Ukrajinská rozprávka

Kyrylo Garbiar

Žil raz v Kyjeve knieža a pri Kyjeve drak, ktorému rok čo rok posielali daň. Mládenca alebo dievčinu. Prišiel rad i na kniežaciu dcéru. Nedá sa nič robiť, keď dávali mešťania, musel dať i knieža. Poslal knieža dcéru drakovi. Dcéra bola taká krásavica, že sa to ani vypovedať nedá. Drak sa do nej zaľúbil. Kniežacia dcéra sa pekne okolo neho mala a raz sa ho spýtala:

  • Či je na svete človek, ktorý sa ti rovná silou?
  • Je, – odpovedal drak, – pri Kyjeve nad Dneprom. Keď zakúri v chalupe, dym sa stelie až pod nebesami, a keď vyjde na Dneper močiť kože (lebo je garbiar), nenesie jednu, ale dvanásť naraz. Keď kože v Dnepri nasiaknu vodou, ja sa do nich zakvačím, či ich vytiahne. Jemu je to nič. Ak sa do nich zaprie, i mňa takmer vytiahne na breh. Bojím sa len jeho.

Kniežacia dcéra si jeho slová uchovala v pamäti a hútala, ako by o tom dala vedieť kniežaťu, aby sa dostala domov. Nemala pri sebe nikoho, iba jedného holúbka. Vychovala si ho v šťastných časoch, keď ešte žila v Kyjeve. Hútala, hútala, až napísala otcovi.

„Tak i tak“, píše, „otec, u vás v Kyjeve žije človek menom Kyrylo, priezviskom Garbiar. Pošlite k nemu starších s prosbou, či si nechce zmerať sily s drakom, aby mňa, biednu, vyslobodil z poroby. Proste ho slovami i darmi, aby sa neurazil za onakvejšie slovo! Vám i jemu budem naveky vďačná.“

Dopísala kartičku, priviazala ju holubovi pod krídelce a vypustila ho oblokom. Holub pokrúžil pod nebom a priletel domov, na kniežací dvor. Deti práve behali po dvore a zočili holuba.

  • Tatko! Tatko! – kričia. – Pozri, holub priletel od našej sestričky.

Knieža sa sprvu zaradoval, ale potom rozmýšľal, rozmýšľal a zosmutnel:

  • To ten prekliaty netvor už iste skántril moju dcéru!

Potom prilákal k sebe holúbka, hľadí, pod krídlom má kartičku. Schmatne ju. Číta, čo mu dcéra píše: tak i tak.

Hneď zavolal k sebe všetkých starších.

  • Poznáte človeka, ktorý sa volá Kyrylo Garbiar?
  • Poznáme, knieža. Býva nad Dneprom.
  • Ako len k nemu ísť, aby sa neurazil a poslúchol?

Radili tak i hentak a poslali k nemu najstarších. Prídu k jeho chalupe, pomaličky, so strachom otvoria dvere a zľaknú sa. Pozerajú, Garbiar sedí na zemi obrátený k nim chrbtom a rukami mädlí dvanásť koží, len sa mu tak trasie biele bradisko. Vtom jeden posol kýchol.

Garbiar sa strhol, dvanásť koží prasklo. Obrátil sa k nim. Najstarší mu siahajú po pás.

  • Nuž onô: knieža nás k tebe posiela s prosbou…

Kyrylo nehľadí, ani nepočúva, tak sa nasrdil, že pre nich dvanásť koží potrhal.

A tí znova len prosia a prosia… Obstali ho… Nadarmo! Prosili ho, prosili, a odišli s dlhým nosom.

Čo tu robiť! Smúti knieža, smúti celý zbor starších.

  • Nemali by sme poslať mladších?

Poslali mladších, ale ani tí ho neprehovorili. Kyrylo mlčí a fučí, akoby ani nie jemu vraveli. Taká veľká zlosť ho pochytila pre tie kože.

Knieža nestrácal nádej a poslal k nemu malé deti. Keď prišli, začali ho prosiť, obstali ho a plakali. Garbiar nevydržal, zaplakal aj on a riekol:

  • No, pre vás to spraví,.

Pobral sa ku kniežaťu.

  • Dajte mi, – vraví, – dvanásť sudov smoly a dvanásť vozov konopí!

Omotal sa konopami, dobre sa natrel smolou, vzal si kyjak, čo vážil zo desať pudov, a vybral sa k drakovi.

Drak mu hovorí:

  • Tak čo, Kyrylo? Ideš sa biť, alebo pomeriť so mnou?
  • Horkýže pomeriť! Biť sa budem s tebou, prekliatym netvorom.

Pustili sa do bitky, až zem dunela. Keď sa drak rozbehne a zatne zuby do Kyryla, vytrhne kúsok smoly, znova sa rozbehne, zatne zuby a zase vytrhne za hrsť konopí. A keď ho Kyrylo praští poriadnym kyjačiskom, vtlačí ho dozeme. A drak horí sťa oheň, tak mu je horúco. A kým zbehne do Dnepra napiť sa vody, aby sa trocha ochladil, Garbiar sa omotá konopami a natrie smolou. Tu z vody vyskočí prekliaty netvor, rozoženie sa na Garbiara a Garbier tresk ho kyjakom. Rozoženie sa a tresk, tresk draka, len sa mu tak v očiach marí. Bijú sa, bijú, až sa kúri, až iskry lietajú. Kyrylo rozpálil draka väčšmi sťa kováč lemeš na nákove. Dychčí, dych sa mu zaráža, prekliatemu, a zem pod ním len tak stoná.

A vtom zvony zvonia, na vŕškoch národ stojí skamenený, so zloženými rukami, čaká, čo to len bude!

Keď tu dračisko – tratatach! Až sa zem zatriasla. Národ na vŕškoch zatľapkal: – Chlap si, Kyrylo! Chlap si, Garbiar!

Kyrylo zabil draka, vyslobodil kniežaciu dcéru a odovzdal ju kniežaťu. Knieža nevedel, čím sa mu odvďačiť. A od tých čias sa miesto, kde Kyrylo žil, volá Garbiarovo.


pridané: 6. marec 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…