Perrault, Charles

O vílach

Žila raz jedna vdova a tá mala dve dcéry. Staršia sa na ňu veľmi ponášala vzhľadom i povahou. Bola rovnako ako ona škaredá, zlá a pyšná. Pre mladšiu dcéru bolo veľmi ťažké žiť s nimi v jednom dome.

Bola verným obrazom svojho otca. Rovnako ako on vynikala nehou, inteligenciou a čestnosťou a čo viac, bolo to najkrajšie dievča, aké bolo možné uvidieť.

Matka mala radšej svoju staršiu dcéru, pretože sa na ňu tak podobala. A ku svojej mladšej dcére pociťovala len nenávisť. Tá musela jesť v kuchyni a pracovať bez oddychu. Každý deň musela chodiť ku studni, ktorá bola asi na pol míle od domu a donášať vodu vo veľkom džbáne.

Raz, keď slniečko silno pálilo a mladšia dcéra naberala vodu v studni, prišla k nej úbohá žena a prosila ju, či by sa jej nedala napiť. Dievčina okamžite nabrala vody zo studne a podala ju neborke.

Keď sa starenka napila, povedala:

  • „Si taká krásna, taká dobrá a pokorná, že ti musím dať nejaký darček. Som víla, i keď to tak vôbec nevyzerá. Dám ti taký dar, že ti pri každom slove vypadne z úst kvet a drahokam.“

Keď sa dievča vrátilo domov, matka jej vynadala, že ide neskoro.

  • „Prosím vás o odpustenie, mamička, že som sa oneskorila.“

Akonáhle vyslovila tie slová, z úst jej vypadli dve ruže, dve perly a dva veľké diamanty.

  • „Odkiaľ to všetko máš, dcéra moja?“

Dievčina bola taká prekvapená, keď počula, ako ju matka nazýva „svojou dcérou“, že jej vyrozprávala všetko, čo sa jej prihodilo.

Matka sa rozhodla, že okamžite pošle ku studni i svoju staršiu dcéru.

  • „Francka, vidíš, čo padá tvojej sestre z úst, keď rozpráva? Nechcela by si aj ty dostať taký dar? Bež nabrať vody do studne a keď k tebe príde starena a bude chcieť piť, daj jej zdvorilo všetko, čo si bude priať.“

Dievča protestovalo, ale matka trvala na svojom. A tak s hundraním šla.

Sotva prišla k studni, z lesa vyšla dáma veľmi krásne a elegantne oblečená a požiadala ju o napitie. Bola to víla.

  • „Prišla som snáď k studni preto, aby som sa vám dala napiť?“ riekla hrdopýška.
  • „Bežte si svojou cestou!“
  • „Nie si ani trochu milá,“ riekla víla. „Dávam ti preto dar, že pri každom slove vypadne z tvojich úst had a vyskočí žaba.“

Matka ju vyzerala už z diaľky a akonáhle sa priblížila, volala na ňu:

  • „Nuž čo, dcérenka moja?“
  • „Nuž čo, mamka,“ odpovedala jej staršia dcéra a na zem zoskočili dve žaby a za nimi sa vyplazili dvaja hadi.

„Božemôj,“ vykríkla matka, „to je kvôli tvojej sestre, to mi draho zaplatí.“ A bežala, že ju ubije.

Neborké vyľakané dieťa vzalo nohy na plecia a bežalo k vzdialenému lesu. Kráľovský syn, ktorý sa vracal z poľovačky, jej zastúpil cestu. Uvidel dievčinu takú krásnu, že sa do nej okamžite zamiloval. Potom sa k nej sklonil a spýtal sa jej, čo robí v lese tak sama a prečo uteká a tak usedavo plače.

  • „Beda mi, pane, matka ma vyhnala z domu.“

V tú chvíľu zbadal kráľovský syn, ako dievčine vypadlo z úst päť alebo šesť perál a rovnako toľko aj diamantov. Bol veľmi prekvapený a pýtal sa jej, odkiaľ to pochádza.

Vyrozprávala mu celý svoj príbeh a kráľovský syn ju odviedol do otcovho paláca a tam sa s ňou oženil.

A čo sa stalo so staršou dcérou? Matka sa nemohla ubrániť, aby ju nenávidela a vyhnala ju z domu. Nešťastnica chodila dlho-predlho, ale nenašla nikoho, kto by si ju chcel vziať za ženu. Odišla preto do hlbokého lesa a tam aj zomrela.


pridané: 3. júl 2005, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…