Slovenská rozprávka

Janko Polienko

V domčeku na brehu potoka býval muž so ženou. Nemali detí a to ich veľmi trápilo. Jedného dňa vraví žena mužovi:

„Počuj, starký! Keď sa nám už nijaké dieťatko nenarodilo, vystrúhaj dáke aspoň z dreva.“

Muž mal práve trošku času, vyhľadal teda pekné lipové polienko a vystrúhal z nebo chlapčeka. Krásny chlapček to bol, vyzeral aj múdry, aj smelý, mal iba tú jedinú chybu, že nebol živý. Ale mamka si ho aj tak k srdcu pritisla, do plienočiek zavila, do kolísky vložila, kolísku rozhojdala a takto mu zaspievala:

Hajaj, búvaj, synáčik,
upečiem ti koláčik,
uvarím ti sladkej kaše,
potešenie naše.

Zaspievala prvý raz, drevený chlapček zažmurkal očami. Zaspievala druhý raz, drevený chlapček pomrvil rúčkami. Zaspievala tretí raz, a tu drevený chlapček vyskočí z kolísky, objíme si mamku aj otca a vraví:

„Nuž dajte toho koláča, dajte tej sladkej kaše!“

Tí obaja hneď naznášali, čo len doma mali, kým toho nebolo za vrchovatý stôl. Tak si oni uvítali synčeka. A že sa im narodil z polienka, dali mu meno Janko Polienko.

Janko Polienko rástol ako z vody a s vodou si aj dobre rozumel. Otec mu spravil člnok a Janko plával na ňom hore potokom, dolu potokom, a zakaždým nachytal plno rýb. Tak pomáhal otcovi zháňať obživu. A mamka mu nosievala k vode obed. Vždy, keď prišla na breh, zaspievala milým hlasom:

Poď sem, drahý synáčik,
nesiem ti ja koláčik,
nesiem ti ja sladkej kaše,
potešenie naše.

A Janko, nech bol akokoľvek ďaleko, vždy ten spev počul, priplával na svojom člnku, najedol sa, uzhováral s mamičkou a znova sa pobral chytať ryby.

Tak si oni žili, v pokoji nažívali a ani len netušili, že na nich striehne nešťastie.

V hustej hore na druhej strane potoka bývala striga. Veľa ráz počula, ako Jankova mamka volá svojho synčeka, a naučila sa jej pieseň. Jedného dňa na poludnie prikradla sa na breh potoka a zaspievala:

Poď sem, drahý synáčik,
nesiem ti ja koláčik,
nesiem ti ja sladkej kaše,
potešenie naše.

Janko Polienko ju počul a čudoval sa: hlas je akýsi iný, chrapľavý, ale pieseň je mamkina. Možnože mamka prechladla a zachrípla, nesmie ju nechal dlho čakať. Zvrtol sa so svojím člnkom a priplával na to miesto, odkiaľ počul spev. No ledva vystúpil na breh, spoza kríka vyskočila striga, zdrapila chlapca a bežala s ním do svojej chalupy uprostred hlbokej hory. Zamkla ho do komory a išla rozkúriť pec, že Janka upečie.

Vedel on, neboráčik, že je zle, ale nestratil hlavu. Obzeral sa po komore, či by sa z nej nedalo ujsť. Ako sa tak obzerá, zbadá v kúte myšaciu dieru. Aj to je dačo!

Začne sa on cez tú dieru z komory prelúpavať. Všetky nechty si oblámal, všetky prsty do krvi poodieral, kým sa mu podarilo prehrabať von. On z komory – a striga do komory! Hľadá ho, lebo oheň už v peci pukoce.

Ale komora je prázdna, v stene diera prelúpaná. Hneď ona vedela, koľko udrelo, a pustila sa za Jankom. On tri kroky, ona jeden – už-už-už ho dolapí!

A tu si chlapec všimne vysoký dub, konáre má až pod samými oblakmi. Začne sa on na ten dub škriabať, vrtko ani veverica, raz-dva je na vrchovci.

Tam si sadne na konár a čaká, čo už teraz bude.

Striga sa jeduje, len-len že ju od zlosti nerozhodí: chlapča je, aha, tuto, celkom blízko, a predsa ako ďaleko. Dávno sa ona zabudla škriabať po stromoch.

Vrátila sa do chalupy, doniesla si tri sekery a začala ten velikánsky dub stínať.

Zle je, zle je, uvedomuje si neborák Janko. A práve vtedy zbadá na oblohe kŕdeľ divých husí. Zavolá na ne prosebne:

Húsky, húsky, húsence,
vezmite ma na krídlence,
zaneste ma za hory
do mamkinej komory,
tam sa dobre najete,
do vôle napijete.

Ale husi mu vravia:

„Za nami letí druhý kŕdeľ, ten nech ťa vezme.“

Práve vtedy sa strige zlomila prvá sekera a dub sa zaknísal. Janko Polienko hľadí, vyzerá, kto by mu pomohol v nešťastí. A tu zbadá na oblohe druhý kŕdeľ husí. Zavolal na ne úpenlivo:

Húsky, húsky, húsence,
vezmite ma na krídlence,
zaneste ma za hory
do mamkinej komory,
tam sa dobre najete,
do vôle napijete.

Ale husi mu vravia:

„Za nami letí ešte jedna hus, tá nech ťa vezme.“

V tej chvíli sa strige zlomila druhá sekera a dub sa nebezpečne zaknísal, už-už-už sa zvalí.

Tu letí ponad samý vrchovec osamelá stará hus. Janko Polienko zavolal zúfalým hlasom:

Húska, húska, husička,
vezmi ma na krídličká
a zanes ma za hory
do mamkinej komory,
tam sa dobre naješ,
do vôle napiješ.

Hus mu vraví:

„Chytro si mi sadni na chrbát!“

Janko Polienko si na ňu sadol a v tej samej chvíli sa velikánsky dub s praskotom zvalil na zem.

Stará hus preletela ponad tú veľkú, hlbokú horu, preletela aj ponad potok a zosadla s Jankom na streche jeho rodného domčeka. Janko Polienko nakukne komínom do izby a vidí, ako tam otec s mamkou pri obede sedia, no jesť nejedia, synčeka oplakávajú, slzy im do misy cupkajú. A tu on zavolá:

„Neplačte, otec a mamka moja, veď som ja tu!“

Tá radosť sa nedá slovami opísať! Všetci traja plakali, ale teraz už od šťastia. Ešte i stará hus, čo Janka zachránila, ukradomky vyronila slzu. A ďalej už ani neletela, ostala bývať v domčeku na brehu potoka a nikdy to neobanovala.


pridané: 4. máj 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…