Slovenská rozprávka

Kohút, kocúr a kyjanica

Boli raz traja bratia a tým umrel otec. Poručil im iba kohúta, kocúra a kyjanicu, lebo viac, nebožký, na celom bydle nemal. Nuž čože, dlho sa deliť nemuseli. Najstarší si vzal kohúta, prostredný kocúra a najmladšiemu sa dostala tá kyjanica.

Keď synovia otca statočne pochovali, vybral sa najstarší na trh do mesta, že kohúta predá. Ale darmo. Čo ho naostatok aj lacno núkal, kupca nenašiel. Namrzený pobral sa domov a noc ho prikvačila v neznámej dedine. Horko-ťažko si vypýtal nocľah u akýchsi dobrých ľudí. Ale noc mu bola krátka. Ešte veru ani nesvitalo a gazda už vstával a kamsi sa zberal. Náš najstarší sa ho spýtal:

  • Kdeže, kde, gazdíčko, veď ešte ani nesvitá.
  • A veď ako by malo svitať, keď sme ráno ešte z vrchu nedoniesli.
  • A to zas ako? – spytoval sa začudovaný hosť.
  • Nuž tak, – hovoril gazda, – že my si veru každý deň chodíme po ráno na najbližší vrch.
  • Nechoďte nikam, gazdíčko, – dohováral mu najstarší brat, – ja mám takého vtáka pri sebe, čo mi deň privolá!

A naozaj. Ledva to dopovedal, natiahol kohút krk a hlasno zakikiríkal. Gazda sa čudoval, krútil hlavou a vybehol von. A čo nevidel? Už sa veru brieždilo.

Hneď zabehol k richtárovi a zvestoval mu, že má hosťa so zázračným vtákom, čo ráno privoláva. Richtár nemeškal, pribehol a kúpil vzácneho vtáka za dvesto zlatých.

A náš najstarší sa iba za dedinou z chuti zasmial, ako dobre predal svojho kohúta.

Prostredný brat sa potom tiež vybral do sveta so svojím kocúrom. Prišiel do akejsi dediny, tam dali jedlo na stôl a ľudia sa odstúpili. Zo všetkých kútov domu pribehli myši, najedli sa dosýta a ľudia iba to jedli, čo myši nechali.

  • Ľudia, ľudia, čože je to u vás? – hovorí prostredný brat. – Radšej by som hladom zahynul, ako by som mal po myšiach jedávať!
  • Nuž čože máme robiť, zvykli sme si už. Dosť i pasce staviame, celú vojnu proti myšiam vedieme, a obrániť sa nevieme. Vari z celého sveta sa sem k nám zbehli!

Náš prostredný brat vošiel do pitvora, pustil z vreca kocúra a ten, nelenivý, v tej chvíli sa dal myši chytať.

Dobrí ľudkovia nerozmýšľali veľa, hneď mu na stôl odpočítali tristo zlatých za zázračné zviera, čo ich bude pred myšami chrániť.

Vrátil sa prostredný brat domov a už mal z čoho opatriť si gazdovstvo.

Aj najmladší vzal kyjanicu a šiel, kde ho oči viedli. Šiel, šiel dlho a ani len robota sa mu nijaká netrafila. Hladný a ustatý prišiel raz do jednej dediny. A čo vám tam nevidel? Na medzi stáli chlapi a ako vtĺkajú, tak vtĺkajú kolíky do zeme – hrncami.

Náš najmladší brat sa na takú robotu ani dívať nemohol.

  • Nože ukážte, – zvolal, vpichol kolík do zeme a kyjakom ho dobre vtĺkol. Chlapi sa s otvorenými ústami dívali na nebo a hneď sa aj zjednávali s ním, či by im ten dobrý kyjačik za päťsto zlatých nepredal, lebo veru hrncov takto veľa roztĺkli.

A tak sa náš najmladší vrátil k bratom a dosť sa im nasmial, že najhoršie mu nechali, a on jednako najlepšie predal.

Náš najmladší si potom vybral šikovnú ženičku a dobre si gazdoval a gazduje hádam aj podnes.


pridané: 5. december 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…