Andersen, Hans Christian

Lietajúci kufor

Bol raz jeden kupec, ktorý bol taký bohatý, že by bol mohol celú ulicu a ešte uličku pri nej vydláždiť strieborniakmi. Ale neurobil to, svoje peniaze vedel inak použiť. Ak vydal groš, vrátil sa mu namiesto neho toliar – taký to bol obchodník. Až raz zomrel.

Všetky peniaze zdedil po ňom syn a veselo si žil. Chodil každú noc na maškarné plesy, z toliarových bankoviek si robil papierové draky a na mori hádzal žabky strieborniakmi miesto kamienkami. Tak to muselo ísť s peniazmi dolu vodou, a veru aj šlo. Napokon mu zostali iba štyri groše, pár pantoflí a starý župan. Teraz už o neho priatelia nestáli, veď ani po ulici sa s ním nemohli prejsť. Ale jeden z nich, dobráčisko, poslal mu starý kufor a odkázal, aby si do neho všetko pobalil. Dobrá rada, lenže kupcov syn nič nemal a preto si sadol do kufra sám.

Bol to však divný kufor. Len čo sa na ňom stisla zámka, kufor sa vzniesol. Tak sa stalo i teraz. Fuk! a už vyletel komínom vysoko ponad mraky a letel stále ďalej a ďalej. Dno zavŕzgalo a kupcov syn mal už strach, že sa kufor rozpadne; bol by urobil poriadny kotrmelec! Boh nech by mu bol milostivý! Doletel však až do Turecka. Kufor schoval v lese pod napadané lístie a pobral sa do mesta. Mohol si to dovoliť, veď Turci chodili všetci tak ako on, iba v župane a v pantofliach. Cestou stretol pestúnku s dieťatkom. "Počuj turecká pestúnka, oslovil ju, "akýže je to tam zámok celkom pri meste, s oblokmi v toľkej výške?

„Tam býva kráľova dcéra! povedala mu. "Predpovedali jej, že bude veľmi nešťastná pre milého, a preto k nej nikto nesmie ísť, iba ak v sprievode kráľa a kráľovnej.“

„Ďakujem,“ povedal kupcov syn. Hneď sa vrátil do lesa, sadol si do kufra, vyletel na strechu a oblokom vošiel k princeznej.

Princezná na diváne spala. Bola taká krásna, že ju kupcov syn musel pobozkať. Princezná sa zobudila a veľmi sa zľakla, ale on jej povedal, že je turecký boh a že k nej prišiel zo vzduchu. To sa jej zapáčilo.

Potom si sadli vedľa seba a on jej rozprával rozprávky o jej očiach: sú ako dve prekrásne tmavé jazerá a myšlienky v nich plávajú ani morské panny. A rozprával o jej čele: je ako snehová hora s čarokrásnymi sálami a obrazmi. A rozprával jej o bocianovi, ktorý nosí malé chutné deťúrence.

Ej, boli to krásne rozprávky! Potom požiadal princeznú o ruku a ona hneď povolila.

„Ale musíte prísť v sobotu,“ povedala mu, „vtedy ku mne prichádza kráľ s kráľovnou na čaj! Boli by veľmi hrdí, keby som dostala za muža tureckého boha, ale pripravte si ozaj peknú rozprávku, lebo rozprávky majú moji rodičia veľmi radi. Mamička chce, aby bola mravoučná a vznešená a oteckovi sa páči zasa veselá, aby sa mohol zasmiať!“

„Dobre, neprinesiem iný svadobný dar ako rozprávku!“ povedal kupcov syn a potom sa rozlúčili. Princezná mu dala šabľu, vyzdobenú zlatými peniazmi, ktoré sa mu práve veľmi zišli.

Potom odletel, kúpil si nový župan, vrátil sa do lesa a tu skladal rozprávku. Do soboty s ňou musel byť hotový, a to nebolo tak ľahko.

Keď rozprávku dokončil, bola práve sobota.

Kráľ, kráľovná a celý dvor čakali u princeznej s čajom. Kupcovho syna milo prijali.

„Nože, rozprávajte nám rozprávku!“ riekla kráľovná. „Voľajakú dômyselnú a poučnú!“

„Ale aby sme sa pri nej aj zasmiali!“ dodal kráľ.

„Isteže!“ prisvedčil hosť a začal rozprávať.

A teraz musíme dobre počúvať.

  • * *

„Bol raz zväzok zápaliek, mimoriadne pyšných na svoj vysoký pôvod. V lese rástol obrovský starý strom – vysoká borovica. To bol ich kmeň, v ktorom každá zo zápaliek tvorila len malý íverček. Zápalky teraz ležali na polici medzi kresadlom a starým železným hrncom a rozprávali im o svojej mladosti. "Keď sme ešte boli na zelenej ratolesti,“ rozvraveli sa, „vtedy sme žili ozaj urodzeno! Každé ráno a každý večer sme dostávali diamantový čajík – to bola rosa – po celý deň sme mali slnko, ak práve svietilo, a všetci malí vtáčkovia nám museli rozprávať rozprávky. Dobre sme videli, že sme bohaté, lebo listnaté stromy mali šaty len v lete, kým naša rodina si mohla dovoliť zelený šat v lete i v zime. Ale potom prišli drevorubači – to bola veľká revolúcia – a naša rodina sa rozpŕchla na všetky strany. Z kmeňa spravili stožiar na nádhernú loď, ktorá sa mohla plaviť po celom svete. Ostatné konáre sa dostali na iné miesta, a naším údelom je zažíhať svetlo prostým ľuďom. Preto sme my, urodzené, prišli sem do kuchyne.“

„No, so mnou je to trocha inak!“ povedal železný hrniec, ktorý ležal vedľa zápaliek. „Odvtedy, čo som sa dostal do sveta, stále ma drhnú a varia vo mne! Mám na starosti blahobyt a som vlastne prvým v dome. Jedinou radosťou mi je ležať po jedle čistý na polici a rozumne sa zhovárať na polici s kamarátmi. Ale okrem vedra na vodu, ktoré sa zavše dostane na dvor, všetkým sú nám dvere do sveta zatvorené. Iba košík nám prináša chýry, lež veľmi nás znepokojuje svojimi rečami o vláde a ľude. Stará misa sa jeho rečí nedávno tak naľakala, že spadla a rozbila sa na márne kusy! Len toľko vám vravím, je to voľnomyšlienkár!“

„Máš veľa rečí!“ zahriaklo ho kresadlo a udrelo oceľou do kresacieho kamienka, až sa zaiskrilo. „Neurobíme si veselý večer?“

„Áno, pohovorme si o tom, kto je najurodzenejší!“ ozvali sa zápalky.

„Nie, o sebe nerada rozprávam,“ povedala hlinená mísa. „Usporiadajme radšej večernú zábavu. Ja začnem; budem rozprávať o čomsi, čo každý už raz zažil. Do toho sa môže každý započúvať a je to veľmi zaujímavé: Pri baltských brehoch, pod dánskymi bukmi…“

„To je nádherný začiatok!“ rozhovorili sa všetky tanieriky, „to bude iste rozprávka, akú máme rady!“

„Áno, tam som strávila svoju mladosť v tichej rodine. Leštili tam nábytok, drhli dlážku, dávali čisté záclony!“

„Ako zaujímavo rozprávate,“ povedal zmeták. „Hneď poznať, že to rozpráva žena. Je v tom čosi čistého!“

„Áno, to sa hneď cítí,“ prisvedčilo vedro a radostne si poskočilo, až voda vyšpľachla na dlážku.

Misa rozprávala ďalej a skončila práve tak pekne, ako začala.

Tanieriky sa rozcengali od radosti a zmeták vvtiahol z piesku petržlen, aby ovenčil misu; vedel, že tým ostatných nahnevá. A okrem toho si pomyslel: »Ak ja ju ovenčím dnes, ona zajtra ovenčí mňa.«

„A teraz ja budem tancovať!“ zvolal kutáč a roztancoval sa. Ach, keby ste videli, ako len dvíhal nohu do výšky. Starému motovidlu v kúte sa z toho hlava zatočila. „A teraz ma ovenčite!“ povedal kutáč. A veru ho ovenčili.

»Je to predsa len čvarga!« pomysleli si zápalky.

Teraz mal zaspievať samovar, ale vyhováral sa, že je prechladnutý a kým nepríde do varu, nemôže vraj spievať. No to si vymyslel len pre svoju rodovú slávu. Nechcel spievať inde, len na panskom stole.

Na obloku bolo staré brko, ktorým písavala slúžka. Nebolo na ňom nič pozoruhodného, iba ak to, že sa príliš hlboko namáčalo do kalamára. Ale práve na tom si veľmi zakladalo. „Keď samovar nechce spievať,“ povedalo brko, „nech nechá tak! Vonku je klietka so slávikom, a ten nám môže zaspievať. Pravda, nenaučil sa ničomu, ale dnes večer ho zato nebudeme kritizovať!“

„Myslím, že by bolo nanajvýš nevhodné,“ zastarala sa čajová kanvica, ktorá bola kuchynskou speváčkou a nevlastnou sestrou samovaru, „keby sme počúvali takého cudzieho vtáka! Je to vlastenecké? Nech posúdi košík!“

„Ja sa len zlostím!“ ťažkal si košík. „Tak sa zlostím, že si to ani predstaviť neviete! Či sa to patrí, takto tráviť večer? Nebolo by lepšie, keby sme dom obrátili naruby? Každý by prešiel na svoje miesto, a ja by som to všetko dirigoval. To by bolo voľačo inšie!“

„Tí, vyhoďme si z kopýtka!“ zvolali všetci. Vtom sa otvorili dvere. Vošla slúžka a všetci zatíchli; nik nevydal ani hláska. Ale jednako nebolo tu jediného hrnčeka, ktorý by nebol vedel, čo všetko si môže dovoliť a aký je vznešený. »Ej, keby som len chcel,« mysleli si, »veru by to bol naozaj veselý večer!«

Slúžka vzala zápalky a zapálila ich – úha, ako zaprskali a zahoreli plameňom.

»Teraz vidí každý,« pomysleli si, »že my sme najvznešenejšie! Aký lesk máme! Aké svetlo!« a potom zhoreli."

  • * *

„To bola prekrásna rozprávka!“ povzdychla si kráľovná. „Cítila som sa, ani keby som bola v kuchyni pri zápalkách, veru, teraz ti dáme svoju dcéru.“

„Isteže!“ povedal kráľ. „V ponde1ok ti dáme dcéru!“

Teraz mu už tykali, lebo mal patriť do rodiny.

O svadbe sa už rozhodlo a v predvečer bolo celé mesto slávnostne osvetlené. Po uliciach rozhadzovali žemle a praclíky, uličníci sa naťahovali na špičky, volali na slávu a pískali na prstoch. Bola to nevídaná nádhera.

„Ja by som mal tiež dačo robiť!“ pomyslel si kupcov syn. Nakúpil teda rakety, búchačky a všetko, čo len treba na ohňostroj, naložil si to do kufra a vyletel do výšky.

Tí! Ako to pukalo a prskalo!

Všetci Turci vyskakovali od nadšenia, až im pantofle ponad hlavy lietali. Také čudo ešte nevideli. Teraz sa mohol presvedčiť každý, že sa princezná vydáva za tureckého boha.

Len čo sa kupcov syn vrátil s kufrom do lesa, pomyslel si: „Pôjdem do mesta vyzvedieť, ako sa to vynímalo!“ Pochopiteľne ho to zaujímalo.

Ako o tom ľudia rozprávali! Každý, koho sa na to spýtal, videl to inak, ale všetci vraveli, že to bolo nádherné.

„Videl som samotného tureckého boha,“ povedal jeden. „Oči mal ako žiariace hviezdy a bradu ani spenené more!“

„Letel na ohnivom kaftane,“ povedal iný. „Z jeho záhybov vykúkali utešení anjelici!“

Počul veru prekrásne veci a na druhý deň mal mať svadbu.

Potom sa vrátil do lesa, aby si sadol do kufra – ale kam sa podel? Kufor zhorel. Zastala v ňom iskierka z ohňostroja, ktorá sa neskôr vzňala a z kufra zostal len popol. Nemohol už lietať, nemohol už prísť ku svojej neveste.

Celý deň stála princezná na streche a čakala ho, a možno ho čaká až dodnes. A ženích chodí po svete a rozpráva rozprávky, ale tie už nie sú také veselé ako tá o zápalkách.


pridané: 6. september 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…