Maďarská rozprávka

Kráľ korheľ

Bol raz jeden kráľ a ten mal tri veľké, pekné dcéry a maličkého synčeka. Kráľ po celý deň nerobil nič iné, len pil, lebo víno mal veľmi rád. Ledva svitalo, už sa pobral do krčmy. Tam si potom popíjal, pil, kým len krčmu nezavreli a nemusel ísť domov. Všetky svoje peniaze odvláčil do krčmy. Keď peniaze minul, krčmár mu nedal na úver.

  • Nieto grošov, nieto vína, – povedal.

Kráľ sa zahanbil, že hoci je kráľom, nemá peňazí. Tuho si lámal hlavu, čo si počať.

Napokon sa dohútal ísť na poľovačku a svoj úlovok speňažiť.

Vzal si pušku a pustil sa do hlbokej hory. Zrazu zočil čierneho havrana. Práve zlietol na dubovú haluz. Zamieril naň puškou, ale havran sa ozval:

  • Hohó, nezastreľ ma. Ja nie som obyčajný havran. Radšej mi daj svoju najstaršiu dcéru za ženu!
  • Ako by som ti ju mohol dať, veď ty si vták, a moja dcéra je človek!
  • Dám ti za ňu korec zlata, – sľuboval havran.
  • Nuž dobre, – pristal na to kráľ, – za korec zlata ti ju dám.
  • Zajtra sem príď so svojou dcérou a ja prídem so zlatom.

Kráľ išiel domov a prikázal najstaršej dcére:

  • Priprav sa, dcéra moja, lebo zajtra ťa vydám.
  • Za koho?
  • Za havrana.

Dievčina zosmutnela, ale nič nemohla robiť, kráľ bol jej otcom, musela poslúchnuť. Odobrala sa od svojich sestier i od bračeka. Ale ešte prv, než sa odobrala, dala bračekovi na pamiatku šatku, aby sa spoznali, keby sa dakedy stretli.

Na druhý deň si najstaršia dcéra obliekla sviatočné šaty a otec ju odviedol do hory, kde sa bol zjednal s havranom.

Havran odovzdal korec zlata a kráľ odovzdal svoju dcéru.

Havran odletel s dievčaťom a kráľ s hromadou zlata zostal sám.

Zdvihol ho, aby si ho hodil na plecia. Nevládal. Stisol ho pod pazuchu. Ani tak ho neuniesol. Objal a pritlačil si ho na prsia. Ani tak mu to nešlo. Čo mal robiť? Dotiaľ sa s ním naťahoval sem i ta, kým ho neprivliekol za sebou na dvor krčmy. Tam skríkol:

  • Hej, krčmár!

Krčmár prišiel, uchopil korec zlata a zaniesol dnu. Kráľ si sadol do krčmy a krčmár mu len nosil víno, nosil, že si mohol nohy zodrať, toľko sa okolo neho nazvŕtal. Kráľ pil celý rok. Jedného dňa krčmár nepriniesol vína.

  • Smädí ma, – povedal kráľ.
  • Nieto grošov, nieto vína, – odvetil krčmár.

Kráľ sa zahanbil, že hoci je kráľom, nemá peňazí. Vymotal sa z krčmy. A len si lámal hlavu, lámal, aby vyhútal, ako sa dostať k peniazom.

Ráno vstal, vzal si pušku a vybral sa do hlbokej hory, že niečo zastrelí a úlovok speňaží. Ako si tak ide, zrazu sa stretne s hrozitánskym veľkým medveďom. „To už bude korisť,“ myslí si.

Pochytil pušku a namieril na medveďa.

  • Hohó, – skríkol medveď, – nezastreľ ma, kráľ, ja nie som obyčajný medveď. Radšej mi daj za ženu svoju druhú dcéru.
  • Ako by som ti ju mohol dať, veď ty si zviera, a moja dcéra človek.
  • A či si nedávno nevydal dcéru za havrana? – spýtal sa ozrutný medveď. – Vari som ja horší od havrana? Dám ti za dcéru korec zlata.
  • Nuž dobre, – privolil kráľ, – dám ti ju za korec zlata.
  • Zajtra sem príď so svojou dcérou a ja prídem so zlatom.

Podali si ruky, rozlúčili sa a kráľ išiel domov. Už sa zvečerievalo, nuž si ľahol.

Ráno vraví svojej druhej dcére:

  • Priprav sa, dcéra moja, dnes aj teba vydám.
  • Aj mňa chcete dať nejakému mrzkému zvieraťu? – spýtalo sa dievča.
  • Tvojím mužom bude medveď. Krásne, silné zviera. Bude sa o teba starať, uvidíš.

Dievčina zosmutnela, ale čo si mohla počať? Kráľ bol jej otcom, musela poslúchnuť. Odobrala sa od sestry, odobrala sa od bračeka.

Ale bračekovi dala na pamiatku šatku, aby sa poznali, ak sa dakedy stretnú.

Medveď ich už očakával s korcom zlata.

  • Dobrý deň, priateľ môj kráľ! – pozdravil sa mu.
  • Dobrý deň, priateľ môj medveď! – odvetil kráľ.
  • Tu je korec zlata.
  • A tu je moja dcéra.

Medveď vzal dievča do náručia a odniesol ho. Kráľ zostal s korcom zlata sám. Nebol ľahší než prvý korec. Nadarmo sprobúval tak i onak, nijako mu to nešlo, musel ho za sebou vliecť až na dvor krčmy.

Prišiel krčmár.

Od údivu rozďavil ústa až po uši.

  • No, krčmár, mám peniaze, – povedal kráľ. – A či máš víno?
  • Mám, – odvetil krčmár, – ale len pokým ti peniaze stačia.

Aj tento korec zlata vystačil na rok. Kráľ sa zabával, až sa celá dedina len tak ozývala. Ale jedného dňa sa krčmár postavil pred neho a povedal:

  • Nieto grošov, nieto vína.

Kráľ sa náramne hanbil, že krčmár s ním tak zle zaobchádza.

Vyredikal sa z krčmy a zaraz sa vybral do hory na poľovačku.

Myslel si, že zastrelí dačo, predá a bude mať peniaze.

Na zver nenaďabil, ale v rieké, v plytčine, zočil obrovskú šťuku.

Namieril na ňu.

  • Hohó! – skríkla šťuka. – Nezastreľ ma. Nie som obyčajná šťuka. Zaslúžim si tvoju najmladšiu dcéru.
  • Ako si ju zaslúžiš, veď ty si ryba, a ona človek.
  • Zaplatím ti za ňu korec zlata, – povedala šťuka.
  • Nuž dobre, – pristal kráľ, – dám ti ju za korec zlata.
  • Príď sem zajtra so svojou dcérou a ja prídem so zlatom.

Sťuka odplávala a kráľ išiel domov.

  • Priprav sa, dcéra moja, – povedal, – zajtra aj teba vydám.
  • Za koho, otec môj?
  • Za šťuku.

Nato sa dievčina horko rozplakala.

Otec sa jej spýtal, prečo plače.

  • Ako by som neplakala a nenariekala. Moju staršiu sestru si vydal za havrana, mladšiu za medveďa. A mňa chceš vydať za šťuku! Nuž a či nevieš, že havran žije na zemi, aj medveď, ale šťuka vo vode? Bez slnečného svetla a bez vzduchu zahyniem v hlbinách vody!
  • Dajako si už len dáte rady, – upokojoval kráľ svoju nešťastnú dcéru. Úbohé dievča plakalo, ale čo by bolo aj sto ráz väčšmi plakalo, muselo poslúchnuť.

Nuž odobralo sa od malého bračeka a dalo mu na pamiatku šatku, aby sa spoznali, ak sa dakedy stretnú.

Ráno sa dievča vychystalo, ako sa patrí. A vydali sa k rieke.

  • Vitaj, priateľ môj kráľ! – zvolala šťuka.

Tam čakala v plytčine. Pri nej korec zlata.

Princezná plakala, bedákala, že nechce ísť do vody, vo vode žiť, vo vode zomrieť. Ale otec ju nepočúval, tak sa potešil zlatu.

Sťuka si odniesla dievča.

Kráľ ostal so zlatom sám. Teraz sa už s ním nenamáhal, hneď ho vliekol po zemi.

  • Tu sú peniaze, krčmár, – povedal.
  • Vidím, – odvetil krčmár.
  • Máš víno? – spýtal sa kráľ.
  • Mám, pokým ti peniaze stačia.

Kráľ si sadol do krčmy. Bol taký smädný, že hneď si rozkázal celý sud vína a pustil sa zabávať. A to tak, že keď nepil – spieval, a keď nespieval – pil.

Kráľ mal aj synčeka. Neboráčik, žil tak biedne, ako nežije ani sirota bez otca a matky.

Chlapček vedel, že jeho otec, hoci je kráľ, prepíja už svoju tretiu dcéru. Veľmi sa naľakal. A čo potom, keď sa peniaze zasa minú?

Iné nemôže očakávať, len to, že aj jeho predá.

Zaumienil si, že to nevyčká. Spravil si batôžtek a vybral sa hľadať svoje sestry. Išiel horami-dolinami, cestou-necestou. V hlbokom tmavom lese sa zastavil. Začul hrozný výskot, rev.

  • Kohože tam derú, kohože tam navliekajú na ražeň, že tak vreští?

Zamieril ta, odkiaľ výskot prichádzal. V akejsi jaskyni uvidel troch čertíkov. Hrýzli sa, škriabali a driapali, kde sa len zasiahli.

V strašnom besnení princa ani nezbadali nuž pozdravil sa im:

  • Dobré ráno, čertíci!

Zaraz sa prestali ruvať. Vytreštili na princa oči. Boli mladučkí, ešte nevideli takého udatného človeka.

  • Keď ťa už osud zavial sem, hrdina, – povedali čertíčatá, – rozsúď nás. Akokoľvek nás rozsúdiš, poslúchneme ťa.
  • Nuž hovorte, v čom vás mám rozsúdiť.

Čertíčatá predstúpili pred neho a rozpovedali mu svoje trápenie.

  • Otec i mať nám umreli naraz. Poručili nám bič, krpce a kepeň. Všetky tri veci spolu majú čarovnú moc, ale osve ceny nemajú. Kto si obuje krpce, cez plecia prehodí kepeň, praskne bičom a povie: „Hip, hop, nech som tam, kde chcem byť,“ zaraz sa tam ocitne. Preto si nevieme rozdeliť dedičstvo. Nuž povedz, hrdina, komu má patriť bič, komu krpce a komu kepeň?

Princ sa zahútal a potom im takto odpovedal:

  • Nech bič, krpce a kepeň patria tomu, kto si ich zaslúži.
  • Dobre, – pristali na to čertíci. – Ale kto si ich zaslúži?
  • Dajte bič, krpce a kepeň mne a vy vystúpte na tam ten vysoký vrch a bežte opreteky. Kto sem dobehne prvý, tomu bude patriť aj bič, aj kepeň, aj krpce.

Čertíci sa pustili hore vrchom. Ale ani princovi sa nelenilo. Len čo odbehli dosť ďaleko, uviazal si krpce, prehodil kepeň cez plecia a praskol bičom:

  • Hip, hop, nech som u svojej najstaršej sestry!

Ledva vyriekol čarovné slová, už mu povetrie zahvižďalo pri ušiach. Letel medzi oblakmi ako myšlienka. Krpce, kepeň a bič vzlietli s ním doprostred obrovskej nebotyčnej hole.

Obzrel sa napravo, obzrel sa naľavo. Nevedel, kam zamieriť na tej veľkej pustatine. Napokon popod braliskami zbadal akýsi chodník. Chodník bol sprvu úzky, potom sa rozširoval. Potom sa zase zúžil, ale na jeho konci čosi svietilo. Ako tak šiel ďalej za svetlom, dostal sa ku krásnemu veľkému domu.

Nakukol do obloka. Nuž a uvidel svoju najstaršiu sestru. Sedela pri obloku a vyšívala, ako to aj doma robievala.

  • Dobrý deň, drahá sestra, – pozdravil sa jej, natešený.
  • Nie som tvoja sestra, – odpovedala. – Ktokoľvek si, choď odtiaľto, sem smrteľník nesmie vkročiť. Mojím mužom je čierny havran. Beda ti, ak ťa tu nájde, keď sa vráti, a bedá aj mne.
  • Som tvoj malý braček, – povedal princ, – a hneď ti to aj dokážem. – A vytiahol šatku, ktorú mu sestra bola dala na pamiatku. Sestra ju zaraz spoznala.
  • Akože si sa sem dostal, drahý braček? – spýtala sa. – Jaj, prečo si len prišiel? Vráti sá môj muž, čierny havran, a roztrhá ťa hneď, ako ťa zbadá.
  • A prečože by roztrhal svojho švagríka? Veď sa s ním už dajako dorozumieme.

Sestra vyšla z izby, objala ho, bozkala, potom ho schovala. Sotva ho schovala, prikvitol jej muž. Bol to ozrutánsky havran a prišiel na obed, lebo práve zvonili na poludnie. Prvou jeho otázkou bolo:

  • A kde je môj švagríček, drahá ženička? Daj ho sem, keď už prišiel.
  • Ja som ho ani nevidela, – odvetila žena.
  • Daj ho sem, – pobádal ju havran, – ináč beda aj jemu, aj tebe.

Žena odišla do úkrytu a vrátila sa s bračekom. Keď ho havran uvidel, zdvihol nohu, aby sa privítali.

  • Vitaj, švagríček, – povedal prívetivo. – Teší ma, že si ma navštívil. Už dávno som ťa očakával. Poď, naobedujeme sa.

A potom ti ukážem, kto som.

Sadli si za stôl všetci traja. Naobedovali sa. Potom sa havran spýtal: – A či vieš, kto som?

  • Ako by som nevedel, – odvetil princ, – si šikovný havran.

Havran potom rozprestrel krídla, zatrepotal nimi raz, dva razy.

Keď zatrepotal tretí raz, premenil sa na krásneho princa.

  • Teraz už vidíš, kto som? – spýtal sa.
  • Ako by som nevidel, si šikovný princ.
  • Aj ty si šikovný princ, – povedal havran. – Ale ak chceš byť aj šikovným kráľom, vyuč sa remeslu. Tvoj otec ináč prepije celé kráľovstvo a ty nebudeš mať ani čo jesť.

Princ sľúbil, že poslúchne dobrú radu. Nato švagor vystrel obe ramená. Vystrel ich raz, dva razy, a keď aj tretí raz, premenil sa zasa na havrana.

  • Teraz si vytrhni z krídla pierko, – pobádal ho havran.
  • Schovaj si ho za košeľu, a keď sa v šírom svete ocitneš v núdzi, len fúkni naň a ja ti zaraz priletím na pomoc.

Princ sa zaradoval, že jeho najstaršia sestra má takého poriadneho muža. Odobral sa od nich a vrátil sa k bralám.

  • Hip, hop, nech som u strednej sestry, – povedal.

Bič, krpce a kepeň uchopili princa a niesli ho ako hučiaci vietor.

Ani ho nepustili, len v sedemdesiatej siedmej krajine. A zasa uprostred rozsiahlej hole, na úpätí bralísk.

Pozeral sem, pozeral tam, až kým nezbadal tmavú jaskyňu.

Vošiel dnu, a hoci sa bál v tej hustej tme, uberal sa vpred. Potom zazrel svetlo.

„Hneď budem u svojej strednej sestry,“ myslel si.

Aj bol. Videl veličizný dom. Z jeho oblokov vychádzalo svetlo.

Za jedným oblokom sedela jeho sestra. Šila a spievala práve tak, ako to robievala doma.

Zaklopal na oblok: – Dobrý deň, drahá sestra!

Ale ona ani nepozrela von, len odvetila:

  • Nie som tvoja sestra. Ktokoľvek si, zmizni odtiaľto. Mojím mužom je velký medveď, a keď príde na obed, roztrhá ťa na franforce.
  • Keby si pozrela von, hneď by si sa presvedčila, že som veru tvoj braček. Keď si sa vydávala, dala si mi na pamiatku šatku.

A vtom prestrel šatku na oblok. Sestra na ňu pozrela a zaraz ju poznala. Zavolala bračeka dnu a objímala ho, bozkávala. Ale sa rozplakala:

  • Jaj, prečože si sa len sem odvážil, drahý braček? Môj muž, veľký medveď, príde domov a roztrhá ťa, len čo ťa zočí.
  • A prečože by ma roztrhal? – spýtal sa princ. – Už sa len dajako dorozumieme.

Ale darmo to vravel, sestra len plakala a ani sa neuspokojila, kým ho dobre neschovala.

Potom zahlaholili poludňajšie zvony a medveď prišiel domov. Ešte ani nevkročil, už hundral, mrmlal, mumlal:

  • Kde je tvoj braček? Kde je švagor?

Žena zacigánila, že ho ani nevidela. Ale muž sa jej dotiaľ vyhrážal, kým ho nepriviedla z úkrytu.

Len čo princ vkročil, medveď sa postavil na zadné nohy a namiesto ruky podal mu prednú labu. Mal na nej také pazúry, že sa princ naľakal.

  • Vitaj, švagríček. Už dávno som ťa očakával. Dobre si urobil, že si prišiel. Ale či vieš, kto som?
  • Vidím, si medveď, veľký, silný medveď, – povedal princ.
  • No, hneď uvidíš, kto som naozaj.

Spravil tri kotrmelce a premenil sa na urasteného princa.

Sadli si za stôl, jedli, pili, hodovali až do večera. Potom princ povedal, že pôjde k svojej najmladšej sestre.

  • Počkaj ešte chvíľočku, – prosil ho švagor. Zasa spravil kotrmelce a premenil sa na veľkého silného medveďa.
  • Si Šikovný princ, – povedal medveď, – ale ak chceš byť aj šikovným kráľom, vyuč sa remeslu. Ináč tvoj otec korheľ prepije celé kráľovstvo a ty nebudeš mať ani čo jesť.

Princ sľúbil, že sa vyučí remeslu. Medveď mu potom prikázal, aby si vytrhol z jeho kožucha tri chlpy a schoval si ich na bezpečné miesto. Keď bude v núdzi, stačí ich potiahnuť a zaraz mu príde na pomoc. Princ sa mu poďakoval za tri chlpy a potom sa rozlúčili.

Vonku si uviazal krpce, prehodil kepeň cez plecia a zapráskal bičom:

  • Hip, hop, nech som u svojej najmladšej sestry!

A naraz sa ocitol pri velikánskej rieke. Ale tam sa naľakal. Na suchu si ešte nejako dal rady, ale čo s vodou, vari skočiť do nej?

Hútal, hútal a zrazu mu prišiel na um švagor havran: azda by mu mohol pomôcť. Vytiahol spoza košele pierko a fúkol naň.

Z hory sa zdvihlo ozrutánske mračno a v ňom čierny havran.

Zlietol pred princa a spýtal sa ho:

  • Čo by si potreboval, švagríček môj?
  • Pomoc, aby som mohol navštíviť svoju najmladšiu sestru, ktorá býva v tejto rieke.
  • Keď len to ti treba, ja tú vodu odpracem.

Havran vošiel do rieky, začal sa kúpať a z celej sily trepotal krídlami. Kým sa okúpal, voda tak vyschla, že na tri dni chôdze nenašlo sa ani kvapky. Potom havran odletel.

Princ videl, že práve pred ním, pod brehom, černie sa otvor veľkej jaskyne. „Moja najmladšia sestrička, šťukina žena, sotva býva inde,“ myslel si.

Šiel, šiel po tej nemilosrdnej tme. Zrazu zazrel svetlo. A svetlo bolo čoraz silnejšie. Uberal sa ďalej a dostal sa na krásnu rozsiahlu lúku. Uprostred tej lúky vyčnieval veľký sklený palác. Pri stene sedela jeho najmladšia sestra a vyšívala práve tak ako doma.

Sestra pozrela cez sklenú stenu a hneď ho spoznala.

  • Akože si sem potrafil, drahý braček? A či nevieš, že mojím mužom je šťuka? Keď ťa uvidí, len otvorí ústa, zhltne ťa a bude po tebe.
  • Prečo by ma zhltol? – spýtal sa. – Bol som už u dvoch svojich švagrov, ani tí mi neublížili.

Vošiel do domu. Sťuka sa práve hádzala na lavici. Len čo zočila princa, zhupla z lavice a premenila sa na prekrásneho princa, sto ráz krajšieho než tí dvaja švagrovia.

  • Teraz už vidím, kto si, – povedal princ.
  • Aj ja vidím, že si šikovný princ, – odvetila šťuka, – ale ak chceš byť aj šikovným kráľom, vyuč sa remeslu. Ináč tvoj otec korheľ premrhá celé kráľovstvo a ty nebudeš mať ani čo jesť.

Princ sľúbil, že dá na dobrú radu. Ešte len potom ho objímali, častovali. Ale princ sa tam nijako nechcel zdržať. Veľmi sa bál, že voda rieky sa pohne a on tam naveky uviazne.

Potom sa jeho švagor znova premenil na šťuku a dal mu tri šupinky zo svojho boka.

  • Keď budeš v núdzi, hoď tie šupinky do vody a ja ti zaraz prídem na pomoc.

Rozlúčili sa a princ vyšiel na pobrežie. Havran statočne spravil svoje. Rieka tak vyschla, že po vode v riečišti nebolo ani chýru, ani slychu.

Princ rozmýšľal, čo si počať. Rozhodol sa, že pôjde domov a urobí v ríši poriadok.

Nechcel prísť o kráľovstvo.

  • Hip, hop, nech som doma, – povedal a zapráskal bičom.

Už aj bol doma. Otca našiel opitého, takého opitého, že sa zahanbil. Keď tak na neho pozeral, videl, že noha mu trčí z deravej čižmy.

  • Nehanbíte sa, že ako kráľ chodíte v deravých čižmách?
  • Čo by som sa hanbil? – odvetil otec. – Kráľom som aj bosý.
  • No, veď ja vám ušijem čižmy, otec môj vznešený, – sľuboval princ.

Nadarmo ho otec zdržiaval, nadarmo mu hrozil, išiel k čižmárovi za učňa. Za rok sa tak vyučil, že otcovi priniesol dvanásť párov čižiem.

Starý kráľ prijal čižmy a povedal:

  • No, syn môj, vyučil si sa takému remeslu, že už sa uživíš, aj keby si nezdedil kráľovstvo.
  • Nehanbíte sa, že ako kráľ chodíte taký otrhaný?
  • A čo by som sa hanbil? – odvetil otec. – Kráľom som aj nahý.
  • No, veď ja vám ušijem šaty, otec môj vznešený, – sľúbil princ. Nadarmo ho otec zdržiaval, nadarmo mu hrozil, išiel ku krajčírovi za učňa. Za rok sa tak vyučil, že otcovi priniesol dvanástoro šiat.

Starý kráľ prijal šaty a povedal:

  • No, syn môj, vyučil si sa takému remeslu, že už sa uživíš, aj keby si nezdedil kráľovstvo.

Princ videl, že palác sa rúca, rozpadáva, a cez deravú strechu prší. Spýtal sa:

  • Nehanbíte sa, že ako kráľ bývate v paláci s deravou strechou?
  • Čo by som sa hanbil? – odvetil otec. – Kráľom som aj v chatrči.
  • No, veď ja vám postavím nový palác, otec môj vznešený, – sľúbil princ.

Nadarmo ho otec zdržiaval, nadarmo mu hrozil, išiel k murárovi za učňa. Za rok sa tak vyučil remeslu, že sa stal chýrnym murárom.

Šiel domov, zrúcal kráľovský palác a postavil na jeho mieste taký, že nemal páru.

  • No, syn môj, – chválil ho otec, – vyučil si sa takému remeslu, že už sa uživíš, aj keby si nezdedil kráľovstvo.

Princ si myslel, že otec, keď má čižmy, šaty a nový palác, už sa polepší. Ale sa sklamal. Lebo otec vzal dvanásť párov čižiem, dvanástoro šiat a odniesol ich krčmárovi.

  • Máš víno? – spýtal sa.
  • Kým čižmy a šaty postačia, – odvetil krčmár.

Ale nepostačili dlho. Potom kráľ dal do zálohu svoj nový palác a prepil ho v krčme. Keď ho prepil, povedal synovi:

  • Choď, syn môj, nájdi si dajakú robotu. A zárobok mi prines.

Som veľmi smädný.

Syn ho prosil, modlikal, aby sa neopíjal, nepremárnil celú svoju ríšu. Veď na staré kolená bude žobrákom. Ale mohol ho aj sto ráz toľko prosiť, bolo to márne.

Starý kráľ si odopäl z nohavíc remeň: – Ideš zaraz do roboty!

  • A to veru už nie, – odvetil princ.

Nato ho kráľ chytil a sputnal remeňom:

  • Tak, a teraz ťa predám. Za utŕžené peniaze budem piť celý rok. Ale ak utečieš, prestanem piť, kráľovstvo odovzdám tebe.

Beztak viem, že ti naň tečú slinky.

Urobil, ako povedal.

Predal syna krivému mlynárovi za korec zlata. Mlynár mal suchý mlyn. Zapriahol princa pred žrď a povedal mu, že ak nebude poháňať mlyn, nechá ho zhynúť hladom.

Keď mlynár odišiel, princ vytiahol havranie pierko a fúkol naň.

Na mlyn sa spustilo mračno a v mračne čierny havran. Vyslobodil princa a odniesol domov.

  • Prišiel som, otec môj vznešený, – zavítal princ do paláca.
  • Teraz je na vás rad, aby ste splnili svoj sľub.
  • Ešte som sa dosť nenapil, – povedal kráľ.

A znova predal svojho syna. Ale aj teraz mu prisľúbil, že ak utečie, prestane piť a odovzdá mu kráľovstvo.

Princa kúpil chýrny zbojnícky kapitán. Zavrel ho do tmavej pivnice. V tej pivnici ležalo na zemi nesmieme mnoho zlata.

Zbojnícky kapitán mu rozkázal, aby zlato spočítal a poukladal na kôpky. Nemohol urobiť iné, iba poslúchnuť, lebo zbojníci sa jednostaj motali po pivnici. V noci však vyňal spoza košele tri medvedie chlpy a dotiaľ ich poťahoval, kým sa hundrúc, mrmlajúc a mumlajúc nezjavil medveď. Vykántril všetkých zbojníkov a princa vyslobodil.

Princ sa pobral domov.

Otca nenašiel doma, zabával sa v krčme. Ešte mu stačilo z korca zlata, čo utŕžil za syna. Prišiel k nemu sluha s chýrom, že syn sa vrátil. Kráľ sa tak zľakol, že ani pohár nedopil a utekal do paláca. Cestou hútal len o tom, ako sa striasť syna.

  • Dodržíte slovo, otec? – spýtal sa princ.
  • Ešte som sa dosť nenapil, – odvetil starý kráľ.
  • Vidím, že sa nechcete polepšiť, – vravel princ. – Ale aby ste vedeli, ak ma aj tretí raz predáte, aj tretí raz sa vrátim. A potom buď prestanete piť, alebo mi odovzdáte kráľovstvo.

Kráľ už nič nesľuboval. Sputnal syna a predal ho za korec zlata na galeju. Galejníkovi nakázal, aby ho dal do okov, žeby nemohol utiecť.

Galejník dal princa prikuť k veslárskej lavici ťažkým železom, že desať chlapov by ho nebolo zdvihlo. Úbožiak narábal veslom, div sa neroztrhol. Keď ochaboval, zaraz mu zašvihal na chrbte bič.

Nemal ani dňa, ani noci, ani chvíle odpočinku.

Plavili sa tak sedemdesiatsedem dní a sedemdesiat nocí. Potom pristáli na Čiernom mori. Galejník a jeho ľudia vyšli na pobrežie.

Princ ostal na galeji sám. Siahol si za košeľu, vytiahol tri rybacie šupinky a hodil ich do mora.

More sa hneď rozhučalo, rozbúrilo. Na galeju vyšľahla veľká vlna.

Na tej vlne priplávala šťuka.

  • Čo sa ti stalo. švagríček môj? – spýtala sa.

Princ všetko verne rozpovedal.

Sťuka roztrhla okovy, spravila na galeji dieru.

  • Zachyť sa ma, – pobáda švagra. Začala rýchlo plávať.

Zastala iba pri svojom sklenom paláci. Hneď poslala poslov po dvoch švagrov.

Prišiel havran, prišiel medveď, dali hlavy dokopy, aby sa poradili, čo robiť. Radili sa až do rána. Zhodli sa na tom, že starý kráľ vie len piť, teda si nezaslúži kráľovstvo. Jeho syn vie tri statočné remeslá, nuž on bude kráľom.

Potom sa všetci štyria vydali na cestu do krajiny kráľa korheľa.

Kráľ sa aj teraz zabával v krčme. Keď zbadal syna, tak sa zľakol, že zaraz vytriezvel.

  • Prišiel som, aby som prevzal kráľovstvo, – povedal syn.
  • A my sme prišli, aby sme mu pomohli na trón, – povedali traja švagrovia. Havran, medveď a šťuka.

Ľud ihneď začal volať novému kráľovi na slávu. Chlapi ho vzali na plecia a tak ho oslavovali.

Starý kráľ videl, že sa mu nestane po vôli, nuž začal prosiť, aby ho nechali nažive. Keď videl, že mu nevezmú život, modlikal, aby mu dovolili ešte raz sa napiť.

Vtedy mu princ-šťuka povedal:

  • Poďte ku mne, kráľ najjasnejší, u mňa môžete piť, koľko sa len do vás vmestí.

Princ doviedol starého kráľa do svojho skleného paláca pod vodou. A tam mu potom dal piť. No nie víno, lež vodu. Starého kráľa to tak nazlostilo, že ho porazilo. A keby ho nebolo porazilo, táto rozprávka by ešte pokračovala.


pridané: 5. apríl 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…