Česká rozprávka

Princ Bajaja

Mladý kráľ sa musel rozlúčiť so ženou a odobrať sa do boja.

Onedlho po jeho odchode porodila kráľovná dvojčatá, dvoch synov. V celej krajine nebolo oslavám konca-kraja a ihneď vyslali poslov, ktorí mali doniesť radostnú zvesť kráľovi.

Chlapci boli zdraví a rástli ani z vody; no ten, čo bol o máličko starší, mal sa väčšmi k svetu než ten druhý, a tak to šlo, aj keď už trochu vyrástli. Starší bol vždy iba na nádvorí, behal, skákal, štveral sa na koníka, s ktorým bol vrstovníkom. No druhý, mladší, najradšej hopkal po mäkkých kobercoch, motkal sa okolo matky, nikam nevyšiel, iba s ňou do záhrady; mať si preto prvého tak neobľúbila, kým mladší stal sa jej maznáčikom. Chlapci mali už sedem rokov, keď sa kráľ navrátil z vojny a s nevýslovnou radosťou privinul k srdcu matku i deti.

  • No predsa, ktorý je starší a ktorý mladší? – spýtal sa kráľ kráľovnej.

Tá sa nazdávala, že muž sa spytuje preto, aby vedel, kto má zdediť trón, podstrčila teda za staršieho svojho maznáčika. Kráľ miloval svoje deti rovnako, no keď vyrástli v mládencov, počul starší, že mladšieho spomínajú ako budúceho kráľa, a to mu prišlo tak ľúto, že ho život doma omrzel a túžil iba odísť do sveta. Raz svoju bolesť a ľútosť vyžaloval malému koníkovi a vravel mu, že by z domu najradšej odišiel.

A koník mu odvetil ľudským hlasom:

  • Keď sa ti doma nepáči, choď do sveta, ale bez otcovho zvolenia nechoď ani na krok. Radím ti však, neber so sebou nikoho a nesadni na iného koňa okrem mňa. Bude ti to na šťastie.

Princ sa začudoval, že kôň hovorí ľudským hlasom, a spýtal sa ho, ako je to možné.

Koník mu odpovedal: – Na to sa ma nespytuj, chcem byť tvojím ochrancom a radcom, dokiaľ ma budeš počúvať.

Princ koníkovi prisľúbil, že sa vo všetkom bude správať podľa jeho rady, a odišiel do zámku spýtať sa otca, či smie ísť do sveta.

Keď rodičom predniesol svoju žiadosť, nechcel otec nijako privoliť, ale matka bola ihneď povoľná. No princ od svojho predsavzatia neodstúpil a napokon vymámil zvolenie i od otca. Hneď sa mali vychystať služobníci, kone i komonstvo pre princa na cestu. No ten sa toho všetkého zriekol a povedal otcovi:

  • Načo mi bude, otče, tolko komonstva, koní a ľudí, ja si vezmem trochu peňazí a pôjdem na svojom malom koníkovi do sveta sám-samučičký; tak zakúsim aspoň menej starostí a námahy.

Zase musel otca prosiť, kým mu to dovolil. Už bolo konečne všetko prichystané na cestu, malý kôň stál pri bráne osedlaný a hore sa lúčil princ s rodičmi a s bratom. Všetci žalostne plakali a v poslednej chvíli prišlo ľúto i matke, že púšťa dieťa len tak do sveta; i prísne mu prikázala, aby o rok alebo domov prišiel, alebo dal o sebe aspoň vedieť.

O nejakú hodinu uháňal už koník po šírom poli, hodný kus od hlavného mesta. Niekto by si myslel, že sedemnásťročný kôň nemôže byť už taký čerstvý! No kôň nezostarol, pretože to nebol obyčajný kôň; srsť mal ako aksamiet, nohy ako struny a bystrý bol ako srna. Cesta sa míňala; išli dlho a princ nevedel, kam ho koník nesie, až keď zrazu zbadal veže krásneho mesta. Vtedy koník odbočil z cesty a cválal cez pole k jednej skale, neďaleko pekného lesíka. Keď ta prišli, kopol kôň nohou do skaly, tá sa otvorila a oni vošli dnu. Bola to pekná, pohodlná maštaľ.

  • Teraz ma tu necháš, – riekol koník princovi, – a sám pôjdeš do blízkeho mesta na kráľovský dvor, musíš sa však robiť nemým. Kráľ ťa prijme do služby, ale maj sa na pozore, aby si sa neprezradil. Keď budeš niečo potrebovať, nech je to čokoľvek, príď ku skale, tri razy zaklop a skala sa ti otvorí.

Princ si pomyslel: „Môj koník je veľmi múdry, teda iste vie, na čo mi to poslúži.“ I vzal si šaty a odišiel. Prišiel do sídelného mesta, ktoré bolo neďaleko skaly, a dal sa ohlásiť u kráľa. Keď kráľ videl, že je nemý, zľutoval sa nad jeho mladosťou a dovolil mu zostať na dvore. A čoskoro spozoroval, že môže veľmi dobre využiť jeho služby. Nech sa stalo čokoľvek, vo všetkom vedel poradiť a po celý deň iba behal a zháňal. Ak potreboval kráľ pisára, nebolo nad neho šikovnejšieho. Všetci ho mali radi, no že bol nemý a na všetko odpovedal iba „bajaja“, prischlo mu meno Bajaja, takže ho potom nik ani ináč nevolal. Kráľ mal tri dcéry, jednu krajšiu než druhú. Najstaršiu volali Zdobena, druhú Budinka a tú najmladšiu Slavena. Bajaja býval najradšej pri tých troch dievčatách, lebo mu aj dovolili pobudnúť s nimi hoci celý deň. Veď bol nemý, okrem toho mal tmavú tvár až hrôza a jedno oko si zaväzoval, kráľ teda ani nepomyslel, že by sa daktorej princeznej zaľúbil. Princezné ho však jednako mali rady a všade musel chodiť s nimi. Vil im vence, donášal kytice, navíjal zlaté nite, kreslil vtákov a rôzne kvety na vyšívanie, a to sa im páčilo. No tej najmladšej posluhoval najradšej, a čo robil pre ňu, bolo vždy najkrajšie, takže si ju sestry žartovne doberali. Slavena bola stelesnená dobrota a od sestier zniesla všetko.

Bajaja bol pri dvore iba krátky čas. Raz zrána príde do siene, kde kráľ raňajkoval, a vidí ho tam sedieť celého zarmúteného.

I spytuje sa ho znameniami, čo ho trápi.

Kráľ na neho smutne pozrel a riekol:

  • Milý synku, prečo sa ma pýtaš, či nevieš, aké nešťastie nám hrozí a aké trpké dni mi nastanú?

Bajaja pokrútil hlavou, že nevie, a na jeho tvári sa zračil veľký úľak.

Kráľ mu teda povedal: – Tak ti to poviem, hoci nám nemôžeš pomôcť. Pred rokmi prileteli sem traja draci, jeden deväťhlavý, druhý osemnásťhlavý a tretí dvadsaťsedemhlavý. Vtedy nastala v mojom meste taká bieda, že od hrôzy až vlasy na hlave vstávali.

Ľudia sa skrývali, lebo si neboli istí životom. Pomaly nebolo nikde ani jedného hoviadka, lebo všetko sa muselo dať tým potvorám, aby sa neoborili na mesto. No jednako zožrali aj veľa ľudí.

Nemohol som sa už ďalej dívať na ten nárek a rozkázal som priviesť na dvor čarodejnicu, aby mi povedala, akým spôsobom by som tie potvory vyhnal z krajiny. No beda, lebo mi oznámila, že iba tak, ak im prisľúbim svoje tri dcéry, ktoré sa mi práve rozvíjali.

Ja som myslel, že si pomôžem, nech sa len z krajiny stratia, a prisľúbil som im tú neslýchanú obeť. Kráľovná od žiaľu zomrela, ale dcéry o ničom nevedeli. Od tej chvíle sa draci vysťahovali, po všetky tie roky nebolo o nich ani chýru, až včera večer pribehol pastier celý bez seba, že sú draci zase tu, v tej istej skale, kde boli predtým, a že ukrutne revú. Ja nešťastný otec musím zajtra obetovať pre svoju krajinu prvé svoje dieťa, pozajtre druhé a napokon tretie, a potom budem žobrákom.

Tak bedákal úbohý kráľ a trhal si vlasy.

Bajaja odišiel k princeznám so skľúčeným srdcom, ale na smrť sa ich predesil! Všetky tri sedeli vedľa seba v čiernych šatách s tvárami ani z bieleho mramoru a prežalostne plakali, že majú skončiť svoj mladý vek takým ukrutným spôsobom. Bajaja ich začal utešovať a naznačoval im, že sa im naskytne nejaký vysloboditeľ. Nebožiatka ho ani nepočuli a neprestávali prelievať slzy. Zmätok a zármutok nastal i po celom meste, lebo kráľovskú rodinu každý miloval. Celé mesto i s hradom bolo potiahnuté čiernym súknom.

Bajaja ušiel tajne z mesta cez pole ku skale, kde mal skrytého koníka; keď tri razy zaklopal, skala sa otvorila a on vošiel dnu.

Pohladil koníkovi lesklú hrivu, pobozkal mu bielu lysinu a povedal:

  • Milý koníček! Idem k tebe po radu, a ak mi pomôžeš, budem navždy šťastný. – Nato vyrozprával koníkovi všetko, čo sa stalo v zámku.
  • O tom všetkom viem, – odvetil koník, – a preto som ťa sem priviedol, aby si princeznám pomohol. Príď sem zajtra zavčas rána a poviem ti ostatné.

S veľkou radosťou bežal Bajaja do zámku a nejeden mu to mohol zazlievať, že je taký veselý, no našťastie ho nevidel nik. Celý deň nevyšiel z izieb princezien a všeličo vymýšľal, aby ich potešil, no nepodarilo sa mu to.

Na druhý deň ráno ešte za šera bol už pri skale. Koník ho privítal a riekol:

  • Teraz zodvihni kameň pod mojím žľabom a čo tam nájdeš, to vylož.

Bajaja ochotne poslúchol a vyložil z otvoru, ktorý bol skrytý pod kameňom, veľkú truhlu. Koník mu rozkázal, aby ju otvoril. A keď i to urobil, vytiahol troje krásnych šiat, meč a uzdu na koňa. Jedny šaty boli červené, vyšité striebrom a diamantmi a všetko pevné bolo na nich z lesklej ocele, k tomu ešte bielo-červený chochol.

Druhé boli celé biele, zlatom vyšité a brnenie i prilbica zo zlata; chochol biely. Tretie boli zase jasnobelasé, bohato vyšívané striebrom, diamantmi a perlami, k tomu bielo-belasý chochol. Ku všetkým trom bol jediný meč, ktorého pošva sa drahokamami len tak jagala, podobne i uzda na koňa.

  • Všetky tieto šaty sú tvoje, no prvé si vezmi červené.

Bajaja sa vystrojil, pripäl si meč a koňovi prehodil cez hlavu uzdu.

  • Ale to, ti hovorím, nesmieš sa báť a zliezť zo mňa. Len dobre sekaj potvory a spoľahni sa na svoj meč. – Tak prikazoval koníček, keď vychádzal zo skaly.

Zatiaľ bolo v zámku smutné lúčenie a úbohú Zdobenu vyprevádzal z mesta zástup ľudstva. Už boli neďaleko osudného miesta, princezná zostúpila, a keď videla, že má ísť ku skale, padla v mdlobách na zem. Vtom priletel zďaleka kôň a na ňom sedel rytier s červeno-bielym chocholom. Keď prišiel až k nim, rozkázal ľuďom, aby odišli, princeznú odviedli a nechali ho samotného. To si môžeme predstaviť, s akou radosťou vyplnili všetci ten rozkaz; no princezná nechcela odísť, chcela vidieť, ako sa to skončí.

Sotva vyšli na blízky vrch, skala sa s lomozom otvorila a deväťhlavý drak vyliezol von, obzerajúc sa po svojej koristi. Tu priskočí na koníkovi Bajaja, vytasí meč a jedným švihnutím zotne tri hlavy. Drak sa zvíjal, chrlil oheň, zmietal sa, až mu striekal jed naširoko-naďaleko; ale princ na to nedbal, sekal, až mu odsekol všetkých deväť hláv.

Ostatné dokončil koník kopytami.

Keď drak zahynul, princ sa zvrtol a uháňal, skadiaľ prišiel.

Začudovaná hľadela za ním Zdobena, no spomenula si, že otec čaká, preto sa s celou družinou rýchlo vrátila do zámku. Kto by vedel opísať otcovu radosť, keď videl dcéru živú, i radosť sestier, že vari aj im príde vysloboditeľ! Aj Bajaja pribehol a stále naznačoval, aby verili, že im boh vysloboditeľa pošle. Hoci mali princezné strach, predsa boli veselšie a s Bajajom sa rozprávali.

Na druhý deň vyviedli Budinku. I jej sa prihodilo tak ako v prvý deň sestre. Sotva prišli na miesto, videli pricválať rytiera s bielym chocholom a o chvíľu udatne zápasil s osemnásťhlavým drakom, pokým potvora nezdochla. Po dokonanej rúbanici zmizol ako v prvý deň. Keď sa princezná vrátila do zámku, všetci ľutovali, že nemohli udatnému rytierovi preukázať svoju vďačnosť.

  • Ja viem, sestry, – povedala Slavena, keď boli pospolu, – vy ste rytiera neprosili. No ja pred ním kľaknem a budem ho prosiť, aby šiel so mnou, pokým tak neurobí.
  • Čo sa smeješ, Bajaja? – spýtala sa Zdobena, keď videla usmievajúcu sa tvár nemého. Bajaja však začal poskakovať po izbe a naznačovať, že sa teší na rytiera.
  • Blázon, ešte ho tu niet, – odvetila Zdobena.

Na tretí deň vyviezli Slavenu a vtedy išiel s ňou sám kráľ. Srdce nešťastnej sa chvelo hrôzou, keď si pomyslela, že ju hodia drakovi, ak nepríde vysloboditeľ. V tej chvíli sa strhol radostný pokrik, že prichádza rytier. Tak ako prvých dvoch drakov zabil Bajaja i tretieho, hoci on i jeho kôň div nepadli do únavy. Tu pristúpil kráľ i Slavena a prosili rytiera, aby šiel s nimi do hradu, ten však nijako nechcel na to pristať. Slavena pred ním kľakla, uchopila ho za rúcho i prosila ho tak vrúcne a ľúbezne, že princovi tlkotalo srdce. Vtom sa koník mykol a rytiera už nebolo.

Slavena sa vracala domov smutná, že sa nemôže odmeniť svojmu vysloboditeľovi. Všetci si mysleli, že privedú rytiera, no ich nádej bola opäť márna.

Teraz boli zase všetci šťastní! To však netrvalo dlho a zachvátil ich nový zármutok. Jedného dňa vyzval kráľa susedný kráľ do vojny. Kráľ sa veľmi naľakal, lebo vedel, že sused je oveľa silnejší. Ihneď teda napísal listy a poslovia sa rozbehli na všetky strany, aby pozvali na kráľovský dvor kniežatá a veľké panstvo snemovať. To sa aj stalo a panstvo sa naskutku zišlo. Kráľ sa im požaloval a prosil ich o pomoc; za odmenu im sľúbil svoje dcéry. Ktože by sa bol zdráhal za takú odmenu? Všetci sa rozišli a sľúbili, že v určený deň prídu i so svojimi vojskami. Teraz sa všetko chystalo do boja a kráľ chcel osobne viesť svoje vojsko do poľa. V predposledný deň prišli kniežatá a bola veľká hostina. Potom sa kráľ rozlúčil s plačúcimi dcérami, Bajajovi ešte prikázal, aby dal na všetko pozor, a za zvukov trúb a píšťal poberali sa do poľa.

Bajaja poslušne plnil kráľove slová, na všetko dozeral, no jednako sa nezabudol starať princeznám čo najochotnejšie o všelijaké zábavy, aby im nebolo clivo. Zrazu si namyslel, že chorfavie – nič nedbal na lekára, ktorý mu chcel pomôcť a naznačoval, že sám si pôjde po zelinky, ktoré ho lepšie vyhoja než všetky lieky. Princezné si pomysleli, že je blázon, a dovolili mu odísť. On však nešiel na zelinky, tie beztak na jeho bolesť nerástli nikde inde, iba v jasných očiach krásnej Slaveny – šiel k svojmu koníkovi, aby sa s ním poradil, či má kráľovi pomôcť vo vojne. Koník ho privítal a prikázal mu, aby si obliekol biele šaty, vzal meč a vyskočil naň, že pôjdu do boja. Bajaja ho za to vybozkával.

Vojna trvala už dlhšie a kráľovo vojsko ochabovalo, lebo nevládalo odolávať veľkej presile nepriateľa. Hlavnú bitku určili na druhý deň a tam sa malo rozhodnúť, kto bude víťazom. Kráľ vydával po celú noc rozkazy a vyslal i k dcéram poslov s príkazom, čo majú robiť, keby prehrali. Ráno sa odovzdali do božej ochrany a postavili sa do šíkov. V tej chvíli zazneli trúby, začali rinčať zbrane, strely lietať a po celom šírom údolí rozliehal sa krik a lomoz. Tu sa zjaví medzi nepriateľmi mládenec v bielych šatách a v zlatej prilbici s bielym chocholom. Sedel na malom koni a v ruke držal ohromný meč, ktorým sekal nepriateľov tak tuho, až sa nazdávali, že ich to zlý duch kyjom mláti. Vtedy sa spamätalo i kráľovské vojsko a postavilo sa po boku udatného hrdinu.

Zakrátko nepriateľ ustúpil, a keď biely rytier zabil jeho vodcu, rozpŕchol sa ako stádo bez pastiera. No vtedy rytiera na nohe zľahka poranilo a krv mu zafarbila biele rúcho. Keď to kráľ zbadal, zoskočil dolu, roztrhol si plášť, sám mu obviazal krvácajúcu ranu a prosil ho, aby s ním šiel do stanu. Ale rytier sa mu poďakoval, popchol koňa a už ho nebolo. Kráľ div neplakal od ľútosti, že už po štvrtý raz mu ušiel rytier, ktorému bol zaviazaný toľkou vďakou.

Víťaz sa navracal domov s nesmiernou korisťou. V hlavnom meste ho privítali s jasotom a v zámku nachystali rozličné slávnosti a hostiny.

  • Nože, môj správca, – oslovil kráľ Bajaju, – ako si spravoval náš dom, kým som tu nebol?

Bajaja naznačil, že dobre, ale princezné sa dali do smiechu a Slavena povedala: – Musím ti žalovať, otče, na tvojho správcu, lebo neposlúcha. Ochorel a náš lekár mu chcel dať dobrý liek, ale on si nedal povedať, šiel si po zelinky sám. Šiel a prišiel až o dva dni celý dochrámaný a neduživejší, než bol predtým.

Kráľ pozrel na Bajaju, no ten sa usmial a zavrtel sa na päte, aby dokázal, že mu nie je celkom nič. Keď princezné počuli, že ich vysloboditeľ otcovi zase pomohol v boji, horko-ťažko sa podvoľovali otcovej vôli, lebo sa nazdávali, že rytier môže predsa po niektorú prísť. No ani jedna nevedela, či je pekný, alebo nie, pretože mu tvár nevidela, a každá si ho predstavovala ako anjela.

Kráľ raz nevedel, ako kniežatá odmeniť. Všetci mu pomáhali z plných síl a všetci sa vo vojne držali statočne. Komu dať dcéry?

I vymyslel si spôsob; ako všetkým vyhovieť, potom šiel ku kniežatám a povedal:

  • Milí priatelia! Sľúbil som tým, ktorí mi budú v tejto vojne najväčšmi pomáhať, že im dám tri dcéry za ženy. Vy ste mi však všetci verne pomáhali a preto chcem urobiť tak, aby som žiadnemu neukrivdil. Postavíte sa do radu a moje dcéry zhodia z balkóna po zlatom jablku: ku komu sa to jablko dokotúľa, ten sa stane mužom princeznej. Ste s tým spokojní?

Všetci súhlasili. Kráľ to oznámil princeznám a tie sa museli s tým tiež uspokojiť, aby nenechali otca v hanbe. Skvostne sa vystrojili, každá vzala do ruky zlaté jablko a vyšla na balkón, pod ktorým stáli v rade kniežatá a panstvo. Medzi divákmi, priam pri samých ženíchoch, stál Bajaja.

Prvá hodila jablko Zdobena; kotúľalo sa, kotúľalo – a priamo knohám nemého. Ale Bajaja sa uhol a ono sa prigúľalo k jednému peknému kniežaťu, ktorý ho s radosťou zdvihol a vystúpil z radu.

Potom hodila Budinka a ako predtým i druhé sa kotúľalo k Bajajovým nohám. Nemý to však tak šikovne zaonačil, že sa zdalo, akoby rovnou cestou bežalo k druhému švárnemu pánovi, ktorý ho zdvihol a s roztúžením pozeral na balkón za peknou nevestou. A už hádzala Slavena, no vtedy sa Bajaja jabĺčku neuhol, ale ho s radosťou zdvihol, bežal hore, kľakol pred princeznú a bozkal jej ruku. Ona sa mu však vymykla, ušla do svojich izieb a žalostne plakala, že musí ísť za nemého. Kráľ sa hneval, kniežatá reptali, ale čo sa stalo – stalo sa a nedalo sa napraviť. Potom bola hostina, po hostine mali byť rytierske turnaje, na ktorých mala odovzdať ceny jedna z neviest. Slavena sedela na hostine ako mŕtva a neprehovorila ani slova. Ženícha Bajaju nebolo vidieť a kráľ si myslel, že vari nahnevaný ušiel. Všetci nešťastnú ľutovali a chceli ju trochu v žiali rozveseliť, prosili teda, aby ceny rozdávala ona.

Slavena napokon zvolila. Panstvo sedelo už okolo ohrady, sokovia už zápasili a jeden druhého premáhali, keď herold oznamuje, že vonku stojí rytier na malom koni a žiada, aby mu dovolili zúčastniť sa na turnaji. Kráľ pokynul, že dovoľuje. Vtedy vojde na zápasište rytier v belaso-striebornom rúchu, s bielo-belasým chocholom na modrej prilbici. Princezné temer vykríkli, keď videli postavu a koňa udatného vysloboditeľa. Rytier sa poklonil paniam a začal s kniežatami zápasiť, premohol však všetkých, koľko ich bolo, a stal sa jediným víťazom. Slavena zišla k nemu a niesla zlatý pás. Rytier pred ňou ohol kolená a ona mu zavesila na krk pás, ktorý sama vyšila. Ruky sa jej chveli a líca jej horeli; i nevedela, či to slnce tak páli, a či ohnivý zrak krásneho rytiera.

Sklopila oči a začula iba sladké slová: – Krásna nevesta, uvidím ťa ešte dnes.

Kráľ a obe nevesty zišli dolu, aby rytiera zdržali a za všetko sa mu odvďačili. No rytier úchytkom pobozkal Slavene ruku a vtom zmizol. Tá myslela na slová, ktoré jej pošepkal. Zase hodovali a len Slavena sedela vo svojej izbe a nechcela ísť medzi hostí.

Vyšiel mesiac a od skaly niesol koník posledný raz svojho pána.

Keď ho doniesol až k hradu, Bajaja zoskočil, pobozkal mu šiju i lysinu a koník mu zmizol z očí. Náš rytier strácal svojho verného priateľa nerád, no zato ho čakala sladšia náhrada.

Slavena sedela zadumaná a myslela si, že rytier už sotva príde.

Tu otvorí dievočka dvere a oznamuje, že s princeznou chce hovoriť Bajaja. Slavena neodvetila a hlava jej klesla do podušiek. Vtom ju niekto chytí za ruku, ona zdvihne hlavu a vidí pred sebou krásneho hrdinu, svojho osloboditeľa.

  • Hneváš sa na svojho ženícha, keď sa pred ním skrývaš?
  • spýtal sa Bajaja.
  • Prečo sa ma to spytuješ, veď nie si mojím ženíchom, – zašepkala Slavena.
  • Som, panna, pred tebou stojí nemý Bajaja, ktorý ti vil kytky, od smrti vyslobodil teba i tvoje sestry a otcovi pomohol vo vojne.

Ja som tvoj ženích!

Že sa Slavena na neho nehnevala, to si môže každý domyslieť.

O nejakú chvíľu nato rozleteli sa na hosťovskej sieni dvere, vkročí do nich Slavena s rytierom v bielom rúchu a zlatej prilbici a predstavuje ho otcovi ako svojho ženícha – nemého Bajaju. Otec sa tešil, hostia sa čudovali a sestry len oči otvárali. No až potom nastala naozajstná veselosť a pilo sa na zdravie snúbencov až do bieleho rána.

Po svadbe odišiel Bajaja so svojou Slavenou navštíviť rodičov.

Ako sa však zľakol, keď videl celé mesto obtiahnuté čiernym súknom. Ihneď sa spytuje, čo to znamená, a počuje, že zomrel mladý kráľ. Ponáhľal sa na zámok, aby svojich rodičov potešil, a to sa naozaj mohlo podariť iba jemu, lebo všetci mysleli, že je nebohý, veď o ňom už dávno nechyrovali. Do zámku sa opäť nasťahovala radosť, čierne súkno strhli a nahradili ho červeným.

Bajaja bol kráľom vo svojom kráľovstve a žil so svojou ženou v šťastí až do smrti.


pridané: 3. apríl 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…