Španielska rozprávka

Čarovné gajdy

Bol raz jeden človek a mal troch synov. Dvaja starší boli múdrejší ako najmladší, a preto sa mu vždy len posmievali. Otec raz povedal: – Keď je už tento môj najmladší taký nepodarený, dám ho ja za pastiera. – I dali ho za pastiera.

A keď už bol šuhaj rok pri ovciach, stretol raz starenu a tá mu riekla: – Chlapče, a čože ty pasieš ovce? – A šuhaj jej odvetil: – Nuž vidíte, bratia ma nemajú radi a otec ma dal za pastiera. – A akože sa máš? Máš dobrého gazdu a dobrú chovu? – spýtala sa ho starena. – Hej, hej, – odvetil jej šuhaj. – Gazdu mám veľmi dobrého a najem sa do sýtosti. – A vtedy mu starena povedala: – Nuž a čože ti teda chýba? – Gajdy. – I dala starena chlapcovi gajdy. Potom odišla a nechala ho samého.

Len čo starena odišla, pastierik začal vyhrávať na gajdách a ovce sa hneď dali do tanca. A čím dlhšie hral, tým s väčšou chuťou tancovali ovce a kozy. A tak to bolo deň čo deň. Pastierik vyhrával a ovce a kozy tancovali, pokým od únavy nepopadali na zem, aby si oddýchli. A tak boli pastierikove ovce a kozy vždy veľmi tučné.

Keď ostatní pastieri videli, že šuhajove ovce sú také tučné, vraveli si: – Čo len to chlapčisko robí, že má také tučné ovce a kozy? – Podajedni pastieri, pravda, vedeli, že šuhajove ovce tancujú, i povedali gazdovi, že jeho pastier má gajdy, a len čo začne na nich hrať, ovce a kozy vedno s ním sa dajú do tanca. Gazda to nechcel veriť, zašiel raz za pastierom a riekol mu: – Pamodaj dobrý deň! Prečo tie ovce ležia? – Oddychujú, – odvetil mu ,pastierik. – A je to pravda, že ovce tancujú? – Pravda, pán gazda. Len čo im zahrám na gajdy, hneď sa dajú do tanca. – Nože zahraj, – kázal mu gazda. A šuhaj začal hrať na gajdách a všetky ovce a kozy jedna za druhou povstávali a dali sa s chuťou do tanca. Aj pastierik začal tancovať. A pastierik len hral a hral a ovce a kozy len tancovali a tancovali. Aj gazda sa dal s chuťou do tanca, a tak tancovali všetci: gazda, pastier, ovce i kozy. Keď šuhaj ustal, prestal hrať a ľahol si na trávu oddýchnuť. To isté urobili aj ovce, kozy a gazda.

Gazda odišiel a povedal to doma žene. A žena mu riekla: – Nože netáraj. Ktože kedy videl ovce a kozy tancovať? – Ak neveríš, choď pozrieť a uvidíš, že je to pravda. I ja som musel tancovať. Keď ten šarvanec hrá na gajdách, všetci musia tancovať. – Žena mu na to povedala: – Neverím ti, ale idem a presvedčím sa, či je to naozaj tak.

I prišla gazdiná na miesto, kde pastier pásol ovce a kozy a rozkázala mu, aby zabral na gajdách. Ale len čo šuhaj začal hrať, ovce a kozy hneď povstávali a dali sa tancovať. A pastier len vyhrával, a kozy a ovce ako tancujú, tak tancujú. Aj gazdiná sa dala veru do tanca. A pastier hral a hral a gazdiná sa vykrúcala a vykrúcala. A tak všetci tancovali dovtedy, kým pastiera hranie nezunovalo. Potom sa všetci povystierali na zem, aby si oddýchli: gazdiná, pastier, ovce i kozy. A keď si gazdiná oddýchla, pobrala sa domov.

Len čo gazdiná prišla domov, muž sa jej opýtal: – Tak čo? Tancovali ovce, či nie? – Veru tancovali aj ovce, aj kozy a ja pekne s nimi, – odvetila mu žena. – Keď náš pastier hrá na gajdách, všetci musia tancovať. – Veď som ti vravel, – riekol jej muž. I rozhodli sa prepustiť pastiera zo služby, lebo zakaždým roztancoval ovce, kozy a každého. Ale keď ovciam a kozám nik už nevyhrával, od žiaľu všetky pokapali.

Šuhaj sa vrátil do otcovského domu. Keď vyrozprával otcovi, čo skúsil, dvaja starší bratia sa mu začali posmievať. Otec povedal: – Tento chlapec je naozaj na nič nie súci. Radšej nech ostane doma a o našu obživu sa postaráte vy. – A tak na druhý deň poslal otec najstaršieho syna predať do dediny jablká. Cestou stretol syn starenu a tá sa ho opýtala: – Čože to predávaš? – A on jej odvetil: – Potkany. – Starena mu na to povedala: – Nech sa ti všetko na potkany obráti. – Keď prišiel chlapec do dediny a chcel vytiahnuť z vreca jablká, začali z neho vyskakovať samé potkany. A potkany sa len hrnuli a hrnuli, až ich bola plná dedina. Chlapca potom zbili a on sa vrátil domov.

Nasledujúceho dňa poslal otec stredného syna predať do dediny pomaranče. Cestou stretol syn tú istú starenu a tá sa mu prihovorila:

  • Dobrý deň! Čože to predávaš? – A on jej odvetil: – Vtáky. – Starena mu na to riekla: – Nech sa ti teda všetko na vtáky obráti. – Keď došiel do dediny a otvoril košík s pomarančami, vyletel z neho kŕdeľ vtákov a neostalo mu nič.

I vrátil sa, chudák, celý zronený domov.

Vtedy najmladší syn riekol otcovi – Otec, teraz ja idem do dediny. Mňa pošlite a uvidíte, že dobre pochodím! – Dvaja starší bratia sa najmladšiemu vysmiali a riekli mu: – Čože ty hlúpy tam budeš robiť? Ak sme my pochodili zle, ty pochodíš ešte horšie. – Ale otec ho pustil a dal mu predať v dedine košík hrozna. Cestou stretol šuhaj tú istú starenu a tá sa ho opýtala: – Čože to predávaš? – A on jej odvetil: – Predávam hrozno. Chcete? – A starena mu na to povedala: – Ďakujem, nebudem. Veď ho ty veľa predáš. – I došiel chlapec do dediny a začal predávať hrozno, a čím dlhšie ho predával, tým viacej ho mal v košíku. A tak len predával a predával, kým nemal plné vrecúško peňazí. Potom vzal peniaze a pobral sa domov. Cestou si vyhrával na gajdách, ktoré mal pri sebe. Odrazu stretol starenu a tá mu poradila: – Nehraj, synku, na gajdách, kým neprídeš domov.

I prišiel šuhaj domov a dvaja bratia a otec ho vyšli privítať. Otec riekol: – Nevravel som? Ten chumaj podistým zase čosi vyviedol. – Ale šuhaj podišiel k nim a vraví im: – Otec môj, toľko realov vám nesiem, že sa na dno košíka prilepili, a nemôžem ich odtiaľ vybrať. Aj vrecúška mám plné a ani odtiaľ sa nedajú vytiahnuť. – Otec mu na to povedal: – A akože teraz vyberieme peniaze z koša a z vrecúšok? – Len sa vy, otec, nestrachujte, hneď uvidíte, – povedal mu šuhaj. Vzápätí začal hrať na gajdách a dukáty a realy dali sa vyskakovať z koša a z vrecúšok. Šuhaj dovtedy vyhrával na gajdách, kým všetky peniaze nevyskákali von. A tak všetci zbohatli.

Odvtedy mali už bratia najmladšieho naoko veľmi radi. Otec im raz povedal: – Teraz si za tieto peniaze postavíme dom. – I postavili si za tie peniaze utešený dom. Taký pekný ho postavili, že im neostal ani deravý groš. I riekol im otec: – Musíme sa vybrať do sveta a čosi zarobiť. – I pobrali sa dvaja starší bratia, ktorých neprestala škrieť závisť, jednou stranou a mladší s otcom druhou.

Najmladší syn predával s otcom po dedinách olej. Predávali ho za vajcia, kým ho všetok nepredali. Šuhaj bol celý natešený a hovorí otcovi: – Otec môj, keď sme už predali všetok olej a utŕžili zaň toľko vajec, zahrám si na gajdách. – I začal hrať na gajdách a vajcia v košoch sa dali tancovať. Nato riekol otec synovi: – Preboha, synku, nehrajže ty na gajdách! Či nevidíš, že sa vajcia dali do tanca a že sa nám všetky dotlčú! – Len sa vy, otec, nebojte, – odvetil mu syn. A hral ďalej na gajdách a vajcia v košoch tancovali. – Nehraj, synku, nehraj, rozbijú sa nám. – Nebojte sa, otec, nerozbijú. – A šuhaj len hral a hral a vajcia tancovali a tancovali, pokým sa aj otec so synom nedali do tanca. A potom tancovali otec a syn i vajcia v košoch, kým šuhaja hranie nezunovalo.

A tak prišli domov. A toľko vajec mali v košoch, že ich ani vybrať nemohli. I povedal otec synovi: – Ale čo teraz, akože vyberieme toľko vajec z košov? – No šuhaj začal hrať na gajdách a vajcia začali vyskakovať z košov, kým všetky nevyskákali.

Nato šuhaj riekol:

  • Z tohto už len dáko vyžijeme. – I pobrali sa vajcia predať. A čím viacej ich predali, tým viacej ich vyšlo z košov. A tak zbohatli.

Po čase sa vrátili aj dvaja starší bratia, ale nič nepriniesli. Prišli ešte chudobnejší, ako odišli. Od veľkej závisti vzali najmladšiemu gajdy. Lenže tomu už neboli treba, lebo on a otec boli už bohatí. I vybrali sa bratia s gajdami do sveta, aby aj oni zbohatli. No nestalo sa tak.

Gajdy slúžili len najmladšiemu, lebo bol dobrý a spravodlivý.


pridané: 6. október 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…