Indonézska rozprávka

Opica Kančil a vápenica

Opica Kančil išla popri sedliakovom dome. Nazízala do dverí a zbadala čerstvý banánový koláč zakrútený do banánových listov. Ihneď sa jej začali zbiehať slinky. Sedliak so ženou pracovali na ryžovisku, nuž vošla dnu a koláč vzala.

Trošičku poodhrnula banánové listy a idúcky začala jesť. Odhŕňa listy väčšmi a väčšmi a pchá hlavu hlbšie a hlbšie. A odrazu – ani nevedela ako – spadla do sedliakovej vápenice.

Bola veľmi prekvapená, keď sa tam našla. Jama bola hlboká.

A hoci bola opica dobrá skokanka, z vápenice vyskočiť nemohla.

Nakoniec si sadla, aby porozmýšľala. Ako rozmýšľala, všimla si, že drží pred sebou banánový list.

  • Tuhan, Tuhan! – povedala, čo znamená, bože, bože!

Práve vtedy šiel okolo diviak Babi a nazrel do jamy.

  • Kto to tamdolu spomína Tuhana? – opýtal sa.

Kančil neodpovedala, len hľadela do roztvoreného listu, gúľala očami a tvárila sa, že číta.

  • Počúvajte, počúvajte! – vykríkla. – Dnes nastane súdny deň! Zachránia sa iba tí, čo sa uchýlia do tejto svätyne!
  • Odkiaľ vieš, že dnes nastane súdny deň? – spýtal sa diviak.
  • Nepočul si? – spýtala sa Kančil nevľúdne a pokračovala:
  • Vo svätej knihe sa píše1 že dnes bude koniec sveta a zachránia sa len tí, čo sa ukryjú vo svätej vápenici.
  • Naozaj? – opýtal sa Babi.
  • Neveríš slovám stvoriteľa Tuhana? – prísne sa opýtala Kančil.
  • Verím! Idem do jamy za tebou!
  • Beda! – povedala opica Kančil. – Neopováž sa! Sem môžu vstúpiť iba čistí.
  • Ja som čistý.
  • Nie, ty stále kýchaš. Vo svätej jame sa nesmie kýchať.
  • Nekýchnem, prisahám!
  • Tu vo svätej knihe sa hovorí, – čítala Kančil z banánového listu, – že toho, kto kýchne, musia vyhodiť von, aby nepoškvmil svätyňu.
  • Ja nekýchnem, – povedal diviak a skočil do jamy. Vtedy nazrel do jamy tiger Mačan.
  • Kto to tamdolu spomína Tuhana? – opýtal sa.
  • Je súdny deň! – odpovedal diviak. – Kančil to vyčítala zo svätej knihy!
  • Prečo ste sa sem schovali? – spýtal sa tiger. A Kančil čítala:
  • Prežijú len tí, ktorí sa ukryjú vo svätej vápenici.
  • Preto sme tu, – povedal diviak.
  • Ach, teda idem za vami! – riekol tiger.
  • Nie, nie, poškvrnil by si svätyňu! – povedal diviak. – Ty stále kýchaš!

Kančil čítala ďalej: – Toho, kto kýchne na svätom, mieste, musia ostatní vyhodiť von.

  • Ja nekýchnem, – povedal tiger a skočil dolu. Kančil čítala ďalej. Do jamy nazrel slon GadŽa.
  • Kto to tamdolu číta sväté písmo? – spýtal sa. – A prečo sedíte vo vápenici?
  • Dnes nastane súdny deň, – odpovedali tiger s diviakom naraz, – zachránime sa iba my, lebo sedíme na svätom mieste.
  • Idem za vami, – povedal slon.
  • Nie, nie, ty si priveľký a často kýchaš! – kričali. – Aj najmenšie kýchnutie poškvrní svätyňu.
  • Nebudem kýchať. Idem, – riekol slon a tiež skočil do vápenice.

Ako tak vospolok čakali na súdny deň, Kančil neprestala behať očami po banánovom liste. Odrazu zdvihla hlavu a pozrela na slona Gadžu.

  • Choď von! – povedala. – Zdá sa, že si chcel kýchnuť!
  • Nie, nechcel! – vykríkol Gadža. – Pozri, stojím si na chobote, takže nemôžem kýchnuť. – A naozaj stál na chobote.

Kančil sa ďalej tvárila, že číta.

Potom zrazu pozrela na tigra Mačana a povedala: – Čo som to počula?

  • Ja som nekýchol. Iba som ňuchal, – povedal Mačan.

O chvíľu opica ospanlivo zažmurkala a vzápätí sa chytila za nos.

  • Nie, nie! To sa nesmie stať! – skríkla. Zdržiavala sa, ako mohla. A potom to prišlo: „Hapčíííh!“ – Ona kýchla! – zarevali ostatné zvieratá. – Ona poškvrnila svätyňu! Zneuctila slová Tuhana!

A všetci spoločne veľmi nahnevaní chytili opicu a vyhodili ju z vápennej jamy.


pridané: 6. apríl 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…