Arménska rozprávka

Cár a tkáč

Či už bolo, či nebolo, žil raz jeden cár. Sedel si on raz na tróne, a tu k nemu prišiel cudzozemský vyslanec. Nepovedal ani slova, len urobil kriedou čiaru okolo cárskeho trónu a mlčky si stal obďaleč.

Začudovaný cár sa spýtal:

  • Čo to znamená?

Ale vyslanec neodpovedal ani len slovíčkom.

Cára to veľmi znepokojilo. Zavolal k sebe všetkých svojich ministrov a všetkých svojich radcov a kázal im vysvetliť, čo značí tá čiara okolo trónu.

Ministri a radcovia si čiaru dobre poprezerali, ale vysvetliť nevedeli!

  • Hanba! – povedal nahnevaný cár. – Hanba! Vari sa v celej krajine nenájde človek, ktorý by vedel uhádnuť, čo značí tá čiara okolo môjho trónu?

A cár vydal prísny rozkaz: zvolať všetkých mudrcov jeho cárstva, aby uhádli, čo znamená tá tajomná čiara. Ak to mudrci nevysvetlia, hovorilo sa v cárskom rozkaze, všetci prídu o hlavy.

Pustili sa ministri hľadať mudrcov. Obišli celé mesto a všetky dediny, zaklopali v každom dome…

Naostatok zočili ešte jeden neveľký domec. Vošli dnu, ale tam bolo prázdno a ticho, len kolíska visí z povaly a kolíše sa sama od seba.

  • Čože je to? – čudujú sa cárski ministri. – Kto kolíše tú kolísku, veď tu nikoho niet…

Keď sa už dosť načudovali, prešli do druhej izby. V tej bola druhá kolíska a tá sa tiež kolísala, hoci tam nebolo ani živej duše.

Začudovali sa ministri ešte väčšmi a vyšli na strechu domu.

Na streche sa sušila pšenica. Ponad ňu lietali vtáci. Chceli si zazobať pšenice, ale nemohli: na streche bola upevnená trstina, knísala sa z boka na bok a vtákov plašila.

To cárskych vyslancov ešte väčšmi udivilo.

  • Prečože sa trstina kníše? – spytujú sa jeden druhého. – Veď je bezvetrie a na stromoch sa nehýbe ani konárik, ani lístoček…

Zišli zo strechy a vošli ešte do tretej, poslednej izby. V tej izbe sedel tkáč a tkal.

  • Čo sa to robí v tvojom dome? – spytujú sa cárski vyslanci.
  • Prečo sa kolísky v prázdnych izbách kolíšu samy od seba? A prečo sa na streche kníše trstina, keď je bezvetrie?
  • Nie je to nijaký div, – odpovedá tkáč. – To všetko robím ja.
  • Vysmievaš sa z nás, či čo? – zvolali cárski ministri. – Ako to môžeš robiť ty, keď sedíš za krosnami a tkáš?
  • To je celkom jednoduché, – povedal tkáč. – Priviazal som na krosná tri nite. Koniec jednej nite je uviazaný k prvej kolíske, koniec druhej nite k druhej kolíske a koniec tretej nite k trstine. Ako tkám, nitky sa pohybujú a kolíšu obe kolísky aj trstinu na streche.

Prizreli sa dobre cárski vyslanci a naozaj! Od krosien vedú tri nitky: dve ku kolískam a jedna k trstine.

  • To je už tkáč! – zvolali všetci. – Veru nie horší od mudrca! Práve takého nám treba! Poď ty s nami k cárovi, možno uhádneš to tajomstvo.
  • Najprv mi povedzte, aké je to tajomstvo, – povedal tkáč.
  • K nášmu cárovi prišiel cudzí vyslanec, – rozprávali ministri. – Vytiahol kriedu a urobil čiaru okolo cárskeho trónu. A nikto nevie uhádnuť, čo to značí: ani sám cár, ani žiaden z jeho radcov. Teraz na cársky rozkaz hľadáme mudrca, ktorý by vysvetlil, čo značí tá čiara okolo trónu. Ak to uhádneš, cár ťa bohato obdarí.

Tkáč vypočul cárskych vyslancov a zamyslel sa. Potom vzal dve drevené bábky, s akými sa hrávajú deti, dal si ich do vrecka a začal chytať sliepku.

Vyslanci pozreli nechápavo jeden na druhého a spýtali sa:

  • Načo ti je sliepka?
  • Zíde sa, – povedal krátko tkáč a položil sliepku do košíka.

Vypravili sa všetci do paláca.

Tkáč sa poklonil cárovi, pozrel na bielu čiaru okolo trónu, pozrel aj na cudzozemské ho vyslanca, usmial sa a hodil pred neho tie dve bábky.

Vyslanec bez jedinkého slova vytiahol z vrecka za hrsť prosa a rozhodil ho po zemi.

Tkáč sa zasmial, vyložil z košíka sliepku a pustil ju k prosu. Sliepka sa dala bystro zobať proso, že o chvíľu neostalo z neho ani zrnko.

Nato cudzozemský vyslanec náhlivo a bez slova odišiel.

Cár i jeho radcovia s údivom hľadeli na to všetko, ničomu nerozumeli.

  • Čo chcel ten cudzozemec? – spýtal sa cár.
  • Chcel ti povedať, – riekol tkáč, – že cár jeho krajiny zberá sa s vojskom proti našej krajine a chce ju obkľúčiť zo všetkých strán. A ešte chcel vedieť, či sa poddáš, alebo budeš bojovať. Nuž to značí čiara okolo tvojho trónu.
  • Tak, – povedal cár. – Teraz už rozumiem. No neviem, prečo si hodil pred neho tie bábky.

Tkáč odpovedal: .

  • Hodil som ich preto, aby pochopil, že sme silnejší ako oni. „Ste oproti nám len deti, preto radšej seďte doma, hrajte sa s bábkami a prestaňte rozmýšľať o vojne.“
  • Tak je, – povedal cár, – teraz už rozumiem aj tomu. Ešte mi vysvetli, prečo cudzozemec rozhodil po zemi proso a prečo si ty pustil z košíka sliepku.
  • Ani to nie je ťažké, – riekol tkáč. – Rozhodil po zemi proso, čím chcel povedať, že majú vojska, ktorému niet počtu. Nato som ja pustil na proso sliepku, a tým som povedal, že ak pôjdu proti nám, neostane z nich nažive ani jeden.
  • Porozumel tomu cudzozemec?
  • Istotne po rozumel, lebo utiekol!

Cár bohato obdaroval múdreho tkáča a povedal mu:

  • Vieš čo, tkáč? Ostaň tu! Budeš mojím hlavným ministrom!
  • Nie, – odpovedal tkáč, – nechcem byť tvojím ministrom. Mám svoju robotu.

A odišiel.


pridané: 6. marec 2004, zdroj: http://rozpravky.wz.cz/…ky/index.php?…