Poľská rozprávka

O zakliatom mládencovi

Istý vdovec, ktorý býval v malom dome s troma dcérami, veľmi ťažko ochorel. Utrápené dievčence zavolali lekárov, ale ani tí nevedeli nič poradiť. Vtedy im dobroprajný domáci škriatok prezradil, že otca môže zachrániť iba voda zo zarastenej lesnej studničky. Chorý už neraz bol počul rozprávať o liečivej sile studničky, no nikomu sa nepodarilo z nej napiť, lebo každého, kto sa k nej priblížil, odháňali akési strašidlá. Báli sa ich i jeho tri dcéry. Keď však otcovi bolo čoraz horšie a neprestajne pripomínal, že zázračná voda by mu zaiste pomohla, najstaršia dcéra sa rozhodla.

  • Otecko, zajtra pôjdem po tú zázračnú vodu, nech sa robí, čo chce.

A vybrala sa do lesa, smutná a ustrašená. Predierala sa cez husté kríky, až sa dostala k zarastenej studničke a chcela znej nabrať trochu vody. Zrazu začula tajomný, ale príjemný hlas:

  • Nedám ti ani kvapky, kým mi neprisľúbiš, že budeš moja.

Najstaršia sestra sa tým slovám iba zasmiala. Vrátila sa domov a povedala otcovi, že studnička je taká zarastená, že sa voda znej nedá nabrať.

  • Aj tak pôjdem i ja sprobovať šťastie, – povedala stredná dcéra.

Pochodila takisto ako najstaršia. Odmietla strašidlo a vrátila sa domov bez liečivej vody. Prišiel rad na najmladšiu a najkrajšiu sestru Marzenku. Veselo kráčalo usmiate dievča hore kopcom, priblížilo sa k zarastenej studničke, načrie a počuje akýsi milý a láskavý hlas. Boli to tie isté slová, ktoré počuli jej sestry:

  • Keď mi prisľúbiš, že budeš moja, môžeš si načrieť, koľko chceš!

Milý a láskavý hlas jej tak lahodil, že bez váhania odpovedala:

  • Pravdaže! Budem tvoja …

Keď sa otec napil zázračnej vody, čo Marzenka priniesla, bolesti sa mu utíšili.

Na druhý deň, keď sa chýlilo k večeru, ktosi zaklopal na dvere a povedal:

Turu, turu, turu, ila,
otvorže mi, moja milá,
vernosť si mi sľubovala,
keď si vodu naberala.

Marzenka hneď poznala ten milý hlas a bez strachu otvorila. Pri dverách stála klzká klada. Marzenka sa na ňu ľútostivo pozrela, privítala ju a pomohla jej vojsť do izby. A tu, keď sa klady dotkla a začudovaná na ňu hľadela, padla na zem mokrá kôra i drevené vlákna a zjavil sa utešený mládenec s ligotavými očami.

Marzenka a mládenec sa zaľúbili do seba. A potom prichádzala klada každý večer, premenila sa na driečneho mládenca a do polnoci sa tešili s Marzenkou. Keď odbila polnoc, mládenec si obliekol svoje klzké drevené šaty a vracal sa do zarastenej studničky, kde bol zakliaty. Marzenku poprosil, aby jeho návštevy držala v tajnosti, lebo čas jeho zakliatia sa blíží ku koncu. Nadarmo mu prisľúbila, že nepovie nikomu ani slovka, zlé a závistlivé sestry odkryli jej tajomstvo. Raz pozerali cez kľúčovú dierku do Marzenkinej svetlice a nemohli sa vynadívať na krásneho mládenca; každým dňom väčšmi závideli Marzenke toto šťastie.

Raz, keď zbadali, že Marzenkin milý odkladá pred svetlicou svoju kôru na lavicu, rozmlátili ju a spálili v pekárskej peci. Keď odbila dvanásta hodina, Marzenkine výkriky a náreky zobudili celý dom.

  • Kto sa opovážil vziať šaty môjho milého?!

Keď mládenec videl, aká je dievčina zúfalá, zhlboka vzdychal a zvolal:

  • Už iba sedem dní chýbalo do môjho vyslobodenia, a teraz ma čaká ďalších sedem rokov útrap v drevenej podobe… Ostaň zdravá, Marzenka!

Plačky zmizol v nočnej tme.

Keď už uplynulo veľa času a o mládencovi nebolo ani chýru, ani slychu, Marzenka povedala:

  • Musím ísť hľadať svojho milého.

Najprv si dala pribiť na svoje topánky železné podrážky.

  • Dotiaľ budem na nich chodiť, kým sa nedozviem, kde je môj milý.

Potom si dala ukovať železnú palicu.

  • Dotiaľ sa budem ňou podopierať kým ma nezavedie k môjmu milému.

Nakoniec si dala ukovať medený kotlík.

  • Dotiaľ budem plakať, kým nebude plný sĺz.

V topánkach so železnými podrážkami, podopierajúc sa železnou palicou, a s kotlíkom na slzy v ruke vykročila do ďalekého sveta.

Míňali sa hodiny, dni, mesiace a Marzenka kráčala bez odpočinku. V hlbokej púšti natrafila na osamotený domček. Zaklopala na dvere a prosila o nocľah.

  • Dieťa moje, – vraví jej vo dverách starenka, – tu nocovať nemôžeš. Tu býva Mesiac a ja som tu strážkyňou. Keď sa vráti z roboty, každý kútik presvieti.

Marzenka jej odpovedala:

  • Už sa mi železná palica a železné podrážky derú a slzy sa do kotlíka lejú.
  • Kto to spí pod pecou? – opýtal sa Mesiačik, keď sa vrátil domov, aby sa vyspal po celonočnej robote.
  • Je to jedna dievčina, ktorá ide do sveta na železných podrážkach a hľadá svojho milého. Nevidel si ho niekde, Mesiačik?
  • Veru nie, ale nech tá dievčina so železnými podrážkami ide ďalej. Na sto míl odtiaľto býva môj starší brat, Slniečko. Možno on bude viacej vedieť.

Roniac slzy do medeného kotlíka, putovala Marzenka k Slniečku. Zaklopala na dvere jeho jasného domčeka, ukrytého v hustých lesoch.

  • Kto je tam?
  • To som ja, Marzenka. Hľadám svojho milého. Nemohli by ste mi dať nocľah?

Starenka, Slniečkova strážkyňa, sa chytila za hlavu.

  • Ako si sa sem dostala, dievka moja? Ani vtáčik-letáčik sem nedoletí, ani Mesiačik nedosvieti, ani vetrík nedoveje.

Marzenka jej odpovedala:

  • Už som železnú palicu a železné podrážky zodrala a skoro plný kotlík sĺz naplakala.

Slniečko zapadlo a vrátilo sa domov.

  • Povedz mi ihneď, strážkyňa, kto tu nocuje?
  • Je tu jedna dievčina, Marzenka, ktorá márne hľadá po svete svojho milého. Nevidel si ho niekde, Slniečko?
  • Veru nie. Iba že by môj strýko niečo o ňom vedel. Je to krutý severný vietor, Severák. Býva o sto míľ ďalej. Azda on odniekiaľ vyveje Marzenkinho milého.

Keď sa krutý Severák dozvedel o Marzenkinom milom, uvolnil svoje mrazivé mechy a začal hrozne fúkať. Od Baltského mora až po Karpaty strhla sa neslýchaná víchrica, zasiahla hory, lesy, rieky: pozrela do pokojných hĺbok Odry, vzbúrila obe Nisy, klodzskú a lužickú, prekutala prístav v Štetíne, pozrela do každého kútika, ale nikde nenašla ani stopy po Marzenkinom milom.

  • Ale vieš ty čo? – povedal Severák svojej strážkyni, keď sa vrátil ustatý domov. – Nech tá tvoja Marzenka ide ešte sto miľ ďalej k môjmu mladšiemu bratovi. Nech sa nebojí. On sa vždy usmieva a pofukuje veľmi lahodne. Menuje sa Favoni. Keď bol mladý, volali sme ho Zefyrko.

Už sa železné podrážky rozpadávajú, už i železná palica sa zahla od únavy, ale Marzenka kráča ďalej a predkladá Favonimu svoju vrúcnu prosbu.

Dal sa južný vietor do roboty. Premetal a previal celú Afriku, prekutal arabskú púšť, prenikol aj tam, kde zlé supy kočujú a ľudské kostry, vysušené slnečnou pálavou, vyznačujú cestu karavánam. Od Červeného mora cez Tibet a púšť Gobi, až po mys Dobrej nádeje, ale nič sa nedozvedel. Zavolal si teda na pomoc svojho šikovného bratanca, ktorý vedel nasypať piesku do očí každému nepriateľovi. Menoval sa Sirocco. Tento suchý svištiaci a veľmi nepríjemný vietor poznal najodľahlejšie časti sveta, ktoré jeho kamaráti nenavštevovali, ba sa im vyhýbali zo strachu pred hrôzami nekonečných púští. Iba Sirocco navštevoval často tieto nedostupné a ľuďom celkom neznáme končiny Čiernej Zeme v strednej Afrike.

Ešte dlho hľadali obaja, až nakoniec našli v lesoch strednej Afriky, v neprístupnej džungli jaskyňu, do ktorej ešte nikdy neprenikli lúče Slnka a Mesiaca. Bolo tam veľmi horúco, vietor ta ešte nikdy nenazrel. A v tejto jaskyni sedel Marzenkin milý, zamknutý v zlatej skrinke, v ktorej nebolo vzduchu.

Utešený mládenec, ktorý už toľko vytrpel v zarastenej lesnej studničke, bol by veru teraz prišiel o život v zlatej skrinke, pre zlý skutok Marzenkiných sestier.

Favoni a Sirocco chceli ihneď rozniesť tú skrinku na štyri strany sveta. Nedali si s ňou však rady. Zavolali teda Marzenku, ktorá sa ta horko-ťažko dovliekla, lebo železné podrážky jej už padali z nôh, železná palica už nechcela klopať, taká bola slabá. Iba medenému kotlíku chýbalo ešte niekoIko sĺz, aby bol celkom plný.

Keď Marzenka zastala pred skrinkou, pozbierala všetky svoje sily a mocným hlasom zvolala:

Tum, tum, tum, ila,
otvor sa, skrinka milá.
Ja som sa ti sľuhovala,
keď som v studni vodu brala.

Keď Marzenka vyronila posledné slzy z očí, zlatá skrinka sa otvorila a Marzenkin milý, už odkliaty, vyšiel znej.

Marzenku si vzal za ženu a od toho času šťastlivo žili.


pridané: 6. október 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…