Kto zjedol holúbätá

Čižmárka upiekla pekne do zlata dve holúbätká, jedno pre seba a druhé pre muža. Postavila ich na piecku a šla niekam von. Čižmár medzitým šil.

Podchvíľou dvíhal nos a vťahoval vôňu, šíriacu sa po celej izbe. Napokon ho vôňa tak omámila, že mu maškrtnosť nedala obsedieť na stoličke. Sotva vytiahla žena päty z domu, vyskočil zo stoličky a bral sa rovno k pekáču. Najprv načúval, či žena nieje v pitvore, lebo sa ženičky bál. Zapieral to, ale bolo to veru tak, a nie inak. Vonku bolo ticho, čižmár holúbä chytro vytiahol a zjedol. Maškrtnému je dosť, keď sa oblizne, a hladnému, keď sa naje. Ale čižmár bol i maškrtný i hladný, nuž jedno holúbä mu bolo málo, a preto nerozmýšľal dlho, pustil sa i do druhého a jedným vrzom i to zjedol.

Potom si sadol zasa na trojnožku a usilovne šil. Žena sa vrátila do izbice. Bolo práve poludnie, nuž položila taniere na stôl a dávala obed. Všetko šlo po poriadku, ale keď prišlo na pečienku, strhla sa z čista jasna hrmavica.

  • Kto zjedol holúbätká? – zahrmela otázka.
  • Mňa sa darmo opytuješ, ja nie, veď som ani nevedel, že ich pečieš, znela odpoveď. A tak to šlo zaradom – otázka za otázkou, odpoveď za odpoveďou. Čižmár sa nepriznal, ba napokon povedal, že ich žena sama zjedla, a čo chce teraz ešte od neho, úbožiaka?
  • No dobre, nebudeme sa zatiaľ škriepiť, ale od tejto chvíle nepovieme ani jeden ani druhý slovka. Kto skôr prehovorí, na tom ostane, že zjedol holúbätká, – tak rozhodla čižmárka a na tom i ostalo.

Od tej chvíle bolo u čižmárov ako v hrobe. Oboch to mrzelo. Čižmárka sa nemohla škriepiť ani klebety rozprávať a čižmárovi bolo zasa ľúto, že nemôže odpovedať ani spievať, a bol by veru radšej už i ženine škriepky počúval, ako to mŕtve ticho trpel. Lenže ani jeden, ani druhý nechceli vyriecť prvé slovo. Už sa míňal tretí deň od tých čias, čo sa naposledy spolu zhovárali, keď pred domom zastal koč, zoskočil z neho sluha a opýtal sa na cestu do mesta. Čižmárka už otvárala ústa, ale zrazu si zasa sadla a iba rukou ukázala, kade majú ísť. Čižmár spravil to isté.

Sluha sa vrátil a povedal pánovi, že v chalúpke sú dvaja nemí. Vtom vybehne čižmárka z chalupy. Vyhútala niečo, driapala sa k pánovi do kočiara a naznačovala, že im cestu ukáže. Pán jej spravil miesto, kočiš šibol kone a už uháňali.

Tu volá čižmár z obloka: – Žena, ženička, neodchádzaj a odpusť mi, ja som zjedol holúbence!

Žena sa rozosmiala a iba teraz porozprávala pánovi všetko. Pán sa od srdca zasmial a dal čižmárke dukát, aby kúpila iné holúbätká. Lenže z tých nedostal maškrtný pán čižmár ani pod zub.


pridané: 2. september 2006, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…