Kórejská rozprávka

Osemnešťastný človek

Človek môže mať osmoro šťastí: ctihodných predkov, dobrú ženu, dlhý život, mnoho detí, mnoho chleba, mnoho peňazí, mnoho bratov a vzdelanie. Ale sú ľudia, ktorí nemajú ani jedno z týchto šťastí a tých nazývajú osemnešťastní – pchar-ke-bogi.

Jedným z nich bol aj Ninoran-dui, ktorého aj vlastná žena opustila.

Raz sa však predsa stalo, že Ninoran-dui stretol mladú, peknú a bohatú ženu menom Ďu-si a tá sa do neho zaľúbila. Aj Ninoran-dui sa zaľúbil do nej. No pretože nešťastie z osemnešťastných sa prenáša aj na tých, ktorých ľúbia, ani krásna Ďu-si a Ninoran-dui neboli dlho šťastní. Obchody sa Ďu-si nedarili, statok uhynul a polia prinášali slabú úrodu.

Všetko sa skončilo tým, že istého rána Ďu-si zbadala, že Ninoran-dui od nej odišiel. V liste, ktorý zanechal, jej napísal, že ju nadovšetko ľúbi, ale okrem nešťatia jej nič nemôže dať.

Keď Ďu-si prečítala list, žalostne plakala, lebo ľúbila nešťastného Ninoran-duiho, a nie svoje bohatstvo, ktoré vo chvíli znenávidela.

Všetok majetok rozdala medzi chudobných a opustila svoj dom.

Cesta ju zaviedla do údolia. Keď ním prechádzala, plakala a myslela si:

„Keby som mala toľko chleba, žeby som mohla uživiť všetkých chudobných, a toľko peňazí, žeby som z nich mohla dať každému, kto ich potrebuje, potom by sa ľudia mali dobre.“ Ako o tom premýšľala, odrazu zbadala pred sebou krásneho, mocného mladého šuhaja, ovenčeného kvetmi a ozdobeného klasmi. Šiel na býkovi.

Keď došiel k nej, zastal a povedal:

  • Ľúb ma a buď mojou ženou.
  • Ľúbim už jedného osemnešťastného človeka a okrem neho nemôžem ľúbiť nikoho iného. Ale ak chceš, môžeme byť brat a sestra, – odpovedala Ďu-si.

Zbratali sa podľa obyčaje svojej krajiny. Porezali sa do prsta, krvou napísali svoje mená na okraj svojich šiat, odstrihnuté kúsky odevu si vymenili, ukryli si ich do záhrenia a pobrali sa každý svojou cestou.

Ďu-si, unavená cestou, zašla do žitného poľa, ľahla si a zaspala.

Vo sne videla starca, ktorého tvár a vlasy boli biele ako striebro.

Povedal jej:

  • To si mňa stretla, ako som sa niesol na býkovi. Som duch toho údolia. Poznám tvoje želanie. Tu máš vrecko plné ryže. Jedno zrniečko z neho postačí, aby sa celý kotol naplnil ryžou. A nech by si hocikoľko ryže z neho odobrala, nikdy sa nevyprázdni!

Po týchto slovách starec zmizol a Ďu-si sa prebudila. Vedľa nej ležalo vrecko ryže.

Vzala ho a šla ďalej.

Údolie sa skončilo a Ďu-si vystupovala k priesmyku vo vysokých vrchoch. Hore v priesmyku rástol prekrásny hustý les a uprostred lesa stál šiator. Pri ohnisku v šiatri sedel pekný mladý drevorubač a varil v kotle vodu.

  • Čo budeš v tej vode variť? – opýtala sa Ďu-si po pozdrave a zastala pri vchode do šiatra.
  • V tejto vode nemôžem nič variť, – odpovedal drevorubač, – lebo nemám prosa ani ryže.

Tu Ďu-si vošla do šiatra, vybrala z vrecka zrnko ryže a hodila ho do kotla. Kotol sa naraz naplnil ryžou až po okraj a drevorubač i Ďu-si sa dosýta najedli.

Po večeri drevorubač povedal Ďu-si:

  • Ľúb ma a budeme muž a žena.
  • Nemôžem ťa ľúbiť, – odpovedala Ďu-si, – pretože ľúbim svojho muža, osemnešťastného človeka, ale ak chceš, buď mi bratom.

Drevorubač prikývol a zbratali sa. 

Čoskoro potom nastala noc a Ďu-si zaspala. Vo sne videla starca, ktorého tvár a vlasy boli biele ako striebro a niesol sa na veľkom tigrovi.

  • Ja som bol tým drevorubačom, s ktorým si v šiatri večerala. Som duch vrchov. Poznám tvoje želanie. Tu máš, vezmi si tento kus zlata; hocikoľko z neho odlomíš, nikdy nebude menší!

Starec zmizol a Ďu-si sa prebudila. Nebol tu už ani drevorubač, ani šiator, ale vedľa nej ležal kus zlata.

  • Teraz viem, čo mám robiť, – povedala Ďu-si a vstala.
  • Vystaviam na tomto mieste celé mesto! Zo všetkých strán sem budú prichádzať hladní a chudobní, medzi nimi opäť nájdem svojho osemnešťastného.

Ďu-si tak urobila. Prichádzali k nej všetci chudobní, hladní a biedni. Jej nádej sa splnila. Istého dňa prišiel k nej aj jej muž pchar-ke-bogi.

Keď ho Ďu-si zbadala, pribehla k nemu a vyčítala mu, prečo ju opustil. Osemnešťastný ju poznal a tiež sa veľmi zaradoval. Musel Ďu-si prisahať, že ju už nikdy neopustí a nikdy od nej neodíde.

Potom žili veľmi šťastne. Všetkých bedárov, ktorí k nim prišli, napojili a nasýtili.

Istého dňa Ďu-si minula všetky peniaze a bolo treba veľmi rýchlo cestovať do iného mesta, kde sa vymieňalo zlato za peniaze.

Ďu-si dala mužovi svoj kus zlata a prosila ho, aby z neho nalámal veľa kúskov a vymenil ich za peniaze, aby nemusel tak často cestovať do mesta a nechávať ju osamote.

Pchar-ke-bogi naložil zlato na somára a vybral sa s ním do mesta.

Cestou mu prichodilo prejsť cez potok. Pretože však Ninoran-dui bol osemnešťastný, stalo sa, že práve v tom čase veľmi napršalo a malý potok sa premenil na dravú rieku. Keď cez ňu somár prechádzal, utopil sa v nej i so zlatom.

  • Nie! – kričal nešťastník v zúfalstve. – Tak to nemôže ísť ďalej, tá žena zakúsila pre mňa veľa nešťastia! Alebo zachránim jej zlato, alebo zahyniem s ním!

Skočil do vody a utopil sa. Ďu-si dlho čakala na svojho Ninoran-duiho, a keď už nevládala čakať, vybrala sa ho hľadať.

Keď došla k potoku, voda už opadla a opäť to bol malý potôčik. Na brehu našla mŕtveho Ninoran-duiho. Nič nemohlo Ďu-si utešiť. Behala po brehu a plakala. Plakala pre svojho milého osemnešťastného, pre všetkých nešťastných a osemnešťastných. Keď ju sily opustili, klesla na zem a tak plačúci zomrela. Jej slzy sa však zliali do potoka, ktorý sa volá Potok sĺz.

Istý kupec cestoval za obchodom do mesta, zablúdil a dostal sa práve na to miesto, kde ležala mŕtva Ďu-si. Keď zbadal ženu, podľa zvyku svojej krajiny zostúpil z koňa, aby jej prejavil úctu, a prešiel popri nej pešky. Ako prechádzal, videl, že žena sa nehýbe. Pristúpil k nej bližšie a presvedčil sa, že je mŕtva. Vykopal hrob a pochoval ju. Potom čoskoro našiel svoju cestu, bez nehody sa dostal do mesta a všetky obchody šťastne zavŕšil. Pretože svoje šťastie prikladal tomu, že našiel ženu a pochoval ju, na spiatočnej ceste znova navštívil jej hrob a podľa obyčaje svojej krajiny venoval jej spomienku.

Keď sa vrátil domov, rozprával domácim a známym o svojej príhode i o dobrých obchodoch. Aj jeho priatelia kupci pri svojich obchodných cestách navštívili hrob Ďu-si a spomenuli si na ňu. Aj oni mali šťastie v obchodoch. Keď sa o tom dozvedeli kupci z iných miest, tiež odbočovali k hrobu Ďu-si a takisto sa im obchody vydarili.

Istého dňa akýsi nešťastník náhodou zablúdil k hrobu Ďu-si. Žalostne plakal nad svojím nešťastím a nakoniec zaspal na kopci. Vo sne sa mu zjavila prekrásna, bielo odetá mladá žena, ktorá plakala spolu s ním a povedala mu na útechu: – Uhas svoj smäd vodou z tohto potoka. Voda v ňom je čistá, lebo jej prameňom sú slzy, vyliate nad nešťastnými ľuďmi. Keď uhasíš smäd, tvoje utrpenie sa zmierni, lebo budeš mať rád všetkých nešťastníkov, ako ich mala rada tá, z ktorej sĺz tento potok povstal.

K hrobu Ďu-si začali putovať aj ostatní nešťastníci a jeho sláva rástla.

Podľa obyčajov tej krajiny postavili na hrobe Ďu-si pomník s nápisom Cnostnej žene.

Jej sláva rastie a rastie a bude rásť naďalej, lebo tá, čo v tom hrobe spí, ľúbila nešťastných ľudí.


pridané: 6. marec 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…