Slovenská rozprávka

Múdra pastierka

Žili raz dvaja bratia. Jeden z nich bol bohatý sedliak, nemal deti a bol veľmi lakomý. Druhý, chudobný želiar, mal jedinú dcéru a bol to veľký dobrák. Keď šlo dievčaťu na dvanásty rok, dal ju k bratovi za pastierku husí. Dva roky slúžila za stravu, po dvoch rokoch zosilnela a stala sa kravskou dievkou.

„Len slúž, Manka, poctivo,“ vravel jej strýc, „keď pôjdeš zo služby, dám ti ako mzdu jalovicu. Práve mám štvortýždňové teľa, to dochovám a tebe to bude iste milšie ako peniaze.“

„To viete, že bude,“ odpovedala Manka a od tej chvíle bola do práce ako oheň a ani grajciar strýkovi neminula len tak naverímboha.

Ale strýc bol šelma. Manka tri roky slúžila spravodlivo a bez odvrávania, ale otec ochorel a ona musela domov.

Žiadala teda jalovicu, z ktorej už bola statná krava. Tu strýc obrátil, spustil kdesi čosi, že jej toľko nedá, že jej to nesľúbil, a chcel úbohú Manku niekoľkými grošmi odbaviť. Tá však nebola taká hlúpa, aby peniaze prijala.

Doma s plačom otcovi všetko povedala a chcela, aby šiel pánu prokurátorovi žalovať. Otec sa na nesvedomitého brata veľmi rozhneval, bez meškania šiel do mesta a predniesol žalobu.

Pán prokurátor ho vypočul a poslal po sedliaka. Sedliak však presne tušil, že bude musieť jalovicu dať, ak to pán prokurátor nejako nespraví, preto sa ho usiloval nakloniť na svoju stranu.

Pán prokurátor bol v rozpakoch. Bohatého by si nerád rozhneval a chudobný mal predsa právo na svojej strane.

Rozsúdil teda múdrym spôsobom. Zavolal si každého zvlášť a dal im hádanky: Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? A kto to uhádne, dostane jalovicu.

Mrzutí odišli bratia domov. Celou cestou rozvažovali, čo by to asi tak mohlo byť, ale ani jeden, ani druhý sa nemohli dostať k pravde.

„Tak ako?“ pýtala sa žena bohatého sedliaka, keď prišiel domov.

„Čert aby tie súdy vzal, teraz som v peknej kaši,“ povedal sedliak a hodil čiapku na stôl.

„No a prečo, čo sa ti stalo, prehral si?“

„Čo prehral! Neprehral, ale určite prehrám. Prokurátor mi dal hádanku: Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? Ak to uhádnem, jalovica bude naša.“

„To je rečí kvôli hádanke. Sama ju uhádnem. Čo by mohlo byť bystrejšie ako náš čierny špic, čo sladšie ako náš sud medu a čo bohatšie ako naša truhlica toliarov?“

„Dobre máš, žena, ty si to uhádla, jalovica bude naša,“ potešil sa milý sedliak a pustil sa do pečienky, ktorú mu žena pripravila.

Želiar šiel domov celkom smutný, zavesil klobúk na klinec a sadol si za stôl.

„No, ako ste dopadli, otecko?“ pýtala sa Manka.

„No dopadol. Sú to páni, tí by človeka aj pobláznili.“

„No tak čo, vravte.“

Otec porozprával, čo im pán prokurátor nariadil.

„No, keď to nie je nič horšie,“ usmiala sa Manka. „To aj sama uhádnem, len nebuďte smutný, ráno vám to poviem.“

Želiar ale napriek tomu celú noc oka nezažmúril.

Ráno prišla Manka do izby a vraví:

„Keď sa vás bude pán prokurátor pýtať, povedzte, že najsladší je spánok, najbystrejšie oko a najbohatšia zem, z ktorej všetko pochádza. Ale to vám vravím, nie aby ste prezradili, od koho ste sa to dozvedeli.“

Želiar šiel k pánu prokurátorovi, zvedavý, či tá odpoveď bude správna.

Najskôr pán prokurátor zavolal sedliaka a pýtal sa ho na rozlúštenie hádanky.

„No, ja si myslím,“ odpovedal sedliak, „že nemôže byť nič bystrejšie ako môj špic, ktorý všetko vyňuchá a vysliedi, nič sladšie ako môj sud medu, ktorý už štyri roky leží, a nič bohatšie ako moja truhlica plná toliarov.“

„Milý sedliak,“ povedal pán prokurátor a pokrčil plecami, „to sa mi nejako nezdá, ale ešte si vypočujem tvojho brata.“

„Milostivý pane, ja si myslím, že najbystrejšie je oko, ktoré razom všetko zbadá, najsladší je spánok, lebo nech je človek akokoľvek zarmútený a utrmácaný, keď spí, nevie o ničom a niekedy sa aj vo sne poteší, a najbohatšia je zem, z ktorej všetko naše bohatstvo pochádza.“

„Ty si uhádol a máš jalovicu. Ale povedz mi, kto ti to povedal, lebo viem, že sa to v tvojej hlave nezrodilo.“

Dlho nechcel želiar povedať, ale keď pán prokurátor na neho naliehal, poplietol sa a vyšiel s pravdou von.

„Dobre teda, keď je tvoja dcéra taká múdra, nech príde zajtra ku mne, ale nech to nie je vo dne ani v noci, ani peši, ani na voze a nech nie je ani oblečená, ani nahá.“ To bol zase pre želiara úder.

„Milá Manka!“ povedal, keď prišiel domov. „Ty si si to pekne zavarila. Prokurátor nechcel veriť, že to mám zo svojej hlavy, a tak som musel s pravdou von. Teraz máš k nemu prísť, ale nemá to byť vo dne ani v noci, ani peši, ani na voze, a nemáš byť ani nahá, ani oblečená.“

„No, to je toho, len sa nestarajte, veď ja to nejako vyriešim.“

O druhej hodine po polnoci Manka vstala, vzala riedke zrebné vrece a obliekla si ho; na jednu nohu si natiahla pančuchu, na druhú naboso topánku, a keď išlo na tretiu, medzi dňom a nocou, sadla na kozu a napoly peši, napoly jazdecky sa dostala do mesta.

Pán prokurátor hľadel z okna a múdru pastierku už očakával. Keď videl, že tak dobre splnila svoju úlohu, vyšiel jej oproti a povedal: „Vidím, že si vtipné dievča, ak chceš, vezmem si ťa za ženu.“

„Prečo nie,“ odpovedala Manka a premerala si pána prokurátora od hlavy po päty. Ženích chytil peknú nevestu pod pazuchu a viedol ju do izby. Nato poslal po krajčíra a dal ušiť šaty pre nastávajúcu pani prokurátorovú.

Deň pred svadbou ženích neveste prikázal, aby sa nikdy do jeho vecí neplietla, lebo by sa inak musela vrátiť k otcovi.

„Urobím, ako si želáš,“ odpovedala nevesta.

Na druhý deň bola svadba a z Manky sa stala veľká pani.

Ale ona sa dobre ku všetkému hodila, ku každému bola milá a svojho manžela milovala. Za to ju mal každý vo veľkej vážnosti.

Raz prišli k pánu prokurátorovi dvaja sedliaci, jeden mal žrebca, druhý kobylu. Keď kobyla priniesla žriebä, nastala otázka, komu patrí. Sedliak, čo mal žrebca, tvrdil, že všetkým právom žriebä patrí jemu; sedliak, ktorému patrila kobyla, dokazoval, že má na žriebä ešte väčšie právo. Tak sa hádali, až sa napokon dostali k pánu prokurátorovi. Sedliak, ktorý mal žrebca, bol veľmi bohatý, a tak dal pánu prokurátorovi bokom dobré slovo, a žriebä bolo jeho.

Zatiaľ si pani prokurátorová vo vedľajšej izbe všetko vypočula. Nepáčil sa jej manželov nespravodlivý rozsudok. Keď vyšiel chudobnejší sedliak von, zakývala na neho a vzala si ho bokom.

„Vy hlúpy,“ vravela mu, „prečo ste sa dali tak napáliť? Kto to jakživ počul, aby mal žrebec žriebä?“

„Nuž, ja si tiež myslím, že sa mi veľká krivda stala, ale keď milosťpán tak rozhodol, čo mám robiť?“

„Verím vám, ale vypočujte si, čo vám poviem, pod tou podmienkou, že sa nikto nedozvie, kto vám tú radu dal. Zajtra okolo poludnia vezmite sieť, vylezte na vrch a tvárte sa, že chytáte ryby. Môj muž s niekoľkými pánmi pôjde okolo. Keď vás uvidia, budú sa pýtať, čo robíte, a vy im odpovedzte: Keď môžu mať žrebci žriebätá, môžu aj na vrchu ryby byť.“

Sedliak sa panej poďakoval a sľúbil, že sa podľa jej rady zachová.

Na druhý deň si pán prokurátor s niekoľkými pánmi vyšiel na lov. Tu už zďaleka vidia na vrchu sedliaka siete rozťahovať. Všetci sa pustili do smiechu, a keď prišli na vrch, pýtali sa sedliaka, čo tam robí.

„Chytám ryby,“ odpovedal sedliak.

„Kto to jakživ počul, aby na vrchu boli ryby?“ čudoval sa pán prokurátor.

„Keď môžu mať žrebci žriebätá, môžu aj na vrchu ryby byť.“

Pán prokurátor zostal ako pivonka. Hneď si však zavolal sedliaka dolu, vzal si ho bokom a vraví:

„To žriebä je tvoje, ale najskôr mi povieš, kto ti tú radu dal.“

Sedliak zapieral, koľko mohol, ale nakoniec predsa len pani prokurátorovú vyzradil.

Podvečer príde pán prokurátor domov, ale paniu si ani nevšimne, chodí po izbe, nepovie ani slovo a na nijakú otázku neodpovedá. Pani si hneď pomyslela, čo mu vŕta v hlave, no aj tak trpezlivo čakala, k akému koncu sa to schýli.

Po hodnej chvíli zostal pán manžel so zamračenou tvárou pred ňou stáť a vravel:

„Vieš ešte, čo som ti pred svadbou prikazoval?“

„Viem to, viem.“

„Prečo si teda sedliakovi radila?“

„Lebo nemôžem zniesť nespravodlivosť. Úbohý sedliak bološmeknutý.“

„Či bol ošmeknutý, alebo nie, teba do toho nič nebolo. Teraz sa vráť, odkiaľ si prišla. Aby si však nepovedala, že som sa k tebe nespravodlivo zachoval, dovolím ti vziať si, čo ti je najmilšie.“

„Ďakujem, milý muž, za tvoju dobrotu, a keď to inak nemôže byť, poslúchnem. Dovoľ, aby som sa s tebou ešte naposledy navečerala, a to tak veselo, akoby sa medzi nami nebolo nič stalo.“

Manka hneď bežala do kuchyne, dala pripraviť dobrú večeru a to najlepšie víno.

Keď bolo jedlo na stole, obaja si sadli, jedli, pili a zhovárali sa ako na hodoch. Pani dosť a dosť pripíjala manželovi, a keď videla, že už má v hlave, nariadila sluhovi, aby jej ešte jeden naliaty pohár podal.

„Milý môj muž, ten pohár vína vypi na moje zdravie a na rozlúčku. Len čo to urobíš, pôjdem domov.“

Pán manžel vzal víno a naraz vypil celý pohár na manželkino zdravie; ale už sotva jazykom hýbal. Po chvíli mu klesla hlava a tvrdo zaspal. Pani všetko zamkla, sluhovia pána uložili, potom ho aj s posteľou zobrali na plecia a šli za paňou. Otec spínal ruky, keď videl tak neskoro v noci, aký čudný sprievod prichádza k chalupe. Až keď mu dcéra všetko vysvetlila, bol s ňou spokojný.

Slnko už stálo pekne vysoko, keď sa pán prokurátor prebudil. Hľadí, pretiera si oči a nevie sa spamätať, čo sa s ním stalo. Tu vojde do dverí jeho pani v jednoduchej, ale čistej sedliackej sukni, s červeným čepcom na hlave.

„Ty si tu ešte?“ pýta sa jej.

„Nuž, prečo by som nebola? Veď som doma.“

„A čo tu robím ja?“

„Vari si mi nedovolil, aby som si so sebou vzala, čo mi je najmilšie? Ty si mi najmilší, tak som si zobrala teba.“

Pán prokurátor sa rozosmial a vraví:

„Nech ti je odpustené! Vidím, že si múdrejšia ako ja, preto budeš od dnešného dňa súdiť ty, nie ja.“

Pani prokurátorová sa tomu potešila a od toho dňa súdila ona a všade bolo dobre.


pridané: 3. február 2006, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…