O princeznej a otrokovi

Za horami, za dolami, žila raz jedna princezná menom … ale to je vlastne jedno, lebo to bola jediná princezná na svete. A každý ju tak aj volal. Napokon si na jej skutočné meno už nevedel nik ani spomenúť.

Princezná rástla ako z vody. Deň čo deň bola krajšia a múdrejšia, práve tak ako sa na princezné patrí. Nosila krásne šaty a tešila sa obdivu mnohých mládencov, čo obdivovali jej krásu, ale i obdivu mudrcov, čo obdivovali jej múdrosť. Mala však jedinú chybu. Čím bola staršia, tým bola smutnejšia.

Kráľ si darmo hlavu lámal, darmo sa jej snažil priviesť na dvor všakovakých šašov na pobavenie, muzikantov a tanečníkov. Zakaždým sa princezná rozveselila a už by sa zdalo, že je všetko v poriadku, no čochvíľa zas osmutnela. Nakoniec sa kráľ rozhodol, že pripraví skvostný bál a pozve všetky vážené rodiny a predstaví princeznej mládencov z celého kraja. A veru i z cudzích krajov. Možno sa jej len nejaký zapáči a princezná prestane byť tak hrozitánsky smutná. A napokon, kráľ by si už aj rád oddýchol od svojich kráľovských povinností a odovzdal žezlo princeznej a jej vyvolenému.

Princezná však o žiadnych mládencoch nechcela ani počuť. No pretože mala otecka kráľa veľmi rada, prisľúbila mu, že sa bálu zúčastní. Chýry o najväčšom, najúžasnejšom a najskvostnejšom bále sa rozniesli po celej krajine. A nielen tam. Aj mládenci z cudzích a veľmi ďalekých krajov sa o tom dozvedeli a začali sa chystať na cestu.

Zatiaľ dal kráľ princeznej ušiť tie najkrajšie šaty aké kedy ľudské oko videlo. Boli ušité zo siedmych druhov brokátu, siedmych druhov hodvábu, siedmych druhov zlatých a strieborných látok. A nemohli chýbať ani krásne kráľovské šperky vyrobené siedmimi najznámejšími zlatníkmi zo siedmych druhov drahých kameňov, siedmych druhov zlata a striebra a siedmych diamantov. Princezná sa však už ani z toho netešila, tak hrozitánsky bola smutná.

No v sedemdesiatej siedmej krajine za trinástimi horami, trinástimi dolami, tam kde rástlo sedemdesiat sedem druhov kávovníka, žil jeden krásny rytier menom Martin. Ten sa o bále dopočul tiež, no hoc sa bál blížil, on ani nepomyslel na to, žeby sa tam pobral. Mal na starosti oveľa dôležitejšie veci. Musel zrátať všetky hviezdy na nebi, vyhútať prečo jablko nepadá dohora a prečo sa voda z vane vždy vyleje, keď sa tam ponorí. Bol to jediný rytier – mudrc na celom svete. Nemal on čas venovať sa akýmsi princeznovským bá­lom.

No rytier Martin bol aj medzi ostatnými rytiermi veľmi obľúbený a preto im musel sľúbiť, že z času na čas pre nich odloží svoje povinnosti. A akurát vtedy, keď mala princezná bál, mali sa konať v jeho paláci vychýrené divadelné hody. Rytier mal vo zvyku vymyslieť predstavenie a hrával v ňom kadejakých skaderuka-skadenoha kolohnátov. A vskutku, zvykli to byť tie najlepšie predstavenia. Aj tentokrát jedno vymyslel a povedal si, že si v ňom zahrá úlohu otroka. A popri tom všetkom si ani nevšimol, že nik na divadelné hody neprišiel. Už aj stál na javisku v preoblečení a kuká a kuká, nikde nikto. „Ej, tu veru bude niečo vo veci,“ povedal si. „Musím ja vyhútať, čo sa to deje. Hádam moja krajina nie je zakliata, keď tu nikoho niet.“ No hneď potom si spomenul na najkrajšiu jedinú princeznú a na jej bál a capol sa po čele. „Tak veru, keď tí moji drahí druhovia neprišli a radšej sa šli dívať na krásnu princeznú, musím im za to ja voľajakú neplechu vyparatiť“. A už sa aj začal chystať do krajiny za sedemdesiatimi siedmimi krajinami a trinástimi horami a dolami.

A tak sa krásny rytier Martin vybral na cestu, zobral si so sebou aj kráľovské háby a veru aj tie, čo boli kostýmom otroka. Keď dorazil na miesto, hneď vyhľadaj Dajfúza, známeho to vtipkára a takto sa s ním dohodol: „Keď bude zábava v plnom prúde, znenazdajky vyhlás, že v tejto krajine sa budú sluhovia aj otrokom klaňať.“ Potom Dajfúzovi prezradil, čo má za lubom. A ten samozrejme súhlasil, veď to bol figliar najväčší na svete.

I tak sa aj stalo. Keď bola zábava v plnom prúde, Dajfúz povedal: „Toto je veru čudná krajina. Veď tuto sa vraj sluhovia kráľom a otrokom klaňajú.“

„Ej veru, či si veľa vína vypil?“ opýtal sa jeden z dobrých priateľov princa Martina.

„Vypiť vypil, no vec sa má tak, že som sám na vlastné oči videl, ako sa sluhovia otrokovi klaňali.“

„Ale netáraj nám tu hlúposti a radšej zbehni po ďalšie víno“ odvetili mu na to.

„Zbehnem, až sa ukáže, že som mal pravdu. A veru, urobme stávku. Ak ja vyhrám, tak tento večer mi prenecháte prednosť u princeznej. A ak privolí, tancovať s ňou budem iba ja.“

„No ak prehráš, budeš nám všetkých celý večer posluhovať a nosiť nám zo stola tie najlepšie dobroty,“ odvetili mu na to.

A tak sa teda dohodli; avšak zaraz vstúpil do sály rytier Martin preoblečený za otroka. Tu v ňom hneď všetci sluhovia ostatných rytierov spoznali pravú Martinovu totožnosť, lebo často chodievali aj so svojimi pánmi do jeho paláca. Dívali sa dívali, nevedeli čo to má znamenať, no napokon sa jeden za druhým začali Martinovi klaňať.

„Ech, ty huncút jeden, bodaj by ťa!“ smiali sa rytieri a hneď dali za pravdu Dajfúzovi. A v tom princezná, ktorá bola ako zvyčajne, veľmi smutná, prišla v celej svojej kráse podívať sa, čo sa trmol sa to tu deje. A tak jej všetci vyrozprávali celý príbeh. Ach, ako sa dobre princezná pobavila! Smiala sa jedna radosť nad týmto Martinovým šašovstvom. A ihneď si ho aj obľúbila. A veru aj krásny rytier nemohol z princeznej oči spustiť, ani ústa zavrieť nevedel, tak sa mu veľmi zapáčila. Keď to Dajfúz videl, prenechal svoju výhru rytierovi Martinovi, až sa jej môže venovať celý bál. Veď každý si najviac prial, aby bola princezná znovu veselá.

Tak sa princezná a krásny rytier dali do reči, do tanca a aj po záhrade sa prechádzali, až kým slniečko nezačalo vystrkovať nožičky spod periny. Princezná očarila rytiera nielen svojou nevídanou krásou, ale aj svojimi vtipnými nápadmi a múdrosťou, tak ako nikto predtým. Krásny rytier Martin zasa vždy princeznú rozosmial svojimi hábami otroka a všakovakými výmyslami. Ale najviac očarilo princeznú to, že sa s krásnym rytierom môže rozprávať aj o tajomstvách prírody, o hviezdach, či jablkách padajúcich na zem.

I stalo sa, že princeznej sa úsmev na perách nestratil až do svitania. A keď už ju slniečko pošteklilo na tvári, princezná zrazu očervenela v lícach ako ružička a tri krát ju otočilo dookola. Až… až bolo počuť veľký buchot a pišťanie a jajčanie zlej strigy, ktorá kedysi dávno, ešte nad kolískou, vyslovila nad princeznou kliatbu, že s takou krásou nikdy šťastná byť nemôže. No Martin, ktorý sa do princezny zamiloval do hĺbky svojho srdca, ju dokázal svojou láskou a dobrým srdcom urobiť šťastnou. A princezná sa tiež zamilovala do otroka – krásneho rytiera Martina. Keď to kráľ videl, nemohol byť šťastnejší. Na druhý deň im vystrojil svadbu. Ich láska pretrváva až po dnes, lebo láska je nesmrteľná a princezná s rytierom sa milovali a budú milovať naveky.


pridané: 6. október 2010, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…