Etiópska rozprávka

Oheň na horách

Ľudia vravia, že za starých čias v meste Addis Abeba žil mládenec Arha. Prišiel ako chlapec z kraja Garidž a začal slúžiť u Haptoma Haseia.

Haptom Hasei bol taký bohatý, že mal všetko, na čo si len pomyslel. Často mu bol dlhý čas, lebo ho nič nevedelo zaujať, ničomu sa netešil.

Istej chladnej noci, keď na náhornej rovine dul studený vietor, zavolal Haptom na Arhu, aby priniesol dreva na oheň. Keď to Arha urobil, Haptom sa s ním pustil do reči.

  • Akú zimu môže človek vydržať? – povedal najprv sám pre seba. – Ktovie, či človek vydrží stáť na najvyššom vrchu Intotto uprostred najstudenších vetrov celú noc bez prikrývok alebo šiat, a nezomrie.
  • Neviem, – odpovedal Arha. – Ale bola by to pochabosť.
  • Keby za to nič nezískal, hádam by aj bola, – riekol Haptom. – Stavím sa, že človek to nedokáže.
  • Som si istý, že odvážny človek vydrží stáť na vrchu Intotto celú noc, a nezomrie, – povedal Arha. – Mne však na tom nezáleží, lebo sa nemám o čo staviť.
  • Dobre, ja ti niečo poviem, – riekol Haptom. – Keď si taký istý, že je to možné, stavím sa s tebou. Ak medzi skalami na vrchu Intotto vydržíš celú noc stáť bez jedla, bez prikrývok, odevu a ohňa, a nezomrieš, dám ti štyri tably úrodnej zeme, dom a statok.

Arha nechcel veriť vlastným ušiam.

  • Myslíte to naozaj? – opýtal sa.
  • Som človek, ktorý dodrží svoje slovo, – odpovedal Haptom.
  • Teda zajtra v noci to urobím, – povedal Arha, – a potom budem do smrti obrábať svoju vlastnú pôdu.

Ale veľmi ho to trápilo, lebo nad vrchom dul veľmi ostrý vietor. Ráno odišiel za múdrym starčekom z vlastného kmeňa a povedal mu o stávke. Starec načúval pokojne a pozorne, a keď Arha dokončil, riekol:

  • Pomôžem ti. Na druhej strane údolia od Intotto je vysoká skala. Zajtra v noci, keď slnko zapadne, rozložím na nej oheň, takže ho uvidíš z miesta, kde budeš stáť. Po celú noc sa pozeraj na žiaru môjho ohňa. Ani na chvíľu nezatvor oči, aby ťa nepremohla tma. Keď budeš hľadieť na môj oheň, mysli na jeho teplo a na mňa, svojho priateľa, ako tam sedím a udržujem ho pre teba. Ak to dokážeš, ostaneš nažive, nech je vietor akokoľvek krutý.

Arha sa starcovi úprimne poďakoval a vrátil sa k Haptomovi s ľahkým srdcom. Povedal mu, že je pripravený, a popoludní ho Haptom poslal s viacerými sluhami na samý vrch hory Intotto. Sluhovia mali dávať pozor na Arhu.

Keď sa zotmelo, Arha sa vyzliekol a stál v ostrom mrazivom vetre, ktorý po západe slnka ešte zmocnel. Arha stál a uprene hľadel na druhú stranu údolia, kde žiarilo svetlo priateľovho ohňa ako hviezda.

Vietor bol stále studenší, prenikal Arhovým telom a mrazil až do kostí. Skala, na ktorej stál, bola ani kus ľadu. Tuhol od chladu väčšmi a väčšmi a už sa mu zdalo, že sa nikdy nerozohreje. Neprestal však upierať oči na trblietavé svetlo a myslel na to, ako jeho priateľ na druhej strane údolia udržuje oheň pre neho. Chumáče hmly občas zastreli svetlo ohňa, ale on ani okom nemihol, dokiaľ hmla nezmizla. Kýchal, kašlal, triasol sa a hlava sa mu krútila. No premohol sa a stál tam celú noc. Na svitaní si obliekol šaty a zišiel z vrchov naspäť do Addis Abeby.

Haptom bol veľmi prekvapený, keď videl Arhu, a na všetko sa sluhov dôkladne vypytoval.

  • Stál tam celú noc bez jedenia a pitia, bez prikrývok a šiat?
  • Áno, – riekli sluhovia. – Celkom tak.
  • Dobre, si súci chlap, – riekol Haptom Arhovi. – Ako si to dokázal?
  • Díval som sa na oheň na vzdialenom vrchu, – povedal Arha.
  • Čože? Ty si hľadel na oheň? Stávku si prehral. Aj naďalej zostaneš mojím sluhom!
  • Ale ten oheň ma nemohol zohriať, bol ďaleko – na druhej strane údolia.
  • Nedám ti zem, – riekol Haptom. – Nedodržal si podmienky. Zachránil ťa len oheň.

Arha veľmi zosmutnel. Šiel opäť za svojím starým priateľom a rozpovedal mu, čo sa stalo.

  • Choď na súd, – poradil mu starec.

Arha šiel k sudcovi so žalobou a sudca poslal po Haptoma. Keď Haptom rozpovedal, ako to všetko bolo a sluhovia dosvedčili, že Arha hľadel na vzdialený oheň, sudca dal za pravdu Haptomovi:

  • Prehral si, Arha, lebo podmienka Haptoma Haseia bola, že musíš vydržať bez ohňa.

Ešte raz zašiel Arha k svojmu starému priateľovi a oznámil mu, že ho odsúdili na sluhovský život, akoby nebol podstúpil ťažkú skúšku na vrcholci hory.

  • Nestrácaj nádej, – povedal starec. – Obyčajní ľudia v horách sú múdrejší, ako hociktorý mestský sudca.

Vstal a šiel vyhľadať Hailua, u ktorého slúžil za mladi.

Porozprával tomu dobrému človeku o stávke medzi Haptomom a Arhom a spýtal sa ho, čo robiť.

  • Neboj sa, – riekol Hailu po krátkom rozmýšľaní, – pomôžem ti.

O niekoľko dní Hailu pozval mnohých ľudí z mesta na hostinu. Medzi pozvanými bol Haptom a sudca, ktorý vyniesol nespravodlivý rozsudok.

Keď nadišiel deň hostiny, hostia sa doniesli na muliciach s krásnymi postrojmi a ich sluhovia šli pešky v dlhom rade za nimi. Haptom prišiel s dvadsiatimi sluhami; jeden sluha niesol slnečník nad jeho hlavou a štyria bubeníci bubnovali, aby všetci vedeli, že veľký Haptom je tu.

Hostia sedeli na mäkkých rohožiach, porozkladaných iba pre nich, a rozprávali sa. Z kuchyne vychádzala vôňa najchutnejších jedál, pečenej kozľaciny, pečenej kukurice, koláčov a všelijakých korenistých omáčok. Iba zväčšovala hlad hostí. Čas sa míňal. Jedlo sa dávno malo nosiť, ale nik sa neukazoval a hosťom iné neostávalo, iba vdychovať vône, čo sa šírili z kuchyne. Už sa aj zvečerilo a stoly boli ešte prázdne. Hosťom to bolo veľmi čudné, nuž si začali medzi sebou šuškať. Nakoniec ktorýsi hosť prehovoril za všetkých:

  • Hailu, prečo si nás pozval na hostinu, a teraz nám nič nedávaš?
  • Akože? Či vám nestačí vôňa jedla? – opýtal sa Hailu s údivom.
  • To áno, ale vôňa nie je jedlo, nenasýti nás.
  • A či môže zohriať oheň, ktorý je tak ďaleko, že ho sotva vidieť? – spýtal sa Hailu. – Ak Arhu zohrieval pohľad na vzdialený oheň, potom ste sa i vy mohli nasýtiť vôňami, ktoré vychádzajú z mojej kuchyne.

Hostia mu dali za pravdu; sudca zbadal, ako sa pomýlil, a Haptom sa zahanbil. Poďakoval Hailuovi, že ho poučil, a vyhlásil, že Arhovi patrí pôda, dom a statok.

Tu Hailu rozkázal, aby priniesli jedlá, a hostina sa začala.


pridané: 6. marec 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…