Slovenská rozprávka

Popolvár

Jeden otec mal troch synov. Dvaja starší boli vždy vycifrovaní, len tak hvižďalo za nimi, ale najmladšieho každý len pecúch a Popolvár-hnusná tvár prezýval, lebo najviac pri ohnisku vysedával. Neboráčik bol veľmi dobrý a jeho dobrotu druhí, aj sami jeho rodičia, za hlúposť pokladali. Ale on o to nič nedbal, len taký zostával.

Mal ten otec aj ovos na poli zasiaty, ale ho každú noc akási potvora zdlávila a gazda nijako nemohol vyzvedieť, aká to skaza sa mu po poli vláči.

  • Veď ťa ja dostanem, – zaumienil si, – kto si, čo si!

Zavolá synov a pošle ich na pole strážiť.

  • Ak uvidíte dakoho, len ho vy ulapte alebo poriadne zbite, aby sa viac ta nevláčil.

Dvaja starší sa vyberali ako do Tramtárie, kyjaky, psa, kone a všeličo so sebou pobrali. Mamička im napiekla koláčov, napražila mäsa a nakládla im plné kapsy, že len tak pukali.

  • Zajedzte si potom, deti moje, – hovorí im, – aby ste sa mi tam o hlade nemorili.

Chlapci si nabrali ešte i vína, a tak išli k ovsu. Popolvár si vzal len kôročky z chleba, lebo ho mať lopatou z kuchyne vyhnala. Tak si len priečinok v stole odomkol, suché kôročky do kapsičky pokládol a hybaj na pole! Tu vyliezol na hrušku a kôročky si uhrýzal, a keď ho smädilo, odtrhol si plánočku a tú žul.

Jeho dvaja bratia si nakládli ohňa, kone o kôl priviazali a poputnali, pečienky, koláče jedli a víno len tak cedili do seba. Ani čučkovi mäsa neľutovali, ba i vína mu na koláče naliali.

  • Maj i ty radosť s nami, – povedali, – jedz, kým žiješ, a pekne opili psa. Potom hlavy nakrivili, do ovsa popadali a čučko sa tiež k nim zvalil. Neboli by sa zobudili, čo by sa čo robilo.

Pred polnocou priletia tri kone a jeden rovno o hrušku sa začne otierať. Tu milý Popolvár – šmyk! – na neho sa zošuchne, za kantár ulapí a dobre sa drží. A tu tátoš do skoku, z brázdy na brázdu, z ovsa do ovsa behal, lietal a chcel ho zhodiť, ale Popolvár sa mocne držal.

Napokon, keď už tátoš ustal a videl, že z toho nič nebude, povedal zrazu:

  • Dobre si sa pochlapil, vezmi zo mňa kantár, a keď ho potrasieš, čo len chceš, to máš.

Popolvár kantár vzal, schoval si ho a vrátil sa domov.

Ráno bol ovos pošliapaný a otec sa veľmi hneval, že synovia nič neustriehli.

  • Či si ty dačo nevidel? – opytujú sa bratia Popolvára.
  • Ach, čože by ja videl, – zadudral, – veď som ja spal!

Na druhú noc išli zase strážiť. Tí starší nabrali si koláčov, vína, pečienky a Popolvár suchých kôročiek. Tí jedli, pili, opili sa, Popolvár na hruške uhrýzal suché kôročky, kyslé plánočky. O polnoci priletia dva tátoše a jeden z nich rovno k hruške otierať sa. A Popolvár – šuch! už mu bol na chrbte. Zas len z brázdy na brázdu, z ovsa do ovsa, ale on nepustil, kým mu tátoš nepovedal:

  • Pusť ma a vezmi zo mňa tento kantár; keď ho potrasieš, čo len chceš, to máš.

Popolvár kantárik vzal a dobre schoval.

Na tretiu noc ich otec zase poslal na pole a tí starší ako predtým, tak aj teraz nabrali si veľa, potom jedli, pchali do seba ako husi, až podrichmali. Popolvár zas len suché kôročky, kyslé plánočky uhrýzal – a strážil. Pred polnocou priletí už len jeden tátoš a tajde pod tú hrušku škrabať sa, a tu Popolvár z hrušky – hop! – na neho a na ňom po ovse, po brázdach, kým mu koník kantár nedal a nepovedal:

  • Čo chceš, to máš, ak kantárik potrasieš.

Popolvár si kantárik vzal a dobre odložil. Bratia ráno opití prišli domov a otec dal ovos na seno pokosiť.

*** Raz, neviem prečo, prečo nie, dal kráľ vyhlásiť, že jeho dcéru len ten dostane za ženu, kto si z jej obloka zlatý prsteň na zlatej šnúrke odtrhne. To sa roznieslo na všetky strany a Popolvárovi bratia sa tiež vybrali šťastie skúšať.

  • Či ty nepôjdeš, Popolvár-hnusná tvár? – spytujú sa ho.
  • Ba veru pôjdem! To by bolo, aby som ja nešiel!

Starší sa mu smiali, div sa nerozpučili. Osedlali si kone a sami sa vycifrovali, len sa tak blyšťali. Ale Popolvárik si pristrojil veľkú sviňu, sadol na ňu a drgáňa sa po ceste, že ide ten prsteň odtrhnúť. Tu sa všetci ľudia dali do smiechu.

Ale Popolvár za humnami potrasie kantárik.

  • Čo chcete, pane? – ohlásil sa pri ňom tátošík.
  • Nič, len medeného koňa a medené šaty.

Hneď tu bol medený kôň i medené šaty. Popolvár sa pripravil a letel do kráľovského paláca.

Pred palácom stálo už plno pánov na koňoch, každý chcel vyskočiť, ale nič z toho nebolo. I Popolvárovi bratia vyskakovali, ale darmo, prsteň ostal visieť.

Zrazu priletí ako v oblaku mladý šuhaj na medenom koni, vyfrkne do povetria, zlatý prsteň i so šnúrkou vezme, kráľovej dievke zakýva – a preč svetom odletí. Hneď sa všetci vypytovali, hľadali na všetky strany, ale medeného chlapíka nenašli.

Kráľ dal vyhlásiť druhý raz, že kto ešte z vyššieho obloka zlaté jabĺčko odtrhne, tomu dá princeznú za ženu.

Vycifrovaní bratia naskutku pyšne odišli a Popolvár sa zase na posmech sveta až na záhumnie na strakatej svini niesol. Keď už bol sám za humnami, potriasol kantárik.

  • Čo chcete, pane? – ohlásil sa tátošík.
  • Strieborného koňa a strieborné šaty! – A hneď bol celý v striebre. Pred kráľovským zámkom zase plno pánov stálo, vyskakovalo, ale darmo.

Až zrazu prihrmí ako hrmavica šuhaj v strieborných šatách a na striebornom koni, až ľudia zdúpneli, vyšvihne sa k jabĺčku, pozrie na kráľovu dcéru a s jabĺčkom zmizne. Zase hľadali, zase sa vypytovali, ale strieborného šuhaja nemohli nájsť.

Ešte napokon tretí raz vyhlásil kráľ, aby sa všetci zišli, a kto z najvyššieho obloka na zámku strhne zlatú šatku, toho bude jeho dievka.

Tu sa nahrnulo, nastavalo pánov ako v hore dreva. Aj Popolvárovi bratia sa vycifrovali a šli. Ale Popolvár hybaj! – na svini cez mesto na posmech sveta. Za mestom potriasol kantárik.

  • Čo chcete, pane? – ohlásil sa tátošík.
  • Nič inšie, len zlatého koňa a zlaté šaty.

O chvíľočku sa obliekol do zlatých šiat, len sa tak blyšťal ako slnce. Sadne na zlatého koňa a skokom je pred kráľovským zámkom. Tu ani pomyslieť, žeby dakto tak vysoko vyskočil. Ale zrazu prirúti sa ako v búrke zlatý mládenec na koni, vyletí k šatke, schytí ju a svetom uteká letkom.

Teraz už kráľ povedal:

  • No, už hockde ten mládenec bude, predsa ho musím nájsť!

A tak ho dal po všetkých dedinách, mestách, po domoch i dvoroch, po kuchyniach, po pieckach, stodolách, pivniciach a všade, po všetkých kútoch hľadať.

Ale Popolvár si sedí doma v košeli a gatiach pri peci, na hlave má vysoký klobúk. Do toho klobúka si schoval šatku i jablko a zlatý prsteň mal v popole zahrabaný, tak sa s ním hral a čakal, čo sa bude robiť.

Prišli kráľovi vojaci aj do toho domu a obzerajú si synov. Prídu k Popolvárovi.

  • Či si to ty nebol, Popolvár, hnusná tvár? – volajú na neho.
  • Ach, azda na svini, – odpovie dudravým hlasom.
  • Ach, veď si ty za šuhaja, – vraví jeden z bratov, – hybaj v tom klobúku morky pást! – a na väčší posmech zdvihne mu klobúk. Tu vypadne jabĺčko aj šatka, a ako si chcel Popolvár klobúk prichytiť, vytrhne i zlatý prsteň z popola. Vojaci princeznine veci naskutku poznali, ale sa predsa všetci divili, že to z takého Popolvára vystalo.

Chceli ho aspoň obriadiť, ale milý Popolvár si kantárik potriasol.

  • Čo chcete, pane? – ohlásil sa tátošík.
  • Zlaté šaty a zlatého koňa!

Tak sa prestrojil, schystal sa na cestu, na koňa sadol a letel do zámku, kde ho vďačne prijali, kráľovu dcéru mu za ženu dali – a on si s ňou šťastlivo žil a žije hádam podnes.


pridané: 5. december 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…