O princovi, čo na žabu zakliaty bol

Na konci dediny, v chudobnom domci, žila jedna mať, a mala tri dcéry. Raz mať veľmi ochorela, a zažiadalo sa jej čistej vody zo studničky v lese. Poslal teda najstaršiu dcéru po vodu. Príde dievčina do lesa, a tam na studničke veľká žaba. Sedí si, sedí, a vody jej nechce dať nabrať. Vraj jej vody dá, len ak prisľúbi, že môže za ňou na večer prísť pod oblok ich domčeka. Ale dievčina niakovsky na to nechcela pristať, a tak jej žaba vodu nedala. Prišla najstaršia dcéra domov a hovorí: „Tak a tak, vodu som nepriniesla, lebo na studni je žaba, a ja som jej nedovolila na večer za mnou prísť.“

Mať zavzdychala a poslala po vodu prostrednú dcéru. Príde prostredná dcéra do lesa, zohne s k studničke, naradovaná, že sa jej podarí vody nabrať, keď tu zo studničky vyskočí žaba, a presne tak jej hovorí, ako tej prvej dievčine. Že ak nepristane, aby prišla za ňou večer pod oblok, tak jej vody nedá. Ale veru ani táto dcéra nechcela pristať, žeby za ňou pod oblôčik akási žaba chodila. A tak i ona domov chorej materi bez vody prišla, že v lese bola žaba, a tá jej vody nechcela dať, kým neprivolí, aby za ňou pod oblok došla, a to ona neurobí za živý svet. Posmutnela mať, vzdychla raz, vzdychla druhý raz, a napokon po vodu poslala najmladšiu dcéru. Príde tretia dievčina k studničke, a hneď sa ozve žaba. Že ak chce vody nabrať, musí sľúbiť, že ju – žabu – večer pri oblôčku bude čakať. Pozrela dievčina na žabu a pomyslela si, že to radšej na kraj sveta po vodu pôjde, ale potom si spomenula na chorú mať, a privolila na všetko, čo žaba chcela. Doma dala materi napiť vytúženej vody, a tá veru hneď pookriala. Posadila sa na posteli, a spytuje sa, ako tú vodu dostala. Povedala dievčina materi všetky sľuby, čo za vodu dala, a v duchu dúfala, že to žaba len tak, že z lesa ani nepríde, a chcieť nič nebude. Lenže sa zotmelo, a spod obloka sa ozvalo: „HÁROM, HÁROM, HÁROM JA, OTVOR DVERE, MOJA MILÁ. VŠAK SI MI TAK POVEDALA, KEĎ SI V STUDNI VODU BRALA.“

Preľakla sa dievčina a hovorí: „Mamka, mamka moja, už je tu!“

A mať na to: „Tak ju pusť, dievka moja, veď si jej to sľúbila.“

Dievčina otvorila dvere, žaba vošla dnu, a zas začala spievať: „HÁROM, HÁROM, HÁROM JA, POSAĎ MA ZA STÔL, MOJA MILÁ.“

A mať povie: „Tak ju posaď, keď si jej to sľúbila.“

Zobrala dievčina žabu a posadila ju za stôl. Žaba sedí, pozerá, a po chvíli začne spievať: „HÁROM, HÁROM, HÁROM JA, OPRAŽ VAJEC, MOJA MILÁ.“

A mať zase: „Sľúbila si? Sľúbila. Tak, upraž vajcia.“

Dievčina upražila vajcia, položila na stôl, a tu žaba: „HÁROM, HÁROM, HÁROM JA, POĎ SO MNOU JESŤ, MOJA MILÁ.“

Mať hovorí: „Tak choď dievka moja, keď si sľúbila.“

Sadla si dievčina za stôl, a začala s tou žabou jesť. Najedli sa, a žaba zase začne spievať: „HÁROM, HÁROM, HÁROM JA, PRIPRAV POSTEĽ, MOJA MILÁ.“

Dievčina pozrie na mať, a tá povie: „Hmmm, sľúbila si, tak postieľaj.“

Postlala dievčina posteľ, žaba skočila do nej, a spieva: „HÁROM, HÁROM, HÁROM JA, POĎ SO MNOU SPAŤ, MOJA MILÁ.“

Dievčina stojí, odhodlať sa nevie, žaba pozerá, a mať hovorí: „Keď sľúbiš, tak musíš. Len choď, dcéra moja.“

Ľahla si dievčina na kraj postele, a tu sa ozve: „HÁROM, HÁROM, HÁROM JA, POBOZKAJ MA, MOJA MILÁ.“

Dievčina zavolá: „Mamka, či počujete tú žabu?“

A mať na to: „Sľúbila si je to dcéra moja?“

  • „Sľúbila“, odvetí dcéra.
  • „Tak ju pobozkaj.“, povie mať.

Pobozkala teda dievčina žabu, a tu div! Koža pukla, a pred dievčinou stál, princ. Princ, čo bol na tú žabu zakliaty. Zobral si dievčinu za ženu, a doteraz žijú ak nepomreli.


pridané: 6. marec 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…