Talianska rozprávka

O zlatej ovečke

Ďaleko-preďaleko za siedmimi belasými jazerami a za sedemdesiatimi olivovými hájmi vypína sa k nebu vysoký vrch. Tento vrch je vnútri dutý. Zvonku vyzerá celkom obyčajne: je porastený nízkymi krovinami a trávou. Ale vnútri – div sa, svete! – toľko nádhery, jasu, spevu a farieb, že sa to ani vypovedať, ani opísať nedá. Je tu celé prekrásne kráľovstvo.

Zelenými lúčinami pretekajú striebristé potôčiky a radostne žblnkocú. Kvety na brehoch a nivách sa ligocú všelijakými ohnivými farbami, až ti zrak prechádza. Prekrásne paláce zo zlata a krištáľu strmo sa dvíhajú k výšinám. A v dutom temene vrchu, vysoko-prevysoko visí obrovská lampa zo samých diamantov a rozlieva ešte jasnejšie svetlo ako slnko. Keby len to, ale to svetlo sa ustavične mení, chvíľku je ružové, hneď zasa zlaté, potom zelené, fialové, žlté, strieborné… A cesty, paláce, lúčiny, potôčiky, kvety ligocú sa v tomto meňavom svetle tak oslnivo, že srdce plesá.

Ulicami voňavé vánky pofukujú, v záhradkách kŕdle vtákov radostne vyhúdajú, v belasých jazerách vInka s vlnkou hrá sa a je tu všade tak krásne, že je tu šťastný každý tvor, každý stromček, každý krík, každý kvietoček a chrobáčik.

A nemyslite si, že je to azda nejaká malá krajina. Veru nie. Jej hranice ani nedovidíte. Krajina sa rozprestiera nielen vo vrchu, ale siaha hlboko pod zem, ďaleko-preďaleko… Je to kráľovstvo víl. Keby ste sa zvonku dívali, poviete si:

  • Ej, veľké a vysokánske vršisko je to. Končiarom sa takmer oblakov dotýka.

No ani len na myseľ by vám neprišlo, čo všetko je dnu! Aká nádhera, aký blyskot a krása. Víly si tu žijú ozaj blaženým životom.

Celý deň tancujú na mäkkej tráve lúk, pijú sladkú šťavu z kvetných kalichov, kúpu sa v krištáľových prameňoch a prespevujú ľúbezné piesne.

Ale najkrajšia je kráľovná víl. Vlasy sa jej blyštia zlatom a oči sa jej ligocú ani dva drahé kamene. Kade prejde, tam kvety tuhšie voňajú a vtáci jasavejšie spievajú.

Kráľovná má i šľachetné srdce, dobré a súcitné. Vie, že vonku medzi ľuďmi je veľa biedy, zla a nenávisti. Rozhodla sa teda, že sa pôjde pozrieť na svet, či by sa ľuďom dajako nedalo pomôcť.

A chcela i sama skúsiť, čo je to núdza, hlad a zima, aby tak lepšie porozumela biednym a chudobným.

Všelijakými čarami premenili víly svoju kráľovnú na starú prihrbenú žobráčku v roztrhaných šatách. Podzemnou jaskynnou chodbou ju vyviedli do sveta ľudí.

Ide si otrhaná žobráčka, ide si cestou-necestou, zastavuje sa v dedinách, mestách, pri bránach bohatých palácov a pri vrátkach chudobných chatrčí. Kde-tu jej podajú krajec chleba, ale najčastejšie ju odoženú. Najväčšmi starú žobráčku bolí, že nedajú jej tí, ktorí by veru mohli a mali dať. Nedajú jej boháči, skôr chudobný má dobré srdce, posledný kus chleba si od úst odtrhne a rozdelí sa.

Ide si stará žobráčka šírym svetom a srdce sa jej zviera bôľom, že u ľudí nachádza tak málo súcitu.

Bolo to práve začiatkom zimy. Studené mrazy pokryli bielym srieňom kríky a stromy.

Stará žobráčka sa ledva vlečie. Pred očami sa jej robia fialové čiarky. Od slabosti, hladu a zimy už ďalej sotva vládze.

Raz neskoro večer natrafila na horárovu chalúpku a nesmierne sa zaradovala.

Zaklopala na dvierka.

Vyšiel tučný horár s červenými lícami. Starenka úctivo poprosila o nocľah a kúsok chleba. No horár sa na chuderku rozkríkol, že sa zatriasla.

  • Čo tu chceš, ty stariga? – kričal. – Chystal som sa práve spať, a tak si ma vyľakala. Ber sa od môjho domu, ty všivavá ježibaba!

Nešťastná starenka už sa aj pobrala preč. Nevedela, ako dlho sa motkala horskou cestičkou, po kamení a zamrznutých hrboľoch.

Len preč, čo najďalej od toho zlého človeka.

Naraz ju len opustili sily. Hlava jej klesla na prsia, kolená sa jej podlomili. Padla v mdlobách na zem ako skosená kvetina.

Prebrala sa, až keď ranné svetlo zalialo kraj. Otvorila oči, a tu vidí, že leží na trávnatej horskej stráni. Pokúša sa vstať, ale beda-prebeda, nemôže. Hlava sa jej krúti, rukou, nohou nemôže ani len pohnúť. Nie čudo, od nočného mrazu takmer úplne stuhla.

Srdce jej bije čoraz slabšie, v očiach sa tmí. Starenka cíti, ako sa každou chvíľou blíži smrť. Ach, keby mohla pohnúť rukami, urobila by nimi vo vzduchu čarodejné kruhy. Vyriekla by pritom tajomné slová, a v tej chvíľke by sa ocitla vo svojom kráľovstve, vo vnútri obrovského vrchu. Tam by ihneď vstúpila do nej životná sila, lebo tam utrpenie, choroba, bolesť a smrť nemajú moc.

Stará žobráčka so slzami v očiach spomína na svoje kráľovstvo.

Koniec všetkému, nedostane sa ta už nikdy viac. Nemôže pohnúť rukou, aby urobila čarodejné kruhy – jazyk je ťažký, nevládny, pery celkom zamrznuté a studené – slova neprevravia.

Neďaleko stráne je malá čistinka a na nej sa popásajú dve ovečky. Sú chudé, rebrá im trčia. Nebodaj patria horárovi, a ten sa o ne asi neveľmi stará, nuž si samy hneď od rána zhľadúvajú čosi pod zub. Šklbkajú zamrznutú trávu a smutnými očami blúdia sem i tam, pozerajú, kde by bola lepšia pastva. A tu zrazu zbadajú zomierajúcu žobráčku. Zvedavo sa k nej priblížia. Teplým dychom začnú zohrievať zamrznuté telo starenky, olizujú jej stuhnutú tvár.

Žobráčke sa v očiach ligocú slzy. Keď už človek nemá súcit, majú ho aspoň zvieratká. A div divúci! Teplý dych ovečiek robí zázraky! Starenka cíti, ako sa jej do tela vracia život. Krv začína rýchlejšie prúdiť, srdce bije tuhšie.

Zanedlho starenka môže hýbať aj rukami. Sadá si. Ovečky sa dívajú, dívajú, od radosti poskakujú okolo a veselo bľačia. Oči im živo iskria. Krútia chvostíkmi a tešia sa, že starenke pomohli.

A ona im naraz hovorí:

  • Drahé ovečky! Že ste ma zachránili od istej smrti, splním vám všetko, čo si len budete želať. Chyťte sa ma za šaty, ale držte sa pevne!

Držia sa ovečky tuho, jedna na druhú veselo pozerajú, požmurkávajú a čakajú, čo to len bude.

A veru nečakali nadarmo. Starenka urobila vo vzduchu rukami akési kruhy a čiary, povedala pár tajomných slov a tu sa stal zázrak! Strhol sa náramný víchor a ovečky pocítili, že letia so starenkou kamsi do neznáma.

A zrazu im prudký jas oslepil oči. Dívajú sa obe ovečky, dívajú, čudujú sa a od úžasu nemôžu papuľky otvoriť. Veď je to hotový zázrak. Okolo nádherné krištáľové paláce, za nimi lúčiny, jazerá, kvety. Prichádzajú víly, držia sa za ruky, tancujú a spievajú.

A hľa – miesto zhrbenej žobráčky stojí tu prekrásna pani – kráľovná víl! Na hlave sa jej skvie koruna, vysádzaná drahými kameňmi. Ľahunké hodvábne šaty jej povievajú v teplom vánku.

Kráľovná sa milo usmieva, hladká začudované ovečky a vraví im:

  • Zachránili ste ma od istej smrti, milé ovečky. Ďakujem vám. Mohla by som sa teraz kruto pomstiť bezcitnému horárovi, vášmu pánovi, že mi nedal kúsok chleba, keď som hynula hladom, že mi nedovolil zohriať si skrehnuté údy v teplej izbe. Mohla by som blesk zoslať, aby ho na mieste zabil, alebo mu chalupu zapálil, mohla by som choroby alebo smrť poslať na neho i jeho rodinu, ale neurobím to, lebo nepoznám pomstu a nenávisť, moje srdce ako slnko vyžaruje len teplé lúče lásky. Vám, milé ovečky, som nesmierne povďačná za vašu šľachetnosť. Vyslovte si každá nejaké želanie a ja vám to želanie splním, nech už bude akékoľvek.

Ovečky stoja v prevelikom údive. Tu jedna z nich radostne zdvihne hlávku a povie:

  • Mocná kráľovná víl. Ja by som si želala, aby som mohla žiť tu v tomto kráľovstve až do konca života. Je tu tak milo a radostne, je tu teplučko a krásna trávička, víly tu žijú len v samých spevoch a tancoch, tu vládne iba šťastie, blaženosť a spokojnosť. Čo viac potrebujem? Dovoľ mi, krásna kráľovná, aby som tu mohla žiť a tešiť sa v ustavičnej radosti.

Kráľovná víl sa blahosklonne usmieva.

  • Dobre si si vyvolila, milá ovečka. Budeš spokojná, blažená a šťastná. A ty, druhá ovečka, čo si želáš? Tiež to isté?

Druhá ovečka sa hrdo vypla:

  • Ach nie, mocná kráľovná, nie. Ja som múdrejšia ako moja sestra. Musím dobre využiť túto príležitosť, lebo takej viac nebude.

Som staršia ako moja sestra, teda i skúsenejšia. Viem, že najväčším šťastím pre ľudí je mať zlato. Chcem teda, aby sa každé vlákenko mojej srsti premenilo na zlato. Budem si žiť ako veľká pani, pyšne sa budem prechádzať medzi ľuďmi, každý sa mi bude klaňať a závidieť mi. Chcem byť zlatou ovečkou!

Zachmúrilo sa čelo vznešenej kráľovnej, zosmutneli jej jagavé oči a po chvíľke mlčania preriekla:

  • Nedobrú žiadosť si vyslovila. Z tvojho srdca hovorí túžba po bohatstve a pýcha.

Ale ovečka sa nedala odhovoriť. Ona chce mať zlatú srsť stoj čo stoj. Čo mala kráľovná robiť? Sľúbila, že splní ovečkám akékoľvek želanie. Sľub musí dodržať. Rozkázala teda vílam, aby nanosili do veľkého kotla všetko zlato, čo v kráľovstve nájdu. Víly sa ihneď pustili do roboty. Naznášali toľko zlatých hrudiek a zrniek, že kotol bol o chvíľu plný. Rozložili oheň, zlato rozpustili a milú ovečku v ňom vykúpali až po uši. Necítila pálčivosť, hoci zlato bolo vrelé, lebo v krajine víl nemohol nijaký tvor cítiť bolesť.

Ovečka sa pozerá na svoj obraz v zrkadle jazier a potôčikov a oči sa jej ligocú radosťou. Celučká je zlatá. Skvie sa a horí ako slnce.

Ani sa len nepoďakovala kráľovnej víl a už sa aj náhlila tajnou chodbou, ktorú jej víly ukázali, do sveta medzi ľudí.

Budeže to sláva! Budeže sa každý čudovať a závidieť!

Ale – nestalo sa tak, ako si predstavovala.

Ide si ovečka do rodného kraja. Hlavu hrdo dvíha a pyšne sa obzerá okolo seba. Zlato sa v lúčoch slnka len tak iskrí.

Prišla do akejsi dediny a teší sa, ako ju ľudia budú obdivovať.

A veru obdivovali! Vybiehali na ulicu, oči aj ústa otvárali a od prekvapenia sa nevládali ani pohnúť. A ovečka od pýchy nevie, ako kráčať. To je sláva, to je radosť!

Ale žiaľ, tá sláva netrvala dlho! Prv ako ovečka zbadala, čo jej hrozí, schytili ju dvaja mocní chlapi, zvalili na zem, najprv hore bruškom, potom na bok a šklbú, trhajú z nej zlatú srsť o milých päť. Oči im svietia od lakomstva a túžby po zlate. A prichádzajú stále ďalší a ďalší, ženy, stareny, chlapi, starci, ba i deti a trhajú, šklbú, kričia, rujú sa navzájom. Ovečka volá na ratu, trepe sa, kvíli, narieka, ale pomoci niet. Ktosi odstrčil svojho suseda, aby si sám ušklbol viac zlatej srsti. Odstrčený sa nahneval, slovo dalo slovo, padlo zaucho, za ním druhé, tretie a už sa obaja trhajú a bijú. Do bitky sa však čoskoro pustili aj ďalší, ba aj ženy si zašli do vlasov.

Ovečka sa v tej trme-vrme spamätala a ušla. Zabehla neborká kdesi poza humná a schovala sa v kroví. Prezerá sa celá zúfalá a nešťastná. Všetka zlatá srsť je preč, chamtivé ruky ľudí ju celkom oškibali! A keby len to! Pri tom strašnom klbčení poranili jej zaiste vnútomosti, lebo cíti v útrobách preukrutnú bolesť.

A veru inakšie ani nebolo, do rána milá ovečka zahynula.


pridané: 2. jún 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…