Kanadská rozprávka

Pes Jeana Labadieho

Jean Labadie stál pred kurínom a počítal kury. – Ak mi neodvláčajú kury lasice, – povedal, – stavím sa, že ich odvláča môj podarený sused André Drouillard.

Jean Labadie sa rozhodol, že André Drouillarda vystriehne pri krádeži. Odvtedy spával v kuríne s puškou v ruke. Ale nič sa nestalo. André dozaista čosi zacítil a neukázal sa. Po troch dňoch Jeana Labadieho omrzelo spávať s kurami a vrátil sa do domu. Rozhodol sa však čosi s tým robiť, ibaže nevedel čo. Nemohol sa predsa len tak, z ničoho nič kohosi opýtať, či nekradne kury, i keby ich ten človek naozaj kradol.

Preto istý čas všetko nechal tak.

Raz pomáhal André Drouillardovi čistiť kríčie pri plotoch. Pri práci naďabil na kopu kurieho peria. Keď sa naň lepšie prizrel, pomyslel si, že sa veľmi podobá periu, aké mali jeho kury. A predsa nemohol povedať Andrému: Takéto perie mali moje sliepky. Jean Labadie teda mlčal, ďalej strihal kríčie a rozmýšľal.

„Keby si André myslel, že mám psa,“ hútal, "hádam by sa vyhol môjmu kurínu. A hneď sa rozhodol pre veľkú lož. Vymyslel si psa a povedal Andrému:

  • Sused, videli ste už môjho veľkého psa?
  • Psa? – povedal André. – Veď vy nemáte psa.
  • Nemal som, – odvetil Jean Labadie, – ale teraz mám. Nedávno som ho kúpil od Indiánov. Ktosi mi kradne kury, tak som išiel a kúpil som si psa. Je veľký, čierny a strašne zlý. Myslím, že sa už nikto nebude obšmietať okolo môjho kurína.
  • Tak, tak, teda vy teraz máte psa, – povedal André.

Jean Labadie sa obzrel.

  • Pozrite, práve tamto ide, čierny ako uhoľ, s vyplazeným veľkým červeným jazykom.

André sa ta podíval. – Nevidím nijakého psa, – riekol.

  • Hádam mi len nechcete nahovoriť, že ho nevidíte? – povedal Jean Labadie. – Veď ide tamto po briežku.
  • Kde? – spýtal sa André.
  • Len sa dobre dívajte, nevidíte, ako dvíha tie veľké čierne laby, raz jednu, raz druhú?
  • Áno, áno, už ho vidím! – povedal André a vypliešťal oči, akoby videl veľkého psa s vyplazeným červeným jazykom a veľkými labami. – Vyzerá zlostne a ide popri plote.

Jean Labadie nevravel o psovi už nič a André Drouillard sa tváril celkom pokojne, ale podchvíľou pokukoval na briežok, či neuzrie psa.

Jean bol so svojím výmyslom veľmi spokojný. Odvtedy akoby uťal, kury prestali miznúť.

Jedného dňa stretol Andrého na ceste.

  • Dnes som videl vášho veľkého čierneho psa, – pristavil ho André. – Bežal popri plote s vyplazeným červeným jazykom a dvíhal veľké laby, raz jednu, raz druhú. Verte mi, čo najrýchlejšie som sa mu vyhol.

Jean Labadie sa potešil, ale Andrého fantázia ho aj trochu zarazila. Ak veľký čierny pes bežal po vonku, kto strážil kurín?

Istého dňa André opäť stretol Jeana Labadieho a povedal: – Jean, dnes ráno som videl vášho veľkého čierneho psa, za mestom naháňal králiky.

Jean riekol: – To musel byť iný pes, André. Môj veľký čierny pes je doma a stráži kurín.

  • Ak to nebol váš veľký čierny pes, teda čí bol? – opýtal sa André. – Nemá váš pes veľký červený jazyk? A nebeží ako vietor?
  • Zdá sa, že je to naozaj môj pes, – riekol Jean, – lenže ten je teraz doma a stráži kury.
  • Radšej by ste ho mali uviazať, – riekol André. – Ľudia v meste sa ponosujú, že nechávate svojho indiánskeho psa behať, kde sa mu zachce.

Jean sa chcel spýtať, ako sa ľudia dozvedeli o jeho psovi, ale zahryzol si do jazyka. Keby naozaj mal psa, ľudia by sa o ňom dozvedeli.

O niekoľko dní André opäť zastavil Jeana Labadieho a ostro mu dohováral:

  • Mali by ste s tým svojím zlým psiskom voľačo robiť. Dnes na ceste pribehol ku mne a chcel ma lapiť za nohu. Musel som ho odohnať palicou.

Jean Labadie nevedel, či sa má smiať, alebo povedať Andrému Drouillardovi, že je luhár. Veľký čierny pes zrazu ožil. Nakoniec povedal: – Dobre, uviažem ho na reťaz. – Vložil do úst prsty a zahvízdal. – Poď sem! Poď sem! – volal na psa. André Drouillard sa poplašene poobzeral a chytro odišiel.

Začas Jean Labadie o psovi už nič nepočul. Až jedného dňa, keď v obchode kupoval klince, pristúpila k nemu pani Villeneuveová a povedala:

  • Jean Labadie, mali by ste sa hanbiť, že toho divého psa nechávate samého behať po meste.
  • Pes je divý, to je pravda, ale je doma na reťazi, – bránil sa Jean Labadie.
  • Možno bol na reťazi, – povedala pani Villeneuveová, – ale už nie je. Behá po uliciach s vyplazeným červeným jazykom. Dnes po obede vyceril na mňa zuby.

Jean Labadie sa začal trápiť. Zdalo sa, že mu psia historka prerastá cez hlavu: Pomyslel si, že by sa psa mal vari zbaviť. Preto povedal pani Villeneuveovej: – Viete, čo urobím, pani Villeneuveová? Zajtra ráno vrátim psa Indiánom.

  • Už je načase, – riekla pani Villeneuveová.

Na druhý deň ráno Jean ošíroval koňa a zapriahol ho do voza. Počkal, kým ho zbadá André Drouillard, potom zahvizdol a robil sa, akoby bral so sebou psa. Keď prechádzal popri Andrého dome, André zavolal: – Vezieš ho naspäť, Jean?

  • Naspäť, odkiaľ som ho vzal, – odpovedal Jean Labadie a šiel dolu cestou k indiánskej dedine.

Celý deň sa zabavil u svojich priateľov Indiánov a v podvečer sa pobral domov. Keď prechádzal popri Andrého dome, premklo ho zlé tušenie. André Drouillard stál pri bráne a čakal.

  • Čo nového? – opýtal sa Jean Labadie.
  • Veľa, – povedal André. – Váš veľký čierny pes sa vrátil domov už skoro pred hodinou. Práve som šiel dojiť, a tu vidím, hore cestou si vykračuje váš pes s veľkým červeným jazykom. – Jean Labadie vybuchol: – André Drouillard, – kričal, – vy ste luhár! Môj veľký čierny pes ostal u Indiánov.
  • Akože?! – urazil sa André. – Vy sa opovažujete nadávať mne, svojmu susedovi do luhárov?! – Obrátil sa a vošiel do domu.

Jean Labadie zastenal. Po všetkých útrapách, ktoré podstúpil, teraz všetko pokazil. Povedal André Drouillardovi, že je luhár. Radšej ho mohol nazvať lapikurkárom.

Len čo sa to roznieslo medzi ľuďmi, Jean Labadie nemal pokoja. Pani Villeneuveová videla veľkého čierneho psa za svojím domom. Henri Dupuis ho videl striehnuť za obchodom. Delphine Langloisová ho zazrela behať po cintoríne. A všetci sa hnevali na Jeana Labadieho. Jean vedel, že by darmo znova viezol psa do indiánskej dediny, vrátil by sa prv ako on. O niekoľko dní, keď Jean Labadie sedel pred vyhňou, André Drouillard s veľkým štabarcom pricválal na koni. – Kde je doktor Brisson? – zakričal. – Zavolajte doktora Brissona!

  • Čo sa stalo? – zvolali všetci odrazu.

André zdvihol krvácajúcu ruku a ukázal na Jeana Labadieho. – Jeho veľký čierny pes ma pohrýzol, – riekol.

Jean tam sedel s otvorenými ústami. Vidieť psa, ktorého niet, to je jedna vec, ale aby vidina hrýzla, to sa ešte nestalo. Zavrel ústa a vyskočil ta, kde všetci pozerali, ku krvácajúcemu Andrému.

  • Myslím, že to nevyzerá na psie uhryznutie: To je skôr od sekery, – povedal Jean Labadie.

To všetkých rozhnevalo. – Najprv nechá divého indiánskeho psiska behať, kde sa mu páči, – kričali, – a keď niekoho pohryzie, hovorí, že to sekla sekera.

Jean nevedel, čo si počať. Nakoniec riekol: – Priatelia, myslím, že so psom musím urobiť koniec. Andrému dám dve kury a veľkého čierneho psa zastrelím.

Ľudia stíchli. Jean Labadie všetkých zavolal k sebe. Dolu mestom kráčal čudný sprievod. Jean Labadie popredku a hŕba ľudí za ním. Vošiel do domu a o chvíľu vyšiel s puškou. – Stojte tu a dobre sa dívajte, – riekol. Zašiel k stodole a zapískal, o chvíľu zapískal znova a potom zavolal: – Už ide!

Ľudia ustúpili k plotu do bezpečnej vzdialenosti. Pani Villeneuveová vykríkla: – Tam je za stodolou. Z pysku mu visí veľký červený jazyk!

A André povedal: – Ako len dvíha tie veľké laby, raz jednu, raz druhú!

Jean Labadie priložil pušku k plecu, pozorne zamieril a strelil.

  • Trafil som ho, – povedal. Delphine Langloisová zamdlela.
  • Tak, – riekol Jean Labadie dojato a utrel si slzu z oka, – urobil som to. Už je po mojom veľkom čiernom psovi.

Všetci sa zaradovali, že pes Jeana Labadieho je mŕtvy, obrátili sa a pomaly odchádzali. André Drouillard zamieril domov s dvoma kurami pod pazuchou a Jean Labadie smutne kopal hrob svojmu jedinému psovi.


pridané: 3. jún 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…