach, ty nebožiatko! Vari nevieš, že žiaľ a radosť bývajú vedľa seba? Ale ty cez slzy vidíš iba žiaľ. Utri si oči, zasmej sa a potom sa aj na teba usmeje radosť a žiaľ ujde do tône.“

To starká povedala a šla ďalej svojou cestou.

Mať si naozaj utrela slzy a poobzerala sa okolo seba: i vidí, že slnko svieti.

‚Krásny deň je dnes,‘ pomyslela si. ‚Môjmu staršiemu dobre schnú farebné hodváby. Bude mať pekný zárobok!‘

Podvečer začalo pršať. Mať vidí, ako na mlákach vyskakujú bubliny, a myslí si:

‚Aj môjmu mladšiemu sa dobre darí. Všetky dáždniky popredá!‘

A od tých čias už tak bývalo. Čierne mračná zatiahnu nebo, a stará mať vidí za nimi slnce. Letný deň dýcha sparou, a mať už popredku vie, že čoskoro bude dážď.

A tak je jej na srdci vždy veselo. No a či to nie je správne?

Šuo-šu-ti čakal odpoveď, ale nikto sa neozval. Ľudia sa zamysleli: koľko je v ich živote žiaľu a koľko radosti? Možno naozaj netreba tak veľa plakať. Ale smiať sa ešte nenaučili. Preto šuo-šu-ti počul iba ich kroky, keď sa rozchádzali.

A vtedy sa sám horko rozplakal. Načo sú jeho rozprávky ak nikomu nepomáhajú? Plačky vošiel do fanzy, plačky si ľahol a zaspal iba nad ránom.

Zobudil ho hluk a hlasné výkriky.

„Čože je to? Smeje sa z nás?“ kričali akísi ľudia.

„Smejeme,“ odpovedali iní. Šuo-šu-ti poznal ich hlasy: to bol gazda domu, v ktorom spal, a jeho horný a dolný sused. „Smejeme sa! Už sa nedočkáte od nás ani slzičky. Celá dedina sa rozhodla viacej neplakať.“

„A my teraz čo? Máme jesť polievku neslanú, či ako? Toľké roky voda v rieke pritekala do našej dediny slaná od vašich sĺz. No dobre! Keď ste už prestali plakať, tak nám aspoň požičajte vrecko soli, kým sa vyberieme na bazár do mesta.“

Šuo-šu-ti pochopil, že tej noci v celej dedine prelieval slzy on jediný. A odrazu mu bolo na srdci tak ľahko, že sa nahlas rozosmial. A vedno s ním rozosmiala sa celá dedina.

Ešte veľa dedín prešiel šuo-šu-ti, kým natrafil na hlavné mesto kniežatstva. Na bazáre bolo ľudí ani maku. A slepý šuo-šu-ti začal tu rozprávať svoje rozprávky. Ľudia sa započúvali, prestali aj predávať, aj nakupovať. Úplné ticho nastalo na bazáre, také ticho, aké na ňom bývalo iba v noci. Šuo-šu-ti vyrozprával už tri rozprávky a začal štvrtú – o chudobnom pastierovi a prekrásnej Chuang-e. Hovoril a struny lutny zvučali pod jeho prstami.

Vtom sa cez húf ľudí začne k nemu pretískať tučný človek v bohatom odeve. Bol to majiteľ veľkého stáda koní. Prišiel k šuhajovi a kričí:

„Nanič si ty kupec, keď zadarmo rozdávaš svoj tovar. Ja kúpim tvoje rozprávky aj s tým spievajúcim bambusom, hoci to nemá veľký zmysel. Poď so mnou!“

A potiahol slepého šuhaja za rukáv.

„Čo sa sem pcháš, ty stará korytnačka!“ vykríkol vtom iný človek, tiež tučný a bohato odetý. To bol majiteľ veľkého kŕdľa baranov. A schytil šuhaja za druhý rukáv. „Tento slepý ešte ani ústa neotvoril, a ja som už odratúval peniaze, že kúpim všetky jeho slová i zunenie jeho bambusovej palice!“

„Odstúp, ty baraní veliteľ! Ja som ho už zjednal!“ vykríkol znovu ten prvý a potiahol šuhaja k sebe.

„Istotne ťa daktorý kôň bachol kopytom po hlave!“ odpovedal druhý boháč. „Či nevidíš, že som ho už kúpil?“ A potiahol šuhaja k sebe.

Tak si nadávali, ba aj buchnátmi sa častovali. A pritom obaja mocne držali prekvapeného slepca.

Keď boháči videli, že jeden druhého neprekričia, schytili šuhaja pod pazuchy a ťahali ho ku kniežaťu, aby ich rozsúdil.

Starý knieža dlho nevedel pochopiť, o čo sa hádajú. Boháči robili taký krik, akoby odrazu rehtalo celé stádo koní, bľačal celý kŕdeľ baranov, ba aj vtedy by vari bolo tichšie.

Ich krik napokon knieža omrzel, i rozkázal sluhom oboch boháčov vyhnať. Šuhaja zavolal k sebe a spytuje sa ho:

„Prečo sa tí ľudia o teba škriepia?“

?Neviem," odpovedá šou-šu-ti. "Rozprával som na bazáre rozprávku, a oni ma schytili, dlho sa prekrikovali, a naostatok ma priviedli k tebe.

„Povedz aj mne rozprávku“, rozkázal knieža.

Šou-šu-ti brnkol po strunách a začal rozprávať. Knieža počúval a raz sa smial, raz sa zase rmútil. Myslel na to, že všetky dlhé reči jeho dvorných učencov nie sú hodny toľko ako hociktorá najkratšia rozprávka slepého šuhaja – toľko múdrosti bolo v každej.

„Kto ťa to naučil?“ spýtal sa knieža.

„Všetci po troške“, odpovedal slepý, „ľudia, zvieratá aj vtáci.“

A vyrozprával prekvapujúcu rozprávku o svojom živote v hore.

Knieža Luo Wang – pretože to bol on – priskočil k šuhajovi. Spoznal, že je to jeho syn. Chytil ho za ruky, usadil k sebe a vraví:

„Nebo mi po druhý raz darúva syna, a teraz sa ho už nezrieknem. Si slepý, ale dobro a zlo vidíš lepšie ako vidomý. Moje oči sú ešte bystré, vidia na sto krokov, ale ty svojím srdcom môžeš dovidieť až na druhý koniec Nebeskej ríše. Teraz už môžem spokojne umrieť, mám komu odovzdať kniežatstvo.“

Ale šou-šu-ti odpovedal:

„Kedysi som ušiel od zvierat, aby ma ľudia naučili vidieť slnečné svetlo. Ale slnce som aj tak neuzrel. No sám si povedal, že vidím lepšie ako ty vidomý. Chodím pomedzi svet, počúvam, čo hovorí, a z toho sa rodia rozprávky, od ktorých je mne i ľuďom jasnejšie. Ak ostanem v tvojom dome, znovu sa stanem nevidomým. Nezdržuj ma tu.“

Starý knieža Luo Wang ovesil hlavu. Šuo-šu-ti odišiel. Do smrti putoval po Nebeskej ríši, hral na lutne a rozprával rozprávky.

Starček Lao Sun zmĺkol a potom doložil:

  • Teraz už vieš, Li-chua, kto bol prvým rozprávkárom.

_________________
* fanza – čínsky dom na drevených stĺpoch
** Nebeská ríša – názov starej Číny. Čínski cisári sa pokladali za synov nebies.


pridané: 6. marec 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…