Indiánska z Južnej Ameriky

O chlapcovi, ktorý sa stal vlkom

Vo vigvame pri jazere žil chorý človek. Mal ženu a tri deti.

Prišli k nemu šamani, ale pomôcť mu nevedeli. Chorý zomieral. Uvoľnili teda všetky otvory na vigvame, aby duch zomretého mohol odísť. Chorý ešte raz otvoril oči a povedal:

  • Zomieram. Žena pôjde čoskoro za mnou. Čo bude, deti, s vami?

My ľudia s červenou kožou už nie sme silní. Nesmiete sa nikdy opustiť. Počujete ma, deti? – Deti otca počúvali a zvolali:

  • Nikdy sa neopustíme. – Potom otec položil ruky na hlavu malého synčeka a povedal: – Toto dieťa je bezbranné a bezmocné. Neopustite ho, kým nenarastie a nezmocnie. – Deti to otcovi sľúbili a otec zomrel. Plakali za ním a pochovali ho. O pol roka zomrela aj matka. Deti sľúbili aj jej, že sa nikdy neopustia, a uvoľnili všetky otvory na vigvame, aby matkin duch mohol odísť.

Potom ju pochovali. Teraz už boli na svete celkom samy. Starší syn vzal otcove zbrane a šiel poľovať. Sestra varila a opatrovala malého brata, lebo bol veľmi slabučký. Nejaký čas si nažívali v pokoji.

Minula sa zima, prichádzala jar. Všade navôkol bolo pekne a staršiemu bratovi sa prestala samota páčiť. Zachcelo sa mu do sveta. – Sestra, – povedal raz, – tu je jeden deň ako druhý. Je tu samý les, nieto tu iných mužov a žien, a vo svete jesto predsa aj viac ľudí. Vonku vo svete by som nemusel jednostaj mlčať a zhovárať sa sám so sebou ako tu. – Nesmieš odísť, – povedala mu sestra, – sľúbili sme rodičom, že sa neopustíme a že budeme opatrovať bračeka. Je slabučký. Čo by z neho bolo! -Starší brat mlčal, iba čo zvraštil čelo. Na druhý deň ráno zobral šípy a luk a odišiel z aomu. Sestra ho čakala, vyčkávala až do večera, ale on sa nevrátil. – Kde je môj brat? – pýtal sa najmenší. – Odišiel k ľuďom a už sa nevráti, – odvetila sestra. – Už nikdy nepríde?

  • začudoval sa maličký.
  • Je zlý. Musíš naňho zabudnúť. Zabudol, čo sme sľúbili rodičom. – A prekliala staršieho brata, lebo zabudol na sľub.

Ale aj jej bolo čoraz otupnejšie. – Prečo sme len sľúbili niečo, čo nevládzeme splniť, – nariekala. – Starší brat je už vo svete, chodí poľovať a teší sa, keď sa vracia domov. Sedí s ostatnými pri ohni, spieva a smeje sa s nimi. Okolo neho sa vrtia dievčiny a želajú si, aby ich vzal do vigvamu. Oslavujú ho ako hrdinu, a ja tu musím sedieť a varovať malého brata. – Keď si to takto povedala, načisto zdivela. Malý brat sa jej bál. Tvár jej potemnela a riad odkladala tak zúrivo, že popadal na zem. Raz večer poznášala na kôpku všetko živobytie, čo ešte vo vigvame ostalo, a keď svitlo ráno, poskladala si svoje šatky a stužky, obula si mokasíny a zberala sa preč.

  • Kam ideš, sestra? – pýtal sa malý brat.
  • Idem hľadať nášho brata.
  • Prečo ma nevezmeš so sebou? – pýtal sa malý brat. Bol smutný.
  • Pre teba je to ďaleko. Si slabý. Nohy ťa neunesú.
  • Kedy sa vrátiš, sestra?
  • Až nájdem brata. Tu máš jedlo, nebudeš musieť hladovať.

Keď to riekla, vyšla von a už sa nikdy viac nevrátila. Chlapček jedol zo zásob, a keď už vo vigvame nič nenašiel, odišiel smutný do lesa a hľadal si jahody a korienky. Večer sa vrátil do vigvamu a plakal, lebo sestra sa nevrátila.

Prišla zima. Napadlo veľa snehu. Celý kraj bol ním pokrytý.

Chlapec bol ešte smutnejší. Už nemohol nájsť ani korienky, ani jahody. Jedného dňa sa vybral von, do snehu. Chcel v ňom hrabať, či pod ním nenájde voľajakú potravu. Keď sa obzrel, uvidel akési zviera obhrýzať kosť. Zviera sa človeka zľaklo. – Kto si? – pýtalo sa. – Som človek. Bývam tu, vo vigvame. A ty si kto?

  • Ja som vlk. Bývaš sám, alebo s inými?
  • Nie, som celkom sám, – odvetil chlapec.

Vlk sa čudoval. – U nás nikto nebýva sám. Máme rodičov, bratov a sestry, a keď rodičia zomrú, ostaneme všetci spolu.

Chlapec odpovedal: – Sestra a brat ma opustili. – A rozplakal sa. Vlk mu dal kúsok kosti, aby ju obhrýzol a nasýtil sa.

Potom odišiel do svojho brlohu. – Ešte sa vrátim, – povedal.

Išiel k svojim rodičom a porozprával im o malom chlapcovi vo vigvame, ktorého opustila sestra a brat. – Roztrháme ho a zjeme, – povedalo niekoľko vlkov. – Mladého človeka možno roztrhať ľahšie ako starého. – Ale ostatní povedali: – Pozrite, vždy sa hovorí, že my vlci sme zlí, lebo trháme ľudí. Ale aj ľudia sú zlí, keď sa opúšťajú. A ktovie, – vraveli, – možno, že bdie nad ním duch Manitu. Neslobodno ho roztrhať. Nad osamoteným a opusteným človekom bdie Manitu.

Na druhý deň išiel mladý vlk aj so sestrami, bratmi a rodičmi k chlapcovi do vigvamu. Chlapec sa zľakol. Bál sa toľkých vlkov.

Vlci obstali vigvam a chlapec sa neodvážil vyjsť. Starí vlci vedeli, prečo sa bojí. – Má strach, lebo nie sme ľudia. Choď dnu najprv ty a povedz mu, aby sa nebál. – Keď to stará vlčica povedala, začala zavýjať, lebo cítila ľudský pach. – Nezavýjaj, – povedal starý vlk. – Bude sa zavýjania báť väčšmi, ako keď ťa uvidí.

Zaženieš ho svojím zavýjaním. – Vlčica utíchla, zavýjala už len potroche, aby chlapca nenaľakala.

Mladý vlk vošiel k chlapcovi do vigvamu a všetko mu vyrozprával. A chlapec neutiekol. Nie, neutiekol, ale vyšiel von medzi vlkov, a vlci prišli k nemu a dívali sa naňho. – Pozrite, aký je slabý! – vraveli. – Je hladný. – A dali mu jesť. Priniesli mu kosti a korienky. – Naozaj bdie nad ním Manitu, keď dosiaľ nezahynul od hladu. – Vzali ho potom so sebou, aby nebol vo vigvame sám.

Jedával a býval teraz s vlkmi a bolo mu vždy teplo. Keď ho začalo oziabať, zaliezol medzi vlkov a oni ho zohrievali.

Keď prišla jar, išli vlci na breh rieky. Na druhej strane rieky bývali ľudia. Chlapec ich vídal zo svojho úkrytu. – Čo je chlapcovi? – pýtala sa stará vlčica – Je smutný a skrýva sa. Možno sa hanbí, že je človekom. – Ale chlapec plakal, lebo na jednom člne spoznal svoju sestru. Keď nastala noc, utekal na miesto, kde bola voda plytká, a prebrodil sa na druhý breh. Našiel sestrinu chatrč, lebo v nej horelo svetlo. Obišiel chalupu a volal na sestru. Sestra poznala jeho hlas a zľakla sa, že to volá jeho duch.

  • Sestra, milá sestra, – volal chlapec, – nie som duch, som tvoj brat a žijem medzi vlkmi, a ak mi neotvoríš, musím sa stať vlkom.

Ale sestra neotvorila.- Teda chceš, aby som sa stal vlkom.

Chcela si to, a stane sa zo mňa vlk, – povedal chlapec smutne a obišiel chatrč. Sestrin muž povedal: – Čo chce od teba? Nie je to tvoje dieťa, nechaj ho odísť. – Chlapec utekal k inej chatrčí, kde býval brat, ktorý ho prvý opustil. – Brat môj, brat môj, pozri, ako sa premením na vlka! – volal chlapček cez okno.

Aj sa tak stalo. Hlas sa mu odrazu zmenil a začal zavýjať. Telo mu obrástlo srsťou, klesol na ruky a tie sa mu naraz zmenili na laby. Brat ho po hlase poznal a vybehol hneď k nemu. Utekal, ako len vládal. Nechcel, aby sa brat stal vlkom. Ale keď vyšiel, bol už z chlapca ozajstný vlk, ktorý sa bál človeka, utekal k lesu a zmizol v húštine.


pridané: 6. apríl 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…