Francúzska rozprávka

Kučeravý Jean

Bola raz jedna kráľovná a tá povila syna takého mrzkého a také nedochôdča, že dlho nad ním krútili hlavou, či je to naozaj ľudský tvor. Prišla aj jedna víla a povedala, že to bude celkom milé chlapča, lebo bude dôvtipné. Ba ešte doložila, že mu dáva neobyčajný dar: keď chlapec dorastie, môže dať tomu, kto mu bude najdrahší, toľko umu, koľko ho sám bude mať.

Neborkú kráľovnú to potešilo, lebo sa veľmi rmútila, že na svet priviedla takú špatu. Ale je pravda pravdivá aj to, že tento chlapček, len čo sa naučil hovoriť, rozprával tak milo a tak jemne sa správal, že každého očaril. Ešte som zabudol povedať, že keď prišiel na svet, mal nad čielkom kučierku, a tak ho začali volať Kučeravý. Keďže pri krste dostal meno Jean, nuž ho volali Kučeravý Jean.

Prešlo vari sedem či osem rokov, keď sa kráľovnej zo susednej ríše narodili dve dcérušky. Prvá bola vari krajšia ako ten najjasnejší deň. Kráľovná sa tak tešila, že sa až báli, aby jej tá veľká radosť nezaškodila. Aj sem prišla tá istá víla, čo bola pri narodení Kučeravého Jeana, a veru poriadne ochladila radosť kráľovnej. Povedala jej, že malá princeznička nebude ani trocha dôvtipná, bude taká hlúpa, ako je pekná. Kráľovnú to veľmi zarmútilo. Ale vzápätí ju postihol ešte väčší žiaľ, lebo dcéruška, čo prišla na svet druhá, bola veľmi mrzká.

  • Netrápte sa, kráľovná, – potešovala ju víla, – vaša dcérka dostane inakší dar: bude taká dôvtipná, že nikto ani nezbadá, aká je mrzká.
  • Bodaj by tak bolo, – vzdychla si kráľovná a pokračovala: – Ale či by sa nenašiel spôsob, ako dať iskierku rozumu staršej? Veď je taká pekná!
  • Nuž, kráľovná, keď ide o múdrosť, ani trochu jej nemôžem pomôcť, – odvetila víla. – Môžem urobiť všetko iba pre jej krásu. Rada by som vás však aspoň trocha potešila, preto jej dám do daru moc, urobiť krásnym toho, koho bude ľúbiť.

Ako obe princezné rástli, tak rástli aj ich prednosti. Po celej krajine sa rozprávalo iba o tom, aká je staršia princezná krásna a mladšia dôvtipná. Pravda, aj ich chyby rástli podľa toho, ako im pribúdalo rokov. Mladšia priam navidomoči ošpatnievala a staršia bola zo dňa na deň hlúpejšia; keď sa jej niečo spýtali, alebo neodpovedala, alebo riekla nejakú hlúposť. Bola aj veľmi nešikovná. Nevedela postaviť na poličku štyri porcelánové šálky vedľa seba, aby jednu z nich nerozbila. A keď pila vodu z pohára, zakaždým si polovicu vyliala na šaty.

Hoci je krása veľkou prednosťou každého mladého stvorenia, predsa mladšia princezná vždy vynikala nad staršou. Spočiatku každý len krásavicu obletoval, hľadel na ňu a obdivoval, o chvíľu sa však všetci tiesnili okolo mladšej, lebo bola taká dôvtipná a vedela rozprávať o mnohých veciach tak pútavo a ľúbezne, že sa každý len čudoval. O necelú štvrťhodinu nebolo už pri staršej nikoho a všetci sa krútili len okolo mladšej. Staršia, hoci bola veľmi hlúpa, to zbadala. A veru bez ľútosti by bola dala všetku svoju krásu, keby mohla byť aspoň spolovice taká múdra ako jej sestra. Kráľovná, hoci bola inak veľmi rozumná, neraz vyčítala nešťastnej krásavici, že je sprostaňa. Neborká princezná dobre žialom nezomrela.

Jedného dňa sa uchýlila do lesa, aby tam oplakávala svoje nešťastie. A tu vidí, že k nej prichádza maličký, veľmi mrzký, ale zato prekrásne oblečený človek. To bol mladý princ Kučeravý Jean. Poznal princeznú z podobizní, ktoré roznášali po celom šírom svete, a zaľúbil sa do nej. Aj kráľovstvo svojho otca opustil, len aby ju uvidel a rozprával sa s ňou. Veľmi sa potešil, keď ju stretol takú samotnú, i pristúpil k nej a čo najúctivejšie a najzdvorilejšie ju pozdravil. Vtedy si všimol, že je akási veľmi smutná, nuž jej povedal:

  • Ako je možné, princezná, že taká krásavica, ako si ty, pozná žiaľ. Videl som už mnoho, premnoho krásnych dievčat, ale ani jedna sa ti krásou nevyrovná.
  • To sa ti ľahko hovorí, – odvetila princezná, a nič múdrejšie už nevedela povedať.
  • Krása, – pokračoval Kučeravý Jean, – je taká prednosť, že by mala zatieniť všetky ostatné chyby. A ty si nesmierne krásna, nuž naozaj neviem, čo ťa tak zarmucuje.
  • Radšej by som bola taká mrzká ako ty, – odpovedala princezná, – len keby som bola múdra. Som pekná, to je pravda, ale čo z toho, keď som hlúpa.
  • Ale princezná, veď to je práve najväčší znak múdrosti, keď niekto tvrdí, že nie je múdry. To je už tak na svete: čím sme múdrejší, tým lepšie vidíme, čo všetko ešte nevieme.
  • Neviem, či je to naozaj tak, – riekla princezná, – ale jedno viem celkom iste: som veľmi hlúpa, a preto som smutná až na smrť.
  • Ak ťa len to sužuje, ľahko môžem skončiť tvoje trápenie.
  • A to už ako? – spýtala sa princezná.
  • Mám moc, – vysvetľoval Kučeravý Jean, – obdarovať múdrosťou toho, kto sa mi najväčšmi zapáčí. Nuž a ty sa mi páčiš nájväčšmi. Záleží len na tebe, či chceš. Vydaj sa za mňa a budeš múdra, ako si želáš.

Princezná sa tak zarazila, že sa nezmohla ani na odpoveď.

  • Ako vidím, – ozval sa Kučeravý Jean, – moje slová ťa priviedli do pomykova. Ani sa tomu nečudujem. Dávam ti preto celý rok na rozmyslenie.

Princezná bola taká hlúpa, a pritom tak túžila po múdrosti, že jej ani na um neprišlo, ako rýchlo sa rok minie. Len čo sa trochu spamätala, prisľúbila Kučeravému Jeanovi, že sa zaňho o rok vydá. Naraz len pocítila v sebe akúsi premenu. Mohla vysloviť všetko, čo len chcela, a to celkom pekne, ľahko a prirodzene, že tomu ani veriť nemohla. Hneď sa aj začala s Kučeravým Jeanom vtipne a rozumne rozprávať. Kučeravý Jean sa už nazdával, že jej nebodaj daroval viacej rozumu, ako má sám.

Keď sa princezná vrátila do paláca, celý dvor sa čudoval nad takou náhlou a nezvyčajnou premenou. Čím bezočivejšie ju prekárali, tým vtipnejšie a bystrejšie odpovedala.

Celý dvor sa tak tešil, že sa to ani opísať nedá. Iba mladšia sestra sa z toho netešila, lebo už nemohla nad staršou vynikať dôvtipom a cítila sa pri nej ako škaredá opica.

Aj kráľ si odvtedy počínal podľa rád svojej staršej dcéry. Neraz sa išiel radiť do jej komnát. Chýr o tom, ako sa princezná odrazu zmenila, sa široko-ďaleko rozniesol a všetci princovia z blízkych krajín sa uchádzali o jej priazeň a radi by si ju vzali za ženu. No jej sa ani jeden nezdal dosť múdry. Ale raz len prišiel pytač veľmi bohatý, mocný a bystroumný, a bol taký krásny, že sa doňho veru zaľúbila. Keď to zbadal jej otec, povedal, že nebude mať nič proti jej voľbe, aby si len sama vybrala za muža, koho chce. Princezná sa poďakovala otcovi a poprosila ho, aby jej dal čas na rozmyslenie.

Aby si všetko lepšie prehútala, išla sa poprechádzať do lesa. A náhodou to bol práve ten les, kde stretla Kučeravého Jeana. Ako sa prechádza a dumá, zrazu len počuje kdesi pod nohami akýsi šum, akoby sa veľa ľudí rozprávalo a chodilo sem i ta.

Zbystrila sluch a tu počuje čísi hlas:

  • Daj mi ten hrniec!

A ktosi iný zas volá:

  • Prineste sem ten kotol!

A zas iný:

  • Prilož dreva na oheň!

A vtom sa otvorí zem a princezná vidí pred svojimi nohami velikánsku kuchyňu, plnú kuchárov, kuchtíkov a všelijakých pomocníkov, ako to už býva, keď sa chystá velikánska hostina. A tu ti vyjde spod zeme zo dvadsať alebo tridsať hlavných kuchárov s dlhými vidličkami v rukách. Na hlave im sedia vysoké kuchárske čiapky. V lesnej aleji sa rúče usadia okolo dlhého stola a už sa aj pustia do roboty, nôtiac si veselú pesničku.

Udivená princezná sa ich pýta, pre koho to všetko chystajú. A tu jej najúctyhodnejší zo všetkých kuchárov odpovie:

  • Nuž pre Kučeravého Jeana, veď zajtra bude mať svadbu!

Princezná sa ešte väčšmi začudovala a zrazu si spomenula, že zajtra bude tomu rok, čo sa prisľúbila princovi Kučeravému Jeanovi.

Dobre z nôh nespadla. Na svoj sľub si nespomenula preto, lebo ho dala ešte vtedy, keď bola hlúpa. Nuž a práve vo chvíli, keď ju Kučeravý Jean obdaroval múdrosťou, zahudla na všetky svoje hlúposti.

Princezná pokračovala v prechádzke, ale neurobila vari ani tridsať krokov, keď tu zrazu zjaví sa pred ňou sám Kučeravý Jean, statný, parádne oblečený, slovom ako princ, čo sa ide ženiť.

  • Ako vidíš, princezná, – preriekol, – chcem dodržať slovo a verím, že ho dodržíš aj ty.
  • Priznám sa ti celkom úprimne, – odvetila princezná, – ešte som sa nerozhodla a myslím, že by som sa len ťažko rozhodla tak, ako si želáš.
  • Čudujem sa ti, – rečie jej na to Kučeravý Jean.
  • Princ, – odpovie princezná, – keby si bol surovec, alebo človek bez kúska rozumu, mala by som iste ťažkú úlohu. Neraz ma učili, že princezná má vždy slovo dodržať. Mala by som sa teda za teba vydať, tak ako sme si to sľúbili. No viem, že si človek bystrý a rozumný, preto som si istá, že ma vypočuješ. Vieš dobre, že už vtedy, keď som bola hlúpa, nevedela som sa rozhodnúť. Ako teda môžeš chcieť, aby som sa rozhodla teraz, keď som múdra a keď mám teraz väčší ohľad na ľudí ako predtým? Ak sa naozaj so mnou chceš oženiť, potom si urobil zle, že si mi odňal hlúposť a daroval svetlo rozumu. Teraz chápem všetko oveľa bystrejšie.

Kučeravý Jean jej odpovedal:

  • Musím ti vyčítať, že nevieš dodržať slovo, princezná. Keď si bola hlúpa, ako sama vravíš, vrele som si ťa zaľúbil. Prečo teda žiadaš odo mňa, aby som ťa neľúbil, keď si rozumná a stala si sa najväčším šťastím môjho života? Je to správne, aby sa ľudia obdarení rozumom správali horšie ako ľudia slaboduchí? Môžeš to povedať azda ty, čo máš toľko rozumu a čo si po ňom toľko túžila? Ale, prosím, poďme k veci: vari sa ti okrem mojej mrzkosti na mne ešte dačo nepáči? Nie si vari spokojná s mojím rodom, s mojím dôvtipom, s mojou povahou a spôsobmi?
  • Ach, práve naopak, – usmiala sa princezná. – Všetko to, čo si teraz spomínal, sa mi na tebe páči.
  • Keď je tak, – odvetil Kučeravý Jean, – budem veľmi šťastný, lebo máš moc urobiť ma najkrajším človekom na zemi.
  • A to už ako? – začudovala sa princezná.
  • Veľmi ľahko. Musíš ma tak ľúbiť, že budeš túžiť, aby sa tak stalo. Aby si o tom nepochybovala, vedz, že tá istá víla, čo mi pri kolíske dala moc urobiť múdrym toho, koho budem najväčšmi ľúbiť, aj teba obdarovala mocou urobiť krásnym toho, koho si zaľúbiš a koho budeš chcieť obdariť týmto darom.
  • Keď je tak, – rečie princezná, – želám si z celého srdca, aby si sa stal najkrajším mladíkom na svete, a dávam ti zo svojej krásy toľko, koľko len môžem dať.

Princezná ešte ani nedopovedala a Kučeravý Jean sa pred jej očami premenil na najkrajšieho, najsúcejšieho a najstatnejšieho šuhaja na svete, akého kedy videla. Niektorí hovoria, že ho nepremenili čary víly, ale láska sama. Princezná si vraj uvedomila, aký je milý, vytrvalý, skromný, aký je dôvtipný a múdry, a vôbec nevidela, že je mrzák a že má škaredú tvár. Nevidela ani, že je hrbatý. Ba naopak, myslela si, že sa prihrbuje iba zo skromnosti. Ak kedysi jasne videla, že kríva, teraz sa jej zdalo, že sa to nakláňa od samej láskavosti ku každému, koho postretne. Hovorilo sa ešte aj to, že jeho oči sa jej videli ako dva brilianty. Pohľad jeho škúľavých očí pokladala za dôkaz veľkej lásky. A vraj si myslela aj to, že taký dlhý a červený nos ako má on, majú všetci hrdinovia a chrabrí vojaci.

Nech už bolo, ako bolo, princezná mu hneď na mieste sľúbila, že si ho vezme za muža, ak jej to len otec dovolí. Kráľ vedel, že jeho dcéra si Kučeravého Jeana veľmi váži, a počul o ňom, že je to dôvtipný a múdry princ, nuž neváhal a s radosťou ho prijal do rodiny. Na druhý deň sa slávila veľkolepá svadba, ako to Kučeravý Jean predvídal, a preto nie nadarmo robil na ňu prípravy už mnoho dní predtým.


pridané: 4. október 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…