Slovenská rozprávka

Kmotor fiškálom

Vareškár Ondrej Brečka chodieval so svojím javorovým tovarom na trhy do blízkeho mesta a skoro vždy sa zastavil v krčme trochu sa občerstviť po ceste.

Raz sa vybral Brečka z domu bez raňajok s veľkou nošou variech, lyžíc, vahankov a iného vareškárskeho tovaru. Zastavil sa v krčme a vypýtal si dve na tvrdo uvarené vajcia a sľúbil, že ich večer na spiatočnej ceste zaplatí.

Krčmár mu ako starému známemu vďačne tie dve vajcia uvaril, Brečka ich z chuti zjedol a potom sa pobral do mesta.

Na trhu sa mu tovar chytro minul a Brečka sa s priateľmi v meste zabavil, na dlžobu zabudol. Tak sa míňal mesiac za mesiacom a rok po roku.

Brečka veru vajcia nezaplatil a krčmár ho neupomínal. Až po siedmich rokoch zastavil krčmár Brečku.

  • No, Ondrejko, kedy zaplatíte tie dve vajcia, čo ste kedysi dávno u mňa zjedli?

Ondrej sa na to už nepamätal a spýtal sa:

  • Aké dve vajcia?

Až keď mu krčmár dopodrobna vyrozprával, čo, ako a kedy to bolo, udrel sa Ondrej po čele a povedal:

  • Joj, veru, pravdu máte! Ja som už na tie dve vajcia dávno zabudol. Ale nič to! Tu máte šesták, odrátajte si za tie dve vajcia a za ostatok mi doneste vína.

No krčmár peniaze nevzal.

  • Nie, – riekol. – Čože je to? Načože mi je šesták?

Vzal kriedu, začal na stole rátať a hovoril:

  • Z tých dvoch vajec by boli bývali dve sliepky, za rok by naniesli čo len sto vajec: z tých by bolo bývalo sto sliepok, – a tak za tých sedem rokov by bol krčmár podľa svojho rátania toľko mal z tých dvoch vajec, že by sa mu Brečka jakživ nebol mohol vyplatiť.
  • Ale aby ste videli, Ondrejko, že vás šanujem, nuž nepýtam od vás všetko, ale mi dáte len sto zlatých a budeme zas dobrí kamaráti, – prihováral sa krčmár vareškárovi.
  • Ba čerta rohatého ti dám, a nie sto zlatých. Keď nechceš šesták, nedám ti nič, veď si ma ty už neraz oklamal!

A buchnúc dverami, že sa krčma zatriasla, odišiel.

Krčmár hneď za horúca zažaloval vareškára a súdil sa o tých sto zlatých.

Keď mal ísť Ondrej na súd, ovesil hlavu a smutný, zamyslený chodil po kopaniciach.

Stretol ho kmotor Fero Cinčurinka a spýtal sa ho, čo je taký smutný.

Vareškár mu vyrozprával, čo ho trápi, a prešibaný kmotor mu vraví:

  • Neboj sa ty nič, kmotre! Len si mňa vezmi za fiškála a uvidíš, že na súde vyhráš!

Na druhý deň išiel vareškár na súd a pojal so sebou aj kmotra ako fiškála.

Ale kmotor náročky zastal vonku za dverami.

Krčmár hneď vyrátal sudcovi svoju škodu a prosil, aby mu prisúdili tých sto zlatých.

Ondro zasa prosil sudcu, aby počkal chvíľočku, kým príde jeho fiškál, lebo on má ťažký jazyk a sám sa brániť nevie.

Sudca pristal a spýtal sa vareškára:

  • Nuž a kdeže máš toho fiškála?
  • Hneď príde, – odpovedal vareškár. Nuž len sedeli a čakali. Už čakanie sudcu omrzelo, keď sa vtom dvere otvorili a kmotor, akoby sotva dych popadal, vbehol dnu a riekol:
  • Prosím za prepáčenie, že som sa trošku omeškal. Ja som fiškálom tomuto vareškárovi.

Sudca sa usmial a riekol:

  • Keď si ty fiškál, kde tak dlho trčíš?
  • Pán veľkomožný, – vyhováral sa kmotor, – varil som hrach a čakal som, až sa dovarí, lebo ho budem rozsievať.
  • Ba tvoju hlavu! – zvolal sudca. – Ký čert to kedy slýchal varený hrach rozsievať! Veď ti ten nevzíde!

A pohotový kmotor mu na to:

  • Pán veľkomožný! Keď môj varený hrach nevzíde, a toť krčmárove dve uvarené vajíčka sliepka vysedí?

Sudca dal kmotrovi za pravdu a krčmára odsúdili, že musí všetky trovy za súd zaplatiť.


pridané: 6. november 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…