Japonská rozprávka

O starčekovi a kvitnúcich stromoch

Dávno-pradávno žil v jednej dedinke starček a starenka. Nemali detí, iba jedného malého psíka, a toho mali radi ako vlastné dieťa. Psík im bol za to vďačný a verný a ani na chvíľu sa od nich nepohol. Sprevádzal ich, aj keď odišli z domu obrobiť záhradku a políčko.

Jedného dňa kopal starček v záhrade. Keď sa na chvíľu oprel o motyku, videl, že pes ňuchá a hrabe na jednom mieste v trávniku. Starček o to veľmi nedbal a chcel pokračovať v robote. Ale pes s brechotom pribehol k nemu, potom znovu odbehol na to miesto a usilovne hrabal. Opakoval to tak často, až napokon vzal starček motyku a šiel, kde mu pes označil. Psík od radosti brechal ešte hlasnejšie. Starček zakopol niekoľkokrát do zeme, a čuduj sa, svete. . . o chvíľu zneli údery motykou jasnejšie a jasnejšie, až sa v zemi zjavil veľký poklad, staré ligotavé zlaté mince. Starček a starenka poklad vybrali a zaniesli domov. Tak títo chudobní ľudkovia jedným razom zbohatli. A ak so psíkom doteraz zaobchádzali dobre, tak teraz mu už načisto voľkali. Dostával najlepšie jedlo a bývanie mu spravili také, že ani princ si nemohol želať lepšie.

Ale chýr o poklade sa rýchlo rozniesol a starčekov sused nemohol od závisti viac spávať. Ustavične hútal, aké šťastie postretlo tých dvoch, a veril, že ich pes vysliedi všetky poklady sveta. Vybral sa teda k starkým a prosil ich, aby mu psa na krátky čas požičali. – Čo si ty myslíš? My máme svojho psa tak radi, že by sme sa ani na hodinu s ním nerozlúčili, – povedal starček. Ale závistlivý sused nepopustil. Deň čo deň chodil za nimi s tou istou prosbou, až mu psa napokon dali, lebo boli takí dobráci, že by nikomu na svete nevedeli na toľké prosenie odoprieť.

Raz keď psík šantil po záhrade, zrazu zastal, ňuchal tu i tam po zemi a začal hrabať. Sused hneď pribehol, žena priniesla motyku a naradovaní začali kopať. Ale to, čo našli, neboli veru nijaké poklady. Samý kal a kosti mŕtvych vyčnievali zo zeme a všetko to smrdelo tak strašne, že si museli pridŕžať nosy. Sused sa veľmi rozhneval, rozohnal sa motykou a psíka zabil. Potom utekal horekujúc k starčekovi a vravel: – Len si pomyslite, váš pes odrazu zomrel. A ako som ho len opatroval! Ktovie, ako sa to len mohlo stať. Ja som veru celkom nevinný. Hneď som vám to pribehol povedať, aby ste si ho mohli pochovať. – Smutne niesli starček a starenka psíka na miesto, kde našli poklad.

Pochovali ho pod starý smrek a dňom nocou smútili, lebo teraz už nemali nikoho.

Raz v noci, keď starček tvrdo zaspal, zjavil sa mu vo sne pes a povedal mu: – Vyrúb strom, pod ktorým ležím, a sprav si z neho mažiar na ryžu. Budeš mať z neho radosť. – Starčekovi sa neveľmi chcelo smrek vyťať, rozpovedal teda svoj sen žene a pýtal sa, čo má robiť. Žena mu poradila, aby psa počúvol. Strom vyťali a z kmeňa vystrúhal starček veľký, utešený mažiar. Keď ryža dozrela a pozbierali ju, mali nový mažiar vyskúšať. Starček teda vložil dnu nelúpanú ryžu a začal do nej udierať. Ale aký zázrak! Namiesto ryžových zrniek zacvendžali v mažiari kúsky zlata. Ako sa obaja z tej duše radovali!

Ale o ich bohatstve sa znovu dozvedel sused. Išiel teda k starkým a prosil, aby mu mažiar požičali. Starček mu ho požičal nerád, ale čo mal robiť? Nevedel susedovi odoprieť. Keď už mal sused mažiar doma, chystali sa lúpať ryžu. Privliekli jej za vrece, lebo chceli nahrabať veľa zlata. Ale aj tentoraz ich za lakomosť neminul trest. Lebo namiesto zlata sa ani len ryža neukázala. V mažiari sa zjavili hnusné, smradľavé odpadky. A aj teraz sa tak nazlostili, že bez rozmýšľania nakládli pod mažiar triesky a podpálili ho.

Dobrí starkí sa veľmi zarmútili, keď si po mažiar prišli a dozvedeli sa, čo sa stalo. S veľkým nárekom sa uložili spať. Ale vo sne sa starčekovi znovu zjavil jeho milý psík. Utešoval ho a kázal mu ísť k susedovi a doniesť popol zo spáleného mažiara.

  • Choď potom s popolom na cestu, a keď tadiaľ pôjde knieža, vyškriab sa na čerešne a posyp ich popolom. Uvidíš, ako všetky porozkvitajú.

Starček išiel hneď ráno k susedovi a doniesol si popol zo spáleného mažiara. Zaviazal si ho do uzlíka a išiel na cestu. Čerešne ešte nekvitli. Iba chýrni záhradníci predávali za drahé peniaze malé čerešňové kríky v kvetináčoch, aby si ľudia mohli kvitnúcou čerešňovou halúzkou ozdobiť izbu. Keď prišiel starček na cestu, práve videl prichádzať knieža a celý jeho sprievod. Starček sa rýchlo vyškriabal na čerešňu a nehodil sa pri pozdrave ponížene na zem ako iní ľudia. Knieža rozkázal starého chytiť a potrestať. Ale náš starček sa nezľakol. Vytiahol vrecko s jemnučkým popolom a posypal všetky stromy okolo. A vo chvíli stromy zakvitli a rozvoniavali tak utešene, že naradované knieža starčeka bohato obdarovalo a pozvalo do zámku, kde si ho veľmi uctili.

Závistlivý sused sa o tomto všetkom dozvedel. Lakomstvo a závisť mu nedali pokoja. Pozbieral teda ostatok popola zo spáleného mažiara a vydal sa na cestu. Aj on chcel, aby pre knieža rozkvitli stromy, keď to starčekovi prinieslo toľké šťastie. Keď uvidel knieža prichádzať, rýchlo siahol do vrecka, práve vo chvíli, keď išiel sprievod okolo. Ale tentoraz ani len jediný strom nevyhnal púčok, ani jediný strom nezakvitol. Rozhodený popol vletel kniežaťu a jeho sprievodcom do tváre a zašpinil im šaty. Nahnevaní a nazlostení stiahli ničomníka zo stromu a poriadne ho vyplatili. Potom ho poviazali a hodili do žalára, kde sa veru poriadne dlho potrápil. Kým ho pustili na slobodu, všetci ľudia v dedine už vedeli, aký zlý človek je to, a nechceli mať s ním nič do činenia.

Starček a starenka nikdy nezabudli na svojho milého psa, ktorý im dopomohol k bohatstvu a šťastiu. A v radosti a šťastí žili, kým nepomreli.


pridané: 6. marec 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…